znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., T., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Č., J., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v D. S. sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B. sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu   označených   rozhodnutí   predchádzal,   a   taktiež   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2007   doručená   sťažnosť M.   P. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v D. S. (ďalej len „úrad práce“) sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   B.   (ďalej   len   „ústredie   práce“)   sp.   zn.   3367/2004/525-OÚ z 23. apríla   2004,   ako   aj   postupom   uvedených   orgánov,   ktorý   vydaniu   označených rozhodnutí   predchádzal,   a   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že úrad   práce   rozhodnutím sp. zn. 415/2004-OSU   zo   6.   februára   2004   rozhodol   o skončení   štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky odvolaním podľa § 163 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o   štátnej   službe“)   uvedúc,   že   v súlade   so   schválenou   systemizáciou štátnozamestnaneckých   miest   platnou   od   1.   februára   2004   došlo   k   zrušeniu   jej štátnozamestnaneckého miesta, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou. Sťažovateľka sa proti uvedenému rozhodnutiu   odvolala. Ústredie   práce však   ako odvolací   orgán   rozhodnutím sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie úradu práce zo 6. februára 2004 potvrdil.

Sťažovateľka   sa   žalobou   z 21.   mája   2004   domáhala   preskúmania   uvedených právoplatných   rozhodnutí   vo   veciach   štátnozamestnaneckého   pomeru   (§   144   zákona o štátnej službe v spojení s § 244 až 250k Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“). Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   14   S   75/2004-38 zo 17. marca   2005   jej   žalobu   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu zo 17. marca   2005   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 z 27. októbra 2006 prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k. 14 S 75/2004-38 zo 17. marca 2005.

Sťažovateľka v návrhu podanom ústavnému súdu tvrdí, že rozhodnutím úradu práce sp.   zn.   415/2004-OSU   zo   6.   februára   2004   v spojení   s rozhodnutím   ústredia   práce sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, bolo porušené jej základné právo na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Prvostupňové rozhodnutie o odvolaní zo štátnozamestneneckého pomeru bolo nezákonné. Pokiaľ chcel služobný úrad ukončiť jej štátnozamestnenecký pomer z dôvodu   ktorý   skutkovo   vymedzil   (zrušenie   štátnozamestnaneckého   miesta   v súlade   so schválenou zmenou systemizácii štátnozamestnaneckých miest), mal postupovať podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe, ktorý podmieňuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru   aj   ďalšími   okolnosťami   (napr.   nesúhlasom   štátneho   zamestnanca   s   trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe). Rozhodnutie bolo podľa sťažovateľky nedostatočne   odôvodnené   a nepresné.   Navyše   nebolo   podpísané   oprávnenou   osobou. Ústredie   práce   však   ako   odvolací   orgán   ochranu   sťažovateľkiným   právam   neposkytol a nezákonné prvostupňové rozhodnutie úradu práce zo 6. februára 2004 potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že dôvod ukončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného   úradu   je   vykonštruovaný.   Skutočným   dôvodom   je   podľa   nej   skutočnosť, že v minulosti upozorňovala na nezákonné nakladanie, resp. machinácie a pri nakladaní s finančnými prostriedkami štátu v súvislosti s predmetom činnosti služobného úradu.

Preskúmania   zákonnosti   právoplatných   rozhodnutí   vo   veci   ukončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   sa   sťažovateľka   domáhala   aj   v konaní   pred   krajským súdom (sp.   zn.   14 S   75/2004)   a následne   prostredníctvom odvolania   aj pred   najvyšším súdom.   Najvyšší   súd   však   v konaní   (sp.   zn.   1   Sž-o-KS   52/2005)   nepostupoval   plynulo, dokonca viac ako rok bol vo veci úplne nečinný.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozhodnutím úradu práce sp. zn. 415/2004-OSU zo 6. februára 2004 v spojení s rozhodnutím ústredia práce sp. zn. 3367/2004/525-OÚ z 23. apríla 2004, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, bolo porušené jej základné právo na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa.

V časti   týkajúcej   sa   sťažovateľkou   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prácu zaručeného v čl. 35 ods. 3 ústavy smeruje sťažnosť proti procesnému postupu a rozhodnutiam úradu práce a ústredia práce.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej aj „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom   prípade   sa   sťažovateľka   mohla   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k zákonnosti   postupu   a   označených   rozhodnutí   úradu   práce   a   ústredia   práce   domáhať využitím žaloby podľa § 144 zákona o štátnej službe v spojení s § 244 až 250k OSP.

Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k procesnému   postupu   a napádaným   rozhodnutiam úradu práce zo 6. februára 2004 a ústredia práce z 23. apríla 2004 disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme ochrany jej základných práv priamo v konaní pred   všeobecnými   súdmi   podľa   prvej   a druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku.   Vzhľadom   na   túto   okolnosť   je   bezprostredne   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou napádanému procesnému postupu a napádaným rozhodnutiam úradu práce a ústredia práce v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.3   Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1   Sž-o-KS   52/2005   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti (sťažnosť   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   29.   januára   2007)   najvyšší   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 52/2005 už rozhodol rozsudkom z 27. októbra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2006.

V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočívajúcej v namietanom porušení základného práva   sťažovateľky   zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   v   danom   prípade   vyplýva   z   toho, že porušenie   svojich   práv   uvedeným   zásahom   sťažovateľka   namieta   v   konaní pred všeobecným súdom, ktorý už vo veci právoplatne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavná úloha najvyššieho súdu pri naplnení účelu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   skončila právoplatným rozhodnutím vo veci samej (odstránením právnej neistoty sťažovateľky) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu   už   najvyšší   súd   nemohol žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy v ňom. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k   záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti najvyššiemu   súdu   je   zjavne   neopodstatnená   (obdobne   napr.   IV. ÚS 248/04 - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.