znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   N.   Š.,   A.   Š.   a P.   Š.,   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr. I.   K., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/529/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   N.   Š.,   A.   Š.   a P.   Š.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/529/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/529/2008 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. N. Š. a A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej z nich v sume 1 500 € (slovom   tisícpäťsto   eur),   P.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 000   € (slovom   tisíc   eur)   ktoré j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   zaplatiť   im   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok j e   p o v i n n ý   zaplatiť N. Š., A. Š. a P. Š. trovy konania v sume 414,96 € (slovom štyristoštrnásť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. I. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 8/2012-11 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť N. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), A. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a P. Š. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“), B. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 529/2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   v 1.   a 2.   rade   podali 15. apríla   2005   Okresnému   súdu   Bratislava   II   návrh   na určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Prvé   pojednávanie   vo   veci Okresný   súd   Bratislava   II   vykonal   7.   mája   2007,   pričom   pojednávanie   z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1. rade odročil. Takisto pojednávanie konané 13. júna 2007 bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcov v 1. a 2. rade. Na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo 17. septembra 2007 pristúpil do konania sťažovateľ v 3. rade.

Sťažovatelia uviedli, že na základe vykonanej reorganizácie systému   všeobecných súdov bola ich vec postúpená okresnému súdu. Pojednávanie vykonané 29. mája 2008, ako aj   nasledujúce   pojednávanie   vykonané   15.   júla   2008   boli   z dôvodu   neprítomnosti odporcov odročené. Odporcovia sa nedostavili ani na pojednávanie vykonané 13. novembra 2008 a okresný súd pojednávanie odročil   pre účely vykonania znaleckého dokazovania. Neprítomnosť odporcov bola dôvodom na odročenie aj v prípade pojednávania vykonaného 18. septembra 2009. Pojednávanie určené na 18. december 2009 „sa nekonalo z dôvodu, že súdny spis bol u znalca“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že po vypracovaní znaleckého posudku boli vykonané pojednávania 23. marca 2010 a 21. januára 2011, ktoré boli okresným súdom odročené. Následne bol zrušený termín pojednávania určeného na 17. máj 2011 z dôvodu, že okresný súd   nerozhodol   o návrhu   na   pripustenie   pristúpenia   ďalšieho   účastníka   do   konania. Napokon   uznesením   z 26.   mája   2011   okresný   súd   rozhodol   o prerušení   konania   až do právoplatného skončenia súvisiaceho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 33 Cb 23/2011.

V doterajšom   postupe   konajúcich   súdov   vidia   sťažovatelia   porušenie   svojho základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   a sú   toho   názoru,   že „v   danej   veci   spôsobil   prieťahy   konania   súd.   Napriek skutočnosti, že odporca v 1. rade sa nezúčastnil žiadneho pojednávania a odporca v 2. rade bol prítomný len na prvom pojednávaní, ktoré sa nekonalo z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1.   rade,   súd   odporcom   uložil   odporcom,   každému   len   jedenkrát   poriadkovú   pokutu vo výške 10.000,-Sk.“.

Sťažovatelia tiež poukázali na „procesné pochybenia súdu, týkajúce sa pristúpenia do konania S. ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu“.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   v závere   svojej   sťažnosti navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/529/2008, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 20. februára 2012 obsahovalo „spisový prehľad“ a konštatovanie o skutkovej a právnej náročnosti prerokúvanej veci, vo vzťahu ku ktorým okresný súd uviedol, že „v konaní došlo k ďalšej   zmene   vlastníka   nehnuteľnosti,   ktorým   sa   stal   vydražiteľ   predmetu   sporu“. Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že k postupu Okresného súdu Bratislava II nie je spôsobilý   sa   vyjadriť,   pretože   nepozná   okolnosti   prerokovávania   veci   sťažovateľa na danom   súde. Vo   vzťahu   k postupu   okresného   súdu   uznal   predseda   okresného   súdu prieťahy v konaní spôsobené podľa jeho vyjadrenia nedostatočným personálnym obsadením konajúceho súdu, ako aj „odchodom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku“, teda podľa jeho názoru objektívnymi dôvodmi.

