znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť T., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietala porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky v súvislosti s vydaním 1. zmeny Všeobecného   povolenia   na   poskytovanie   elektronických   komunikačných   sietí a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 z 27. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   T.,   a.   s.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2005 doručená (kvalifikovane doplnená 9. decembra 2005) sťažnosť T., a. s., so sídlom B. (ďalej   len   sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   ktorou   namietala porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom Telekomunikačného   úradu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „telekomunikačný   úrad“) v súvislosti s vydaním 1. zmeny Všeobecného povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb č. 1/2005 (ďalej len „zmena všeobecného povolenia“) z 27. septembra 2005.

Sťažovateľka uviedla, že 27. septembra 2005 telekomunikačný úrad vydal zmenu všeobecného   povolenia,   ktorou   s účinnosťou   od   10.   októbra   2005   zmenil   podmienky poskytovania   telekomunikačných   služieb   na   území   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka namieta, že telekomunikačný úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením   zmeny   zverejnil   jej   návrh   s výzvou   na   predloženie   pripomienok,   ako   aj s údajom,   v akej   lehote   ich   možno   uplatniť.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uložením povinností na základe namietanej zmeny všeobecného povolenia došlo aj k obmedzeniu jej vlastníckeho práva, ktoré musí strpieť na vlastné náklady a bez primeranej náhrady. Keďže podľa   sťažovateľky   telekomunikačný   úrad   pri   vydávaní   zmeny,   ako   aj   jej   samotným vydaním   nepostupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   610/2003   Z.   z. o elektronických   komunikáciách   v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon   o elektronických komunikáciách“), porušil jej základné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základné právo podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   uviedla,   že   z ustanovenia   §   13   ods.   4   zákona   o elektronických komunikáciách   jednoznačne   vyplýva, „že   predložením   pripomienok   k návrhu   zmeny všeobecného povolenia, ktorým sa určujú práva a podmienky na poskytovanie sietí, služieb a na prevádzkovanie rádiových zariadení (§ 13 ods. 1 TelekomZ), realizuje ich predkladateľ petičné právo“. Porušenie základného práva na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy vidí teda sťažovateľka v tom, že telekomunikačný úrad pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005 nedodržal ustanovenie § 13   ods.   4   zákona   o elektronických   komunikáciách,   čím   jej   neumožnil   predložiť pripomienky   k návrhu   tejto   zmeny,   a tým   porušil   označené   základné   právo.   Porušenie základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy je podľa sťažovateľky v príčinnej súvislosti aj s porušením princípu právnej istoty zakotvenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a princípom legality obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti sa sťažovateľka okrem iného odvolala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/95, v ktorom ústavný súd konštatoval, že   petičné   právo   ako   základné   právo   zahrnuté   do   politických   práv   predstavuje   jednu z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje zúčastňovať sa na správe vecí verejných.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy sťažovateľka argumentovala rozhodnutím ústavného súdu sp.   zn.   II.   ÚS   19/97,   podľa   ktorého   základné   právo   vlastniť   majetok   zahŕňa   ochranu vlastníckeho   práva   nielen   k hnuteľným   veciam   a nehnuteľným   veciam,   ale aj   k právam a iným majetkovým hodnotám. Z uvedeného vyvodila sťažovateľka záver, že predmetom ochrany   tohto   základného   práva   je „aj   ochrana   vlastníckych   (užívacích)   práv k telekomunikačnému zariadeniu“. Sťažovateľka uviedla, že zmena všeobecného povolenia ju núti, aby znášala náklady za nadobudnutie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky   v sieťach,   aby   na   vlastné   náklady   udržiavala   tieto   zariadenia   v nepretržitom prevádzkovom   stave   a aby   znášala   náklady   za   zabezpečenie   pripojenia   predmetných zariadení do siete. Sťažovateľka je toho názoru, že vydaním namietanej zmeny dochádza k nútenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, ktoré musí znášať na vlastné náklady bez poskytnutia   primeranej   náhrady.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   uviedla: „Ustanovenie Všeobecného povolenia teda spôsobuje, že s majetkom podniku telekomunikačných služieb sa nakladá v rozpore s jeho slobodným rozhodnutím   bez toho,   aby mu bola poskytnutá náhrada, a teda dochádza k nútenému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez splnenia ústavných podmienok.“

Sťažovateľka sa domnieva, že v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného povolenia z 27.   septembra   2005   konal   telekomunikačný   úrad   nad rámec ustanovenia   §   13   ods.   2 písm. j) zákona o elektronických komunikáciách, pretože podľa jej názoru zákon v tomto ustanovení   neustanovuje   povinnosť   podniku   telekomunikačných   služieb   udržiavať zariadenia   v prevádzkyschopnom   stave   na   vlastné   náklady.   Vychádzajúc   z princípu minimalizácie zásahu do základného práva vlastniť majetok sťažovateľka uviedla, že úrad bol „povinný   interpretovať   a najmä   aplikovať   §   13   ods.   2   písm.   j)   TelekomZ   takým spôsobom, aby zmena Všeobecného povolenia upravovala iba také minimálne prostriedky, ktorými možno v súlade s ústavou a Dohovorom dosiahnuť sledovaný účel“.

Na   základe   toho   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom telekomunikačného   úradu   v súvislosti   s vydaním   zmeny   všeobecného   povolenia z 27. septembra 2005 bolo porušené jej základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy   a základné   právo   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, namietanú zmenu všeobecného povolenia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Ústavný súd listom z 13. decembra 2005 vyzval telekomunikačný úrad na vyjadrenie k sťažnosti.

