znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/04 -8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   Ľ.   Z.   –   Lekáreň   Melissa,   L.,   zastúpeného advokátkou   JUDr. J.   O.,   Advokátska   kancelária,   L.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj pre porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 411/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť PharmDr. Ľ. Z.   – Lekáreň   Melissa   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 411/02 o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť PharmDr.   Ľ. Z.   – Lekáreň Melissa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť (z 12. februára 2004) PharmDr. Ľ. Z. – Lekáreň Melissa, L., (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. J.   O.,   Advokátska   kancelária,   L.,   pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj pre porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Et 411/02.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že   sa 9. decembra   2002   návrhom   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky z účtu   povinného   v peňažnom   ústave   na   okresnom   súde   domáhal   súdneho   výkonu právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 15 Rob 1555/02 z 30. septembra 2002. Okresný súd uznesením č. k. 23 Et 411/02-19 z 1. októbra 2003 nariadil   na   uspokojenie   pohľadávky   sťažovateľa   ako   oprávneného   výkon   rozhodnutia prikázaním   pohľadávky   z účtu   povinnej   (Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne)   v peňažnom ústave (okresný súd vo veci identicky rozhodol po tom, čo na základe odvolania povinnej bolo   podľa   §   374   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušené   uznesenie č. k. 23 Et 411/02-5   zo   16.   decembra   2002   vydané   súdnym   tajomníkom).   Uznesenie okresného súdu o nariadení výkonu rozhodnutia z 1. októbra 2003 nadobudlo podľa právnej zástupkyne sťažovateľa právoplatnosť 28. októbra 2003.

Okresný súd následne uznesením č. k. 23 Et 411/2002-21 z 30. októbra 2003 vyhlásil podľa § 268 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súdny výkon rozhodnutia za neprípustný z dôvodu, že „v zmysle § 12 ods. 2 a ods. 6 zák. č. 291/2002 vyplýva,   že   povinný   je   klientom   Štátnej   pokladnice   a že   prostriedky   na   jeho   účte nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (...) a zároveň podľa § 266 ods. 2 OSP odložil uskutočnenie výkonu rozhodnutia“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   taktiež   uviedol,   že   po   doručení uznesenia č. k. 23 Et 411/2002-21 z 30. októbra 2003 (k doručeniu malo dôjsť 4. novembra 2003) podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu v zákonnej lehote podľa § 201 OSP a § 205 ods. 2 OSP odvolanie.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne poukázal na § 265 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa po nariadení výkonu rozhodnutia predseda senátu postará o jeho   uskutočnenie.   Podľa   §   307   ods.   1   OSP o tom,   že   uznesenie   o nariadení   výkonu rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť, súd upovedomí peňažný ústav a toto upovedomenie doručí peňažnému ústavu do vlastných rúk. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia peňažný ústav vyplatí potom pohľadávku z účtu povinného. Podľa právnej zástupkyne sťažovateľa „Občiansky súdny poriadok neustanovuje v akej lehote má súd oznámiť peňažnému ústavu deň právoplatnosti uznesenia. Zo systematického výkladu VI. časti prvej a tretej hlavy OSP v súlade s § 6 OSP vyplýva, že má tak urobiť bez meškania potom, čo uznesenie o nariadení výkonu nadobudne právoplatnosť. Ak tak neurobí v primeranej lehote, zasiahne významne do   práva   oprávneného   na uspokojenie jeho   pohľadávky.   Ak tak   neurobí   vôbec a zmarí uskutočnenie   nariadeného   výkonu   rozhodnutia   poruší   základné   zásady   Občianskeho súdneho konania a základné práva občana garantované Ústavou SR“.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne namietal, že okresný súd sa postupom v zmysle § 265 ods. 1 OSP a § 307 ods. 1 OSP v spojení s § 6 OSP neriadil, pretože „neoznámil peňažnému ústavu, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť“, ale naopak výkon rozhodnutia „vyhlásil za neprípustný a jeho uskutočnenie rozhodnutím odložil“.   Sťažovateľ   uviedol,   že „zákonnosť   a dôvodnosť   ďalšieho   rozhodnutia   je predmetom konania odvolacieho“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne namietal, že okresný súd „nerealizovaním aplikácie § 307 ods. 1 a 2 OSP porušil svoju povinnosť vo veci zodpovedne konať. Svojím postupom nezaručil moje právo na súdnu ochranu. Proti nedodržaniu postupu súdu, ktorý mu ukladá § 307 ods. 1 niet riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku, (...)“. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresný súd podľa právnej zástupkyne porušil tým, že „hoci vo veci návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia po viac ako jednom roku právoplatne rozhodol, keď nariadil výkon rozhodnutia, v ďalšom štádiu vykonávacieho konania podľa § 265 ods. 1 OSP zavinil neodôvodnený prieťah vo veci a zasiahol do môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.(...) Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. l. 20 súd ostal bezdôvodne nečinný pokiaľ ide o realizáciu postupu podľa § 307 ods. 1 OSP. Skutočnosť, že peňažný ústav neupovedomil o právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného   v peňažnom   ústave   je   neospravedlniteľná,   je   zjavne   v rozpore   so   zákonom, v rozpore   s   účelom   vykonávacieho   konania“. Porušením   označených   základných   práv zasiahol podľa sťažovateľa okresný súd aj do jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného   práva   vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1 ústavy)   a základného   práva   na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   jeho   právomoci   zakotveného   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh (kópií na vec sa vzťahujúcich   podaní   sťažovateľa   a súdnych   rozhodnutí)   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal okresnému súdu 10. novembra 2003 proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2003 v časti týkajúcej sa vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný odvolanie. Dňa 12. novembra 2003 podal sťažovateľ okresnému súdu taktiež odvolanie proti uzneseniu z 30. októbra 2003 v časti týkajúcej sa odkladu uskutočnenia výkonu rozhodnutia.

Ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe podaného odvolania môže odvolací súd v zmysle § 221 OSP zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2003 a sťažovateľ tak môže dosiahnuť pokračovanie súdneho výkonu rozhodnutia v predmetnej veci a tým aj ochranu označených základných práv a slobôd v konaní pred odvolacím súdom, ktorý prihliada aj k namietaným nedostatkom   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ak   mali   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 1 v spojení s § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Predmetom zostávajúcej časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v označenom   konaní   porušil   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 23 Et 411/02-19 z 1. októbra 2003 nepostupoval v zmysle § 307 ods. 1 OSP v spojení s § 6 OSP, t. j. neoznámil nadobudnutie právoplatnosti uvedeného uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky príslušnému peňažnému ústavu, ale „zostal vo veci nečinný“.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   o nariadení súdneho   výkonu   rozhodnutia   č.   k.   23   Et   411/02-19   z 1.   októbra   2003   nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2003. Od uvedeného okamihu do vydania rozhodnutia o odklade uskutočnenia výkonu rozhodnutia č. k. 23 Et 411/02-21 z 30. októbra 2003 uplynuli dva dni. Od vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný a od rozhodnutia o odklade jeho uskutočnenia (30. októbra 2003) do podania sťažnosti ústavnému súdu (16. februára 2004) uplynula doba približne tri a pol mesiaca (v čase rozhodovania ústavného súdu o niečo viac ako štyri mesiace) pričom do tohto obdobia spadá aj obdobie, keď už vo veci koná odvolací súd, od rozhodnutia ktorého závisí ďalší postup v posudzovanom konaní. Okresný súd nebol pritom vo veci nečinný a zákonnosť uznesenia č. k. 23 Et 411/02-21 z 30. októbra 2003, ktoré je výsledkom jeho postupu, je predmetom posúdenia v odvolacom konaní.

Za týchto okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanom   konaní   (predovšetkým   s prihliadnutím   k   dĺžke   namietaného   obdobia prieťahov) považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať, ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie   kvalifikoval   bez   ďalšieho   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004