znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 8/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., K., t. č. R., Česká republika, a Ing. P. B., V., zastúpených advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva,   aby   ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/00, Krajského súdu v Košiciach   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   8   CoD   45/05   a   sp.   zn.   9   CoD   114/06   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 66/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva,   aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo prejednaná nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/00, Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoD 45/05 a sp. zn. 9 CoD 114/06 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 66/08.

Zo sťažnosti   a z k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90 po poručiteľke E. T., rod. B., uznesením z 22. mája 2000 odkázal právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu spísaného poručiteľkou vlastnou rukou v maďarskom jazyku. Právni   nástupcovia   pozostalého   manžela   poručiteľky   podali   návrh   na   okresnom   súde, konanie je vedené pod sp. zn. 15 C 5/00 a sťažovatelia v ňom majú postavenie odporcov.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 5/00-116 z 20. apríla 2004, ktorým   návrh   zamietol,   navrhovateľov   zaviazal   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy konania a odporcom trovy konania nepriznal. Keďže odporcovia neboli v rozsudku správne označení, vydal okresný súd doplňujúci rozsudok č. k. 15 C 5/00-197 z 9. februára 2005, ale vzhľadom   na to,   že ani tento   neoznačil   odporcov   správne, bolo   1.   apríla 2005   vydané uznesenie č. k. 15 C 5/00-211, ktorým opravil výrok doplňujúceho rozsudku. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 CoD 45/05 z 24. októbra 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. februára 2005 a opravným uznesením z 1. apríla 2005 vo veci samej, t. j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1. až 3. rade a žalovanou vo 4. rade. V prevyšujúcej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho konanie vedené pod sp. zn. 15 C 5/00 v súčasnosti prebieha už iba v časti týkajúcej sa trov konania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa tvrdení sťažovateľov postupmi okresného súdu, krajského súdu a tiež dovolacieho súdu, ktoré sa v označených konaniach neriadili podľa Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Domnievajú   sa,   že   všeobecné   súdy   obmedzili   ich základné právo na súdnu ochranu tým, že urobili nesprávny výklad ustanovenia § 175k ods. 1 a 2 OSP a že v konaní nemali možnosť vyjadriť sa k novým vykonávaným dôkazom. V   sťažnosti   uvádzajú   podrobne   (na   s.   3   až   22)   dôvody,   v   čom   vidia   ďalšie   procesné pochybenia všeobecných súdov v ich veci, a žiadajú, aby ústavný súd vykonal kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   procesných   pochybení   všeobecných   súdov   s ústavou,   a   ďalej namietajú   arbitrárnosť   a   neodôvodnenosť   záverov   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   17. septembra 2009, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovatelia v závere vo svojej sťažnosti (na s. 22 až 25) žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie nimi označených práv okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom v namietaných konaniach, žiadajú zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   3   Cdo   66/2008   zo   17.   septembra   2009   a   vec   vrátiť   na   opätovné   prerokovanie všeobecným súdom. Ďalej žiadajú priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len   o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

1. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovatelia doručili ústavnému súdu 9. decembra   2009   podanie,   ktoré   sa   týkalo   toho   istého   predmetu   konania   a   rozhodnutí všeobecných súdov (okresného súdu a krajského súdu), ktoré už ústavný súd posudzoval 24. júna 2009 pri predbežnom prerokovaní ich sťažnosti (doručenej ústavnému súdu ešte 11. augusta 2007) v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 168/09.

Takmer ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnili sťažovatelia aj v tomto konaní. Tvrdia, že bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným   súdom,   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   ich   základné   právo   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (vyplýva   to   z   obsahu   ich sťažnosti) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/00 a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoD 45/05 a sp. zn. 9 CoD 114/06.

