SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 8/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,, zastúpenejadvokátom JUDr. Svätoslavom Vaškom, Baštová 5/A, Bardejov, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2011 a v konanívedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014 a namietaného porušenia jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivéprejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2011(ďalej aj „napadnuté konanie“) a v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014 a porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivéprejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. Spr. 2145/2014.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2011, a to najmä v súvislosti s tým,že po podaní odvolania (3. september 2013) odporcom proti rozsudku okresného súduvyhlásenému 29. júla 2013 bol okresný súd nečinný. Až po podaní sťažnosti na prieťahyv napadnutom konaní ju predsedníčka okresného súdu prípisom sp. zn. Spr. 2145/2014zo 6. mája 2014 informovala, že uvedenú sťažnosť považuje za dôvodnú, ale „nepovažuje za potrebné prijať žiadne ďalšie opatrenia na odstránenie prieťahov vo vzťahu k zákonnému sudcovi vzhľadom na to, že spis sa od 22. 4. 2014 nachádza na Krajskom súde v Bratislave“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:„... svojím podaním zo dňa 25.6.2014 žiadala Krajský súd v Bratislave o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedkyňou porušovateľa. V nej sťažovateľka namietala, že:
- zo strany predsedkyne porušovateľa nebola dodržaná lehota na vybavenie sťažnosti podľa § 65 ods. 1. Sťažnosť zo dňa 10.4.2014 bola doručená súdu 14.4.2014, lehota na vybavenie sťažnosti uplynula 14.5.2014. Na poštovú prepravu bol list zo strany porušovateľa odoslaný 23.5.2014, doručený sťažovateľke bol 27.5.2014,
- až po podaní sťažnosti začal porušovateľ urýchlene konať a dňa 24.4.2014, teda po siedmich mesiacoch odstúpil spisový materiál na Krajský súd v Bratislave, teda v rozpore s § 209a ods. 2 OSP.
- Listom zo dňa 13.8.2014 predseda Krajského súdu v Bratislave pod č. Spr. 2202/14 oznámil sťažovateľke, že sťažnosť nebola vybavená predsedkyňou porušovateľa v zákonnej lehote.
- Sťažovateľka sa cíti byť ukrivdená postupom porušovateľa pri vybavení jej sťažnosti v tomto sťažnostnom konaní a uvádzaním nepresných a nesprávnych údajov, ktoré porušovateľ uviedol v upovedomení o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 6.5.2014...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/76/2011 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a upovedomením o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 6.5.2014 Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014 porušené bolo.“
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančnézadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánua základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať ajz toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súdsťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účelochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m.m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom časti sťažnosti je preskúmanieopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 76/2011 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom29. júla 2013 rozhodol rozsudkom v merite veci, proti ktorému sa odvolal odporca3. septembra 2013. Keďže okresný súd po podaní odvolania proti rozsudku okresného súdubol nečinný, sťažovateľka podala 14. apríla 2014 predsedovi okresného súdu sťažnosťa okresný súd následne 24. apríla 2014 predložil súdny spis spolu s odvolanímna rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Vychádzajúcz uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte preddoručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolenéúkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky, a preto už nemohol v časedoručenia sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania,prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľkouv sťažnosti označené práva.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konanísťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 24. októbra 2014, t. j. v čase, keď okresný súd užvo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jehopostupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2145/2014.
Ústavný súd vo svojej štandardnej judikatúre uvádza, že čl. 46 ods. 1 ústavypredstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánovSlovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho homožno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochraneustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa základnéhopráva podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr.IV. ÚS 165/07).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) jemateriálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostrednerozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnomstatuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhodujevšeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povahazákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkovkonania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
Sťažovateľka v súvislosti s porušením označených práv namieta postup okresnéhosúdu pri vybavovaní jej sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní uplatnenej podľa § 62ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že namietaný administratívno-právnypostup všeobecných súdov nemožno považovať ratione materiae za súčasť právana spravodlivé súdne konanie, pretože tu nejde o konanie, v ktorom by sa bezprostrednerozhodovalo o právach, resp. povinnostiach sťažovateľky (napr. IV. ÚS 326/2011,IV. ÚS 242/2014, III. ÚS 579/2013).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa čl. 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími nárokmi v nejuvedenými nezaoberal.
Ústavný súd v závere pripomína, že ak by krajský súd v odvolacom konaní rozsudokokresného súdu z 29. júla 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,sťažovateľka môže za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konaniadochádzalo k zbytočným prieťahom, predložiť ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015