Telekomunikačný   úrad   v liste   zo   16.   januára   2006   doručenom   ústavnému   súdu 20. januára 2006 uviedol,   že sťažovateľka nesprávne aplikuje ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy,   keď   tvrdí,   že   vydaním   všeobecného   povolenia   a jeho   zmeny   došlo   k porušeniu základného   práva   vlastniť   majetok.   Telekomunikačný   úrad je   toho   názoru,   že   vydaním všeobecného povolenia a jeho zmeny neobmedzil, a už vôbec nie nútene, vlastnícke právo sťažovateľky. V tejto súvislosti telekomunikačný úrad uviedol, že podľa ustanovenia § 56 ods.   2   zákona   o elektronických   komunikáciách   je   sťažovateľka   oprávnená   náklady vynaložené   na   zabezpečenie   zariadenia   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   prevádzky v sieťach a jeho pripojenie zaradiť medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného investičného   majetku.   Telekomunikačný   úrad   okrem   iného   uviedol,   že   vydaním   zmeny všeobecného   povolenia   nekonal   v rozpore   s čl.   20   ods.   1   ústavy,   pretože   zákon o elektronických komunikáciách v súlade s čl. 35 ods. 2 ústavy v ustanovení § 13 ods. 2 písm. j) zakotvil právomoc úradu určiť vo všeobecnom povolení podmienky týkajúce sa povinnosti poskytovateľov siete, služieb alebo siete a služieb na vlastné náklady zabezpečiť zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu a jeho pripojenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy telekomunikačný úrad okrem iného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o elektronických   komunikáciách. Telekomunikačný úrad uviedol, že ustanovenie § 13   ods.   6   citovaného   zákona   mu   striktne   neukladá   postupovať   pri   vydávaní   zmeny všeobecného   povolenia   identicky   ako   pri   vydávaní   samotného   všeobecného   povolenia. Telekomunikačný úrad je toho názoru, že ustanovenia tohto zákona týkajúce sa vydávania všeobecného povolenia sa aplikujú pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia primerane, to   znamená   náležite,   vhodne,   teda   nie   zhodne,   ako   si   to   vykladá   sťažovateľka. Telekomunikačný úrad sa domnieva, že keďže pri vydávaní zmeny všeobecného povolenia aplikoval   príslušné   ustanovenia   zákona   o elektronických   komunikáciách   týkajúce   sa postupu   pri   vydávaní   samotného   všeobecného   povolenia   primerane,   nemohol   porušiť petičné   právo   sťažovateľky.   Telekomunikačný   úrad   zároveň   dodal: „Zastávame   názor, že cieľom sťažovateľa bolo odvrátiť stanovenie podmienok povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) zákona č. 610/2003 Z. z. v takom rozsahu, v akom ich stanovil úrad, a tým sebe privodiť vlastný prospech, čo nepredstavuje verejný alebo iný spoločný záujem, ale záujem súkromný.“

Telekomunikačný   úrad vyslovil   názor,   že vydanie zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005 sa uskutočnilo spôsobom konformným so zákonom, pričom zároveň dodal,   že   vzhľadom   na   právnu   povahu   zmeny   všeobecného   povolenia   táto   podlieha možnosti jej preskúmania súdom v rámci správneho súdnictva.

Na základe uvedených skutočností telekomunikačný úrad navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že telekomunikačný úrad ako orgán štátnej správy v elektronických komunikáciách podľa § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona   o elektronických   komunikáciách   27.   septembra   2005   vydal   podľa   §   12   a   §   13 citovaného   zákona „1.   zmenu   všeobecného   povolenia   č.   1/2005   na   poskytovanie elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb“.   Predmetom zmeny   všeobecného   povolenia   v bode   1   boli   úhrada,   jej   splatnosť,   identifikácia   účtu a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti. V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil odsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán   činný   v trestnom   konaní   zaobstaraním   týchto   zariadení   a ich   udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm.   j)   zákona   o elektronických   komunikáciách   schvaľuje   úrad.“ Okrem   uvedených náležitostí namietaná zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania a uvedenie osoby (predseda), ktorá ju vydala.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a   na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie   svojich základných   práv   postupom   telekomunikačného   úradu   v súvislosti   s vydaním   zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   142   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje, že ustanovenie   čl. 127   ods.   1   ústavy   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to takým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa   odseku   2 písm.   b) citovaného ustanovenia všeobecný   predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na vydávanie všeobecných povolení. Podľa odseku   4 tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu je vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 138/03 vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy konštatoval: „Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom   type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani   sa   nezmieňuje   o druhu   rozhodnutí,   ktoré   by   mohli   byť   vylúčené   zo   súdneho preskúmavania,   pretože   smeruje   výlučne   k ich   obsahovej   stránke   a jej   prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho   preskúmavania   (v   správnom   súdnictve)   môže   signalizovať   porušenie   čl.   46 ods. 2 poslednej vety ústavy.“

Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uviedol, že úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho   súdneho   poriadku   a v spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť premetom súdneho preskúmavania vrátane toho   uvedeného v § 248   ods.   2 písm.   d)   Občianskeho súdneho poriadku, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmavania.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1   a čl.   2   ods.   2 ústavy   postupom   telekomunikačného   úradu   v súvislosti   s vydaním zmeny všeobecného povolenia z 27. septembra 2005. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách je telekomunikačný úrad orgánom štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií, ktorý na základe ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona vydáva všeobecné povolenia v súlade s podmienkami obsiahnutými v ustanovení § 13 tohto zákona. Na základe toho, ako aj s prihliadnutím na znenie čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie zmeny všeobecného povolenia) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú   predpisy   o správnom   konaní,   tento   postup   telekomunikačného   úradu   možno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných súdov nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006