Z porovnania obsahu terajšej sťažnosti s obsahom sťažnosti sťažovateľov vo veci sp. zn. I. ÚS 168/09 nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že nejde o totožné veci. Obidve sťažnosti sú založené na takmer tých istých skutkových a právnych skutočnostiach   relevantných   z hľadiska   posudzovaného   prípadu   a   týkajú   sa   tých   istých subjektov   (sťažovateľov   a   všeobecných   súdov),   aj   keď   petit   ich   sťažností   je   nepatrne odlišný,   pretože   v   prvej   sťažnosti   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v tejto časti bolo sťažnosti sťažovateľov vyhovené) a v druhej riadne namietali aj porušenie svojho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré vyplývali iba z odôvodnenia prvej sťažnosti.   V   tejto   časti   však   ústavný   súd   konštatoval, že   nemá právomoc   preskúmavať rozhodnutia   a   postupy   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   keďže   boli   predmetom preskúmania najvyšším súdom, v čom mu bráni princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 2 ústavy), a preto ich sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľov vo vzťahu k postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať o porušení základných práv sťažovateľov postupmi okresného súdu a krajského súdu vo veci, o ktorej už rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 168/09.

2. Sťažovatelia v tejto sťažnosti žiadali tiež o preskúmanie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 66/08 zo 17. septembra 2009, pretože je podľa nich arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania   vrátane   preskúmania   prípustnosti   dovolania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľov takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) riadne zastúpení (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný a či bolo podané oprávnenými osobami.

I. Pokiaľ ide o časť dovolania, ktorou je napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach   z   28.   septembra   sp.   zn.   9   CoD   114/2006,   treba   osobitne   zdôrazniť,   že napadnutým je výrok, ktorým odvolací súd a/ zrušil výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania medzi účastníkmi a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, b/ zmenil výrok uznesenia súdu prvého stupňa o trovách štátu a štátu nepriznal náhradu trov konania v sume 2 266 Sk.

I. a/ Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to   zákon   pripúšťa   (§   236   ods.   1   O.   s.   p.).   Dovolanie   v   danom   prípade   smeruje   proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O. s. p.). Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie (medziiným) o trovách konania.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   touto   časťou   dovolania   je   napadnuté   uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesenia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Dovolanie žalovaných v tejto časti by vzhľadom na uvedené bolo procesné prípustné iba ak by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, bolo postihnuté niektorou z vád podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vždy prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O. s. p.). So zreteľom na túto povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.   s.   p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vzhľadom na obsah dovolacích námietok dovolací súd skúmal, či konanie v danej veci nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O. s. p. Vzal pri tom na zreteľ, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods.   1   O.   s.   p.).   Existencia   dôvodu,   ktorý   by   vylučoval   sudcu   z   prejednávania   a rozhodovania   veci   v   zmysle   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   zo   spisu   nevyplýva.   Pokiaľ   žalovaní vyvodzujú   pochybnosti   o   nezaujatosti   vec   prejednávajúcich   sudkýň   z   ich   procesného postupu v konaní alebo z nimi vykonaného vyhodnotenia dokazovania a právnych záverov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, treba uviesť, že dôvodom na vylúčenie sudcu nemôžu byť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (viď § 14   ods.   3   O.   s.   p.).   Pokiaľ   dovolatelia   argumentovali   tým,   že   menované   sudkyne rozhodovali   aj   v   dedičskom   konaní,   ktoré   predchádzalo   konaniu   o   určenie   neplatnosti závetu, dovolací súd uvádza, že táto okolnosť nemôže založiť pochybnosti o nezaujatosti týchto sudkýň. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže byť   pri   tom   ani   skutočnosť,   že   výsledok   niektorého   súdneho   konania   nezodpovedá predstavám   účastníka.   Subjektívny   názor   účastníka,   že   súd   nekonal   alebo   nerozhodol správne, nie je spôsobilý objektívne spochybniť nezaujatosť sudcu. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci nerozhodovali vylúčené sudkyne a že teda nedošlo k namietanej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalovaným odňatá možnosť pred súdom konať. Pod odňatím možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolatelia v súvislosti s touto námietkou uvádzajú, že súdy porušili ich právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd ale z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou im realizáciu ich procesných práv...

Z   odôvodnenia   uznesenia   odvolacieho   súdu   v   napadnutej   časti   nevyplýva   taká aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by popierala ich účel a ich zmysel. Skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   výroku   uznesenia   odvolacieho   súdu   zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., § 167 O. s. p. a § 169 ods. 1 O. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania podľa predstáv dovolateľov.