V liste okresný súd zároveň vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 vyjadril súhlas s upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   aj   právny   zástupca   sťažovateľov.   Vo   svojom vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   právny   zástupca   sťažovateľov   predostrel   túto argumentáciu:

„S tvrdením predsedu Okresného súdu Pezinok, že spor z právneho a skutkového hľadiska je právne a skutkovo zložitý nemôžem súhlasiť. V prípade, že by boli zákonní sudcovia v primeraných lehotách vytyčovali pojednávania a nariadili vykonanie potrebných dôkazov, mohol vo veci prvostupňový súd pomerne rýchlo meritórne rozhodnúť. Okrem výsluchu sporových strán bolo potrebné len ustanoviť znalca na vypracovanie znaleckého posudku, ktorého úlohou bolo určiť výmeru a popis bytu č. E1-2L a garáže č. 109. Nesúhlasím ani s tvrdením pána predsedu, že sa nevie vyjadriť k činnosti Okresného súdu   Bratislava   II,   keďže   celý   spis   bol   postúpený   Okresnému   súdu   Pezinok.   Už   listom zo dňa 22.2.2008 podávala vtedajšia právna zástupkyňa sťažovateľov sťažnosť na prieťahy v   konaní,   ktorej   obsahom   bola   aj   časová   postupnosť   úkonov   vykonaných   súdom a účastníkmi. Tento list bol podaný do podateľne okresného súdu dňa 3.3.2008. Po podaní uvedenej sťažnosti bol spis pridelený zákonnej sudkyni JUDr. I. N. Odpoveď na sťažnosť bola právnej zástupkyni navrhovateľov zaslaná 4.4.2008. V druhej polovici roku 2009 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. A. S., ktorá ho mala pridelený až do polovice roka 2010. Na základe ďalšej sťažnosti na prieťahy v konaní, podanej dňa 28.10.2010 bolo vytýčené   pojednávanie   novou,   v   poradí   štvrtou   zákonnou   sudkyňou,   Mgr.   L.   V.   a   to na termín 25.1.2011.

Sme toho názoru, že z dôvodu prieťahov v konaní na strane Okresného súdu Pezinok, nielenže doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, ale nekonaním súdu bolo   objektívne   umožnené   veriteľom   odporcov   zaťaženie   majetku,   ktorý   je   predmetom sporu, záložnými právami.

Vzhľadom na skutočnosť, že aj v prípade úspechu sťažovateľov v súdnom spore môže dôjsť   z   vyššie   uvedených   dôvodov   k   nevymožiteľnosti   ich   vlastníckeho   práva,   považujú sťažovatelia požadované finančné odškodnenie za primerané.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľky v 1. a 2. rade podali 15. apríla 2005 Okresnému súdu Bratislava II „návrh o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vydanie predbežného opatrenia“ proti odporcovi v 1. a 2. rade.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   z 28.   apríla   2006 zmenil prvostupňové uznesenie Okresného súdu Bratislava II v napadnutej časti tak, že návrh   sťažovateliek   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   (spisový   materiál   bol prvostupňovému súdu vrátený 12. júla 2006). Okresný súd Bratislava II vyzval 12. januára 2007 sťažovateľky na úhradu „súdneho poplatku“, ktorý sťažovateľky uhradili 30. januára 2007.Sťažovateľky   predložili   5.   júna   2007   Okresnému   súdu   Bratislava   II „návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľov“ a 6. júna 2007 predložili ďalšie súvisiace podklady.

Okresný   súd   Bratislava   II   vykonal   13.   júna   2007   pojednávanie,   ktoré   odročil z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcov   na 31. august 2007 (jeden   z odporcov ospravedlnil   neúčasť   zdravotnými   dôvodmi,   druhý   dôvodmi   rodinnými).   Okresný   súd Bratislava   II   vykonal   31.   augusta   2007   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu neprítomnosti   odporcov   na   14.   november   2007   (jeden   z odporcov   ospravedlnil   svoju neprítomnosť z dôvodu „čerpania dovolenky“, druhý neprítomnosť neospravedlnil). Uznesením zo 17. septembra 2007 rozhodol Okresný súd Bratislava II o pripustení pristúpenia sťažovateľa v 3. rade do konania na strane navrhovateľov.

