znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. P. J. a D. D., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. G. Z., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. J. a D. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. J. a D. D.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), z ktorej sumy   j e   p o v i n n ý vyplatiť sťažovateľom po 5 000 € (slovom päťtisíc eur) Okresný súd Bratislava IV a po 2 000 € (slovom dvetisíc eur) Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   P.   J.   a D.   D. trovy konania v sume 323,16 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šestnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 8/2011-13   z   18.   januára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. J. a D. D. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 15. júla 1992 podali spoločne s E. J. návrh na určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   ktorý   bol   vtedajším   Obvodným   súdom Bratislava   4   vedený   pod   sp.   zn.   4   C   204/92.   Prvostupňový   súd   vo   veci   samej   dosiaľ rozhodol trikrát, a to rozsudkom č. k. 4 C 204/92-28 z 23. septembra 1993, doplňujúcim rozsudkom č. k. 4 C 204/92-93 zo 4. októbra 1999 (ktoré boli uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 486/02-128 z 30. októbra 2002 zrušené), ako aj rozsudkom č. k. 4 C 204/92-212 z 28. septembra 2005. Proti poslednému rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia 19. decembra 2005 odvolanie, o ktorom však krajský súd dosiaľ nerozhodol. Keďže uvedené konanie   nie   je   právoplatne   skončené   ani   po   viac   ako   18   rokoch,   postupom,   resp. nečinnosťou všeobecných súdov dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli: „Chceme predovšetkým poukázať na celkovú neprimeranú dĺžku konania, ktorá od podania návrhu dňa 16. 7. 1992 vrátane takmer 5 ročného konania na odvolacom súde predstavuje doposiaľ 18 rokov a vyše 4 mesiace. Máme za to, že v danom prípade nejde o vec   osobitne   právne   zložitú,   nakoľko   rozhodovanie   o   určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti patrí do bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových ako aj druhostupňových súdov.   Rovnako   nemožno   prehliadať   aj   skutočnosť,   že opakované   procesné   pochybenia prvostupňového súdu nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľov.“

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co   182/09   bolo   porušené   ich   základné   právo   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   aby krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiadali priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 320,47 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 2027/11 z 8. apríla 2011 k priebehu konania okrem iného uviedla:

„... Na základe prešetrenia veci musím s poľutovaním konštatovať, že konanie na tunajšom súde bolo poznačené prieťahmi.

Uvedené konanie vykazuje znaky právnej zložitosti, tak po hmotnoprávnej ale najmä aj po procesnej stránke. V priebehu konania sa menil viac krát okruh účastníkov konania (uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu (uznesením zo dňa 6. 5. 2004). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný sudca,   čo   čiastočne   negatívne   ovplyvnilo   dĺžku   konania,   pretože   naštudovanie   spisu   si vyžadovalo väčší časový priestor. Pre úplnosť uvádzam, že predmetná právna vec napadla JUDr. I., ktorá bola s účinnosťou od 1. novembra 1994 preložená z tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. Následne vec bola pridelená JUDr. K., ktorá bola preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava I. Od roku 1999 vo veci konala a doteraz koná JUDr. R.

Vo veci bolo nariadených celkom 13 pojednávaní a dva krát sa konala ohliadka spornej   nehnuteľnosti.   Zavinením   sťažovateľov   (navrhovateľov)   bolo   odročené pojednávanie určené na deň 30. 6. 1999 a zavinením odporcov pojednávanie určené na deň 25. 8. 1999.

Tunajší súd vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

V   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   viac   krát   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, kde sa nachádzal v období od 2. 9. 1994 do 27. 10. 1994, od 26. 7. 2000 do 21. 9. 2000, od 18. 10. 2002 do 28. 1. 2003, od 17. 1. 2006 do 2. 10. 2008 ako aj od 26. 5. 2009 do 10. 3. 2011. Tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajším súdom.

Záverom tiež uvádzam, že spôsobené prieťahy v konaní nemali preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľom. Sťažovatelia nijako nepreukázali, že by im bola priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 3167/11 z 29. marca 2011 k priebehu konania okrem iného uviedla:

„...   Konštatujem,   pokiaľ   ide   o   konanie   na   odvolacom   súde,   v   danej   veci   došlo k prieťahom v konaní, a to v období od jej pôvodného nápadu dňa 17. 1. 2006 do 28. 08. 2008 a od 26. 05. 2009 do 30. 09. 2010.

Vo veci sa začalo plynule konať až po 1. 10. 2010.