K námietke dovolateľov, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené   a   je   preto   nepreskúmateľné,   dovolací   súd   uvádza,   že   nepreskúmateľnosť rozhodnutia je dôsledkom a vonkajším prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá môže byť ako relevantný dovolací dôvod uplatnená   v   procesné   prípustnom   dovolaní   (§   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.);   sama nepreskúmateľnosť rozhodnutia ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ   dovolatelia   tvrdia,   že   napadnuté   uznesenie   je   vecne   nesprávne,   lebo nezodpovedá   súdmi   aplikovaným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ide   po obsahovej stránke o námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený   skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.   Súd   ale   právnym   posúdením   veci   nemôže   odňať   účastníkovi   konania   možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 43/2003). Nesprávne právne   posúdenie veci   je síce   relevantný dovolací dôvod,   samo o   sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   uvedené   tvrdenia   dovolateľov   boli   opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná okolnosť by mala   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   nezakladala   by   ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo...

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť tejto časti dovolania žalovaných 1/ až 3/ nemožno vyvodiť ani z § 239 O. s. p., ani z § 237 O. s. p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. So zreteľom na to sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia.

I. b/ Pokiaľ ide o časť dovolania žalovaných smerujúcu proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania štátu, dovolací súd dospel k záveru, že v tejto časti podali dovolanie tí, ktorí na tento procesný úkon neboli oprávnení.

Prípustnosť   dovolania   má   vo   všeobecnosti   stránku   objektívnu   a   subjektívnu. Objektívna   stránka   sa   nevzťahuje   na   osobu   konkrétneho   dovolateľa   a   zohľadňuje   (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p. určujúcimi podmienky, v prípade   splnenia   ktorých   je   dovolanie   prípustné).   Subjektívna   stránka   prípustnosti dovolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie   (hoci   aj   proti   rozhodnutiu   objektívne   napadnuteľnému   týmto   opravným prostriedkom);   takým   dôvodom   je   skutočnosť,   že   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach (viď R 40/1993).

V   danom   prípade   je   dovolaním   žalovaných   1/   až   3/   napadnutý   výrok   uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania štátu tak, že štátu sa nepriznáva náhrada trov konania vo výške 2 266 Sk (pozn.: súd prvého stupňa zaviazal žalobcov zaplatiť štátu náhradu trov konania 6 825 Sk, odvolací súd zmenil jeho rozhodnutie tak, že žalobcov zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania 4 533 Sk a náhradu trov vo výške 2 266 Sk štátu nepriznal). Žalovaní 1/ až 3/ z procesného hľadiska nemôžu byť negatívne dotknutí rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania štátu, lebo týmto rozhodnutím nenastala negatívna ujma na ich pomeroch (viď aj R 50/1999)...

II.   Pokiaľ   ide   o   časť   dovolania   smerujúcu   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Košiciach z 28. septembra 2007 sp. zn. 9 CoD 100/2007 dovolací súd uvádza...

V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným, ktorí v dovolacom konaní úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd žalobcom nepriznal náhradu trov   dovolacieho   konania,   lebo   nepodali   návrh   na   uloženie   povinnosti   nahradiť   trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzajú v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery všeobecných súdov o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľov zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s jeho právnym názorom nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   236   a   nasledujúcich   OSP   týkajúce   sa   mimoriadneho   opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší   súd v namietanom konaní a   prijatom   uznesení sp.   zn. 3 Cdo   66/08 zo 17. septembra   2009   preskúmal   obsah   námietok   sťažovateľov   v   dovolaní,   ktorými preukazovali existenciu dovolacích dôvodov podľa Občianskeho súdneho poriadku, a síce porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré odôvodňovali tvrdenými nedostatkami, a to nedostatočným preskúmaním odvolania sťažovateľov odvolacím súdom, neúplnosťou a nesprávnosťou odôvodnenia jeho rozhodnutia, nemožnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom   (teda   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   odvolacím   súdom) prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania.

V tomto prípade logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľov   predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený dôvod   na   odmietnutie dovolania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010