Okresný súd Bratislava II vykonal 14. novembra 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. január 2008 z dôvodu neprítomnosti odporcov (predvolanie im bolo riadne doručené,   svoju   neprítomnosť   neospravedlnili)   s vyjadrením,   že   títo   budú   predvolaní s poučením o možnosti využitia poriadkových opatrení. Oznámením z 5. decembra 2007 boli sťažovatelia vyrozumení o zrušení určeného termínu pojednávania.

Na   základe   novelizácie   zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) k 1. januáru 2008 pôsobnosť vo veci sťažovateľov prešla na okresný súd.

(Odporca v 1. rade predložil ešte 13. novembra 2007 Okresnému súdu Bratislava II návrh na prerušenie konania, ktorý bol okresnému súdu postúpený 1. apríla 2008).Okresný   súd   uskutočnil   29.   mája   2008   pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavili odporcovia (jeden z nich zásielku neprevzal, druhému nebola zásielka doručovaná), súdom bola uložená poriadková   pokuta odporcovi   v 1.   rade („spoločnosti   M.   s.r.o.,   so sídlom v P.“) a pojednávanie bolo odročené na 15. júl 2008 s poučením, že štatutárni zástupcovia spoločností (odporcov) budú predvolaní prostredníctvom polície, resp. predvedení.Okresný   súd   15.   júla   2008   vykonal   pojednávanie,   na   ktoré   sa   napriek   riadnemu predvolaniu   nedostavili   odporcovia   (odporca   v 2.   rade   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť, pretože „v čase   pojednávania   je   mimo   Bratislavy“,   odporca   v 1.   rade   neprítomnosť neospravedlnil). Okresný súd odporcovi v 2. rade uložil poriadkovú pokutu a pojednávanie bolo   odročené   na   30.   september   2008   (právny   zástupca   sťažovateľov   žiadal   výslovne o „predvedenie štatutárnych zástupcov odporcov“).

Okresný   súd   uznesením   z 28.   októbra   2008   zamietol   návrh   odporcu   v 1.   rade na prerušenie konania.

Okresný   súd   vykonal   13.   novembra   2008   pojednávanie,   na   ktoré   sa   bez ospravedlnenia nedostavili odporcovia. Pojednávanie bolo po vyjadrení právneho zástupcu sťažovateľov odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania, o ktoré žiadali sťažovatelia.   Sťažovateľka   v 1.   rade podaním   z 11.   mája 2009 opätovne žiadala o nariadenie   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   uskutočnil   18.   septembra   2009 pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavili   odporcovia   (bez   ospravedlnenia)   a ktoré   bolo odročené   na   18.   december   2009   pre   účely   znaleckého   dokazovania,   o ktoré   žiadali sťažovatelia.

Okresnému   súdu   bol   18.   septembra   2009   predložený   návrh   na   pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov.

Okresný súd uznesením z 21. septembra 2009 rozhodol o ustanovení znalca.Okresný súd uskutočnil 18. decembra 2009 pojednávanie, ktoré pre účely ukončenia dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) odročil na 23. marec 2010 (sťažovatelia svoju   neprítomnosť   ospravedlnili   neukončením   znaleckého   dokazovania,   odporcovia za nezúčastnili pojednávania, odporca v 1. rade neprítomnosť neospravedlnil).

Okresný   súd   uskutočnil   23.   marca   2010   pojednávanie,   ktorého   sa   nezúčastnili odporcovia, neprítomnosť ospravedlnil iba odporca v 2. rade z dôvodu práceneschopnosti. Pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého posudku na základe návrhu sťažovateľov, a to na neurčito.

Okresný súd 6. mája 2011 oznámil účastníkom konania odročenie určeného termínu pojednávania   (17.   máj   2011)   z dôvodu   nerozhodnutia   o   pripustení   ďalšieho   účastníka do konania na strane odporcu.