Som toho názoru, že tieto prieťahy nie je možné ospravedlniť ani množstvom vecí, ktoré v období rokov 2005 až 2008 boli v oddelení senátu „3 Co“ a ani vyšším nápadom vecí (tento vyšší nápad bol na celom občiansko-právnom úseku)...“

Predsedníčka okresného súdu v podaní z 8. apríla 2011 a predsedníčka krajského súdu v podaní z 29. marca 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní zo 7. apríla 2011 uviedla, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02),   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/92 a na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/09 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/09 je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Napriek tomu, že rozhodovanie o návrhoch na určenie vlastníckeho práva patrí k bežnej činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vyhodnotil   konkrétny   prípad   ako   procesne zložitejší, keďže v spore dochádzalo k zmenám účastníkov.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľov v zásade nebránilo súdu vo veci konať, v primeranom čase reagovali na výzvy súdu, spravidla sa zúčastňovali súdnych pojednávaní alebo svoju neprítomnosť na nich ospravedlňovali.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu. Ústavný sa zaoberal postupom   okresného   súdu   v   posudzovanej   veci,   a   to   nielen   z   hľadiska   sťažovateľom namietaných (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania, pričom pripomína, že ústavný súd mohol vo veci konať až po 15. februári 1993, keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde.

Z rozboru veci vyplýva, že 16. júla 1992 sťažovatelia podali na okresnom súde návrh na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dňa 23. septembra 1993 okresný   súd   vydal   rozsudok,   ktorým   určil   vlastnícke   právo   navrhovateľky   v   1.   rade a sťažovateľov.   Dňa   4.   októbra   1999   okresný   súd   vydal   doplňujúci   rozsudok. Dňa 30. októbra   2002   krajský   súd   uznesením   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 23. septembra 1993 a doplňujúci rozsudok z 4. októbra 1999 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Dňa   28. septembra   2005   okresný   súd   rozsudkom   rozhodol,   že   sťažovatelia   sú spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti.   Dňa   25.   februára   2009   okresný   súd   vydal   doplňujúci rozsudok. Dňa 31. januára 2011 krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu z 28. septembra 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   hodnotí   postup   okresného   súdu   a   krajského   súdu   ako   neefektívny. O nesústredenom procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré boli jeho meritórne   rozhodnutia   vo   veci   na   základe   podaného   odvolania   zrušené,   tie   spočívali v nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave,   prípadne   v   nepreskúmateľnosti   vydaného rozhodnutia. V postupe okresného súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali za následok zbytočné prieťahy v konaní (od 27. októbra 1994 do 8. októbra 1996, od

24. októbra 1996 do 30. júna 1999 a od 28. januára 2003 do 6. mája 2004). V postupe krajského súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali za následok zbytočné prieťahy   v konaní   (17.   januára   2006   do   28.   augusta   2008   a   od   26.   mája   2009   do 30. septembra 2010), ako to navyše aj samotný krajský súd konštatuje vo svojom vyjadrení z 29. marca 2011.

Ústavný súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov   konštatuje,   že   viac   než   osemnásťročná   dĺžka   súdneho   konania   (z   toho   na krajskom súde 5 rokov) je ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale v každej súdom prerokovávanej veci.

Bez   toho,   aby   ústavný   súd   vymedzoval   i   jednotlivé   kratšie   obdobia   nečinnosti okresného súdu a krajského súdu, možno konštatovať, že v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenom okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/92 a na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/09 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   využijúc   svoju   právomoc   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 4 C 204/92 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia pre každého v sume 20 000 € a žiadosť odôvodnili tým, že súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je skončené ani po viac ako 18 rokoch, čo u nich vyvoláva stav právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   princípy spravodlivosti   a   spôsob   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby ústavný súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému zo sťažovateľov voči okresnému súdu a v sume 2 000 € každému zo sťažovateľov voči krajskému súdu za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu a krajskému súdu, ktoré označené práva porušili, vyplatiť ho sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali o priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 320,47 € vrátane DPH, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľom z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Z., vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom hodnotu jedného úkonu   právnej   služby   ústavný   súd   stanovil   na   sumu   120,23   €.   K priznanej   odmene advokátky   za   2   úkony   právnej   služby   u   dvoch   sťažovateľov   (288,55   €   vrátane   DPH) ústavný súd priznal aj uplatnenú sumu paušálnej náhrady v sume 34,61 € (4 - krát 7,21 € vrátane DPH).   Na základe opísaných   dôvodov   bola sťažovateľom priznaná úhrada trov konania v celkovej sume 323,16 €, ktorú je   povinný okresný súd vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011