znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mariána Tichého, bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mariána   Tichého o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2005   doručená   sťažnosť   (zo   4.   februára   2005)   Mariána   Tichého,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zo strany Slovenskej republiky zastúpenej podľa právneho zástupcu   sťažovateľa   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   a ďalšími   orgánmi „...   štátnej   správy...“ činnými „...   vo veci“, ktoré však právny zástupca bližšie nešpecifikoval.

V odôvodnení sťažnosti sa uvádza: „Sťažovateľ dôvodne predpokladá, že na jeho strane konaním porušovateľa došlo k porušeniu základného práva a slobody osoby, ktorá nemala a nemá zákonnú možnosť uplatniť svoje právo pred všeobecným súdom. Skutkový stav veci, ktorá svojím rozsahom, ale i dobou trvania prekračuje dobu 10 rokov, je tak rozsiahly a obsiahly, že nemožno ho celý v stručnosti popísať, ale celá dokumentácia tvorí prílohu tejto sťažnosti.“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 dohovoru, ktoré „... mu podľa názoru sťažovateľa bolo konaním porušovateľa odobraté“.

Pokiaľ ide o návrh na rozhodnutie vo veci právny zástupca sťažovateľa uviedol:„V znení § 20 ods. 3 zákona o Ústavnom súde žiada sťažovateľ Ústavný súd, aby vo svojom výroku rozhodol tak, že porušiteľ je povinný podľa citovaného zákona obnoviť stav vo veci pred porušením základných práv a slobôd a taktiež sťažovateľ žiada ÚS, aby pokiaľ vyhovie sťažnosti priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a to vo výške 9.000.000,-Sk s prihliadnutím na tú skutočnosť, že nečinnosťou porušovateľa došlo k stavu, ktorý pretrváva viac ako 10 rokov, stal sa prakticky bez svojho zavinenia bezdomovcom a tento stav sťažuje a sťažoval všetky iné náležitosti jeho sociálneho postavenia a vývoja osobnosti.“ Sťažovateľ   taktiež   uplatnil   nárok   na   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ústavnom súde.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   advokátom,   odôvodnenie   sťažnosti neobsahuje   konkrétne   skutkové   tvrdenia   umožňujúce   ustáliť,   akým   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom malo dôjsť k porušeniu označeného ľudského práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   6   dohovoru.   Sťažnosť   iba   všeobecne   odkazuje   na pripojený zväzok príloh   (71 listov)   týkajúcich   sa   konania vedeného na Okresnom   súde Žilina pod sp. zn. 17 C 805/92, ktorého účastníkmi boli rodičia sťažovateľa a ktoré malo byť právoplatne skončené 23. mája 1994, ako aj ďalších podaní sťažovateľa adresovaných orgánom miestnej štátnej správy, orgánom samosprávy mesta Žilina, orgánom prokuratúry, Úradu vlády Slovenskej republiky, Najvyššiemu kontrolnému úradu Slovenskej republiky, atď.,   z obsahu   ktorých   však   jednoznačne   nevyplýva,   akým   konkrétnym   rozhodnutím, opatrením,   procesným   postupom,   príp.   inou   aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho orgánu   verejnej   moci   malo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti ani z pripojených príloh nevyplýva priama vzájomná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľa na jednej strane a výkonom právomoci ministerstva spravodlivosti na strane druhej. Iný orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, v tejto súvislosti sťažovateľ neoznačuje.

Ochrana   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   pritom poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami   a slobodami   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z tohto   dôvodu   nepostačuje,   ak sťažovateľ   uvedie   ktorýkoľvek   orgán   verejnej   moci,   prípadne   Slovenskú   republiku   ako porušovateľov jeho základných práv a slobôd. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán   verejnej   moci,   ktorý   je v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa   základných   práv   a slobôd   je   dôležitá   aj   z hľadiska   subsidiarity   právomoci ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je alebo nie je iný súd na ochranu základných práv a slobôd alebo či sú tu právne prostriedky takej ochrany podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov (IV. ÚS 184/03).

Sťažnosť   taktiež   neobsahuje návrh   rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa   sťažovateľ   od ústavného súdu domáha, vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci, t. j. ktorého formulácia   nevyvoláva pochybnosti o tom, porušenie ktorého základného   práva,   ktorým orgánom verejnej moci, v akej veci a akým spôsobom (zásahom) žiada sťažovateľ vysloviť, prípadne akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (III. ÚS 282/04). Výnimkou v danom prípade je iba tá časť petitu sťažnosti, ktorá sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodovanie o tejto časti   návrhu   je   však   podmienené vyslovením   porušenia   označeného   základného   práva orgánom   verejnej   moci,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   teda vyhovením   sťažnosti   zo strany ústavného súdu v merite veci (III. ÚS 30/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005