Okresný   súd   uznesením   z 26.   mája   2011   rozhodol   o pripustení   zmeny   žaloby, o pripustení vstupu ďalšieho účastníka konania na strane odporcov, o zamietnutí návrhu jedného z odporcov na spojenie vecí a o prerušení konania až do právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke (konanie okresného súdu   o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby sp. zn. 33 Cb 23/2011).

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľov   (1),   ďalej správanie sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odôvodnený uzavretou zmluvou o dielo   na výstavbu   bytu   podľa   ustanovení   §   631   a nasledujúcich   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov.   Z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo   skutkovej zložitosti   veci.   Aj   keď   určitú   skutkovú   náročnosť   veci   signalizuje   potreba vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo vzťahu   k doterajšiemu   postupu   konajúcich   súdov   nemala   výraznejší   vplyv na plynulosť   posudzovaného   konania,   pretože   k vypracovaniu   znaleckého posudku sa pristúpilo v období bezprostredne predchádzajúcom jeho prerušeniu, pričom z časového   hľadiska   etape   vypracovania   znaleckého   posudku   (a jeho doplnenia) dosiaľ zodpovedá doba približne 8 mesiacov, teda obdobie nepomerné k celkovej dĺžke doterajšieho konania.

V kontexte posudzovaného kritéria ústavný súd argumentáciu okresného súdu, ktorý svoj záver o skutkovej náročnosti posudzovanej veci opieral o okolnosť zmeny vlastníka nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, kvalifikuje ako irelevantnú. Označená okolnosť premietnutá do prerušenia posudzovaného konania v intenciách stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je totižto pripísateľná na vrub okresnému súdu, pretože ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu (v danom prípade prerušenie   konania)   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06, III. ÚS 416/2011).

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania.   Napokon   ani   samotný   okresný   súd nenamietal   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   zohľadnené   na ťarchu   sťažovateľov pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v posudzovanom   konaní dospel   k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   bol neefektívny a nesústredený postup konajúcich súdov   a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom Okresný súd Bratislava II nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania bolo pasivitou Okresného súdu Bratislava II poznačené obdobie od 12. júla 2006, keď bol Okresnému súdu Bratislava II po rozhodnutí o opravnom prostriedku nadriadeným súdom vrátený spisový materiál, do 7. mája 2007, keď Okresný súd Bratislava II uskutočnil pojednávanie. Vymedzenému obdobiu, v ktorom ostal Okresný súd Bratislava II s výnimkou jediného technického úkonu (výzva k „doplatku“ súdneho poplatku   z 12.   januára   2007,   ktorý   bol   bezprostredne   30.   januára   uhradený)   pasívny, kvantitatívne zodpovedá nečinnosť tohto súdu v rozsahu približne 8 mesiacov.

Jedným   z   najzávažnejších   nedostatkov   plynulosti   konania   bol   podľa   zistení ústavného súdu nesústredený postup konajúcich súdov, ktorým sa nepodarilo včas a účinne zabrániť sťažovaniu postupu konania zo strany odporcov, a to v rozsiahlom období rokov 2007 až 2009. Ústavný súd je toho názoru, že konajúce súdy nevyužili možnosti eliminácie obštrukcií   odporcov   dôslednou   realizáciou   poriadkových   opatrení   poskytovaných ustanoveniami   §   52   a   §   53   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov,   teda   účinným   a   efektívnym   spôsobom.   Úlohou   konajúcich   súdov v tomto   smere   bolo   v každom   jednotlivom   prípade   preveriť   dôvodnosť,   aj   keď ospravedlnenej neprítomnosti odporcov riadne predvolaných na pojednávanie, a v prípade zistenia   nedostatku   vážnych   okolností   pre   ich   neprítomnosť   alebo   v prípade   zistenia neospravedlnenej   neprítomnosti   odporcov   reagovať   pružne   na   každý   zistený   prípad dôslednou realizáciou poriadkových opatrení.

Okresný   súd   postupoval nesústredene   a   neefektívne   aj   v súvislosti   s potrebou vykonania znaleckého dokazovania, ktoré sťažovatelia navrhli už na pojednávaní konanom 13. novembra 2008 a pre účely vykonania ktorého aj okresný súd pojednávanie odročil. Okresný   súd   však   pristúpil   k ustanoveniu   znalca   so   značným   časovým   odstupom (21. septembra 2009), čím zbytočne v danej etape predĺžil súdne konanie.

Rovnako   nekoncentrovane   postupoval   okresný   súd   aj   v súvislosti   s predloženým návrhom na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov   podaným 18. septembra   2009,   keď   nevysporiadanie   sa   s predmetným   návrhom   bolo   dôvodom na odročenie pojednávania (určeného na 17. máj 2011), a narušilo tak plynulosť postupu konajúceho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na súvislý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti Okresného súdu Bratislava II (v celkovej dĺžke 8 mesiacov), predovšetkým však v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   vyrovnal   aj   s argumentáciou   predostretou v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami súvisiacimi   s   nepriaznivým   personálnym   obsadením   okresného   súdu.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa   ktorého   otázka   množstva   vecí,   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III.   ÚS   14/00),   argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s nedostatočným   personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania nemožno   doterajšiu   dobu   konania   (viac ako   6   rokov)   vedeného   pred   okresným   súdom (pôvodne   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II)   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6 ods. 1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

Ústavný súd v závere poukazuje na to, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   výkon   súdnictva   vo   veci sťažovateľov   z Okresného   súdu   Bratislava   II   na   okresný   súd.   Z uvedeného   dôvodu v zmysle ustanovení §   18a   ods.   1 v spojení   s §   18b   ods.   1   zákona č.   371/2004 Z.   z. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   nesie okresný   súd   zodpovednosť   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľov   aj   za   obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Bratislava II.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy,   ako aj porušenie   ich   práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, nachádzajú [a to po odpadnutí prekážky postupu konania (prerušenie konania)].

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia neúmernou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a skutočnosťou,   že „nehnuteľnosť,   ktorá   je predmetom   sporu   je   rozostavaná   stavba,   za   ktorú   navrhovatelia   už   ku   dňu   29.9.1999 v zmysle   zmluvy   o dielo   zaplatili   celú   kúpnu   cenu.   Z dôvodu,   že   súd   do   dnešného   dňa v predmetnej veci meritórne nerozhodol, zhotoviteľ stavby, ani nový vlastník nehnuteľnosti v stavebných prácach na bytovom dome nepokračujú a objekt nie je strážený, dochádza k jeho chátraniu, poškodzovaniu a celkovému znehodnocovaniu.“.

Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného zadosťučinenia   sumu   7   000   €,   na   zaplatenie   ktorej   žiadali   zaviazať   okresný   súd,   a to vo vzťahu ku každému z nich.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade a sťažovateľke v 2. rade sumu 1 500 € (a to každej z nich) a sťažovateľovi v 3. rade sumu 1 000   €   (u   sťažovateľa   v 3.   rade   ústavný   súd   prihliadal   tiež   na   doterajší   časový   úsek konania,   v rámci   ktorého   vystupuje   ako   účastník   konania   na   strane   navrhovateľov po pripustení jeho pristúpenia do konania), ktorá zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je nehnuteľnosť (byt) slúžiaca na uspokojovanie jednej zo základných sociálnych potrieb,

c)   s okolnosťami   uvedenými   v   a)   a b)   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľov spočívajúcu v ich psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a prvá porada s klientom; vypracovanie sťažnosti), ktorých výšku špecifikovali sumou 1 154,88 €.Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ako   úkony   vykonané v roku   2011)   a vychádzal   pritom z ustanovenia §   11   ods.   2   v   spojení   s ustanovením   §   3   ods.   1   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), podľa   ktorých   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny (123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu 61,75,   pretože   v prípade   sťažovateľov   ide   o spoločne   zastupované   osoby.   Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané pre tri osoby v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 61,75 € x 3, k tomu tiež 6 x režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 414,96 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012