znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 8/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   trvale   bytom   Ž.,   prechodne   bytom   S.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/2004 z 27. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2008   doručená   sťažnosť   J.   M.,   trvale   bytom   Ž.,   prechodne   bytom   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 96/2004 z 27. októbra 2008.Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 12. júla 2004 podala naňho Okresná prokuratúra Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) obžalobu za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ zároveň uviedol, že rozsudkom okresného súdu z 30. augusta 2005 bol uznaný za vinného z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona a z trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 283/05 zo 14. novembra 2005 bol však tento prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň poukázal aj na to, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 19. októbra 2007 sa predseda senátu v označenej veci vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania, na základe čoho bola táto vec pridelená inému predsedovi senátu.

Podaním   z 15.   októbra   2008   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o spojenie   svojich trestných vecí vedených na tamojšom súde pod sp. zn. 3 T 96/2004 a sp. zn. 5 T 143/2005 na spoločné konanie odvolávajúc sa   na § 20 ods.   1 a § 23 ods. 3 Trestného poriadku účinného   do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Okresný   súd   však uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 z 27. októbra 2008 tento návrh sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa označeným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa   čl. 17 ods.   2 a podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Porušenie   týchto   práv   videl   v tom,   že   okresný   súd   nereagoval na všetky jeho argumenty, ktoré mu boli predostreté v návrhu na spojenie vecí, a zároveň v tom, že okresný súd svoje právne závery dostatočne neodôvodnil.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 27. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia. Okrem toho sťažovateľ žiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom odvolávajúc sa na nepriaznivú životnú situáciu.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   20   ods.   1   Trestného   poriadku   o   všetkých   trestných   činoch   toho   istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, vykonáva sa spoločné konanie.

Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku ak sú tu podmienky spoločného konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (i   právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru). Požiadavka jasného a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach (III. ÚS 28/07, III. ÚS 414/08).

S prihliadnutím   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   (napr.   III. ÚS   277/07, II. ÚS 131/08) ústavný súd zastáva názor, že pokiaľ ide o vzťah medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, tento treba vnímať z hľadiska špeciality. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy totiž v sebe zahŕňa aj hmotné a procesné atribúty základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne v prípadoch pozbavenia osobnej slobody jednotlivca.

Keďže v tejto veci sťažovateľ namietal uznesenie okresného súdu, ktorým bol jeho návrh na spojenie vecí na spoločné konanie zamietnutý, a ktoré sa v podstate netýkalo jeho statusu   spojeného   s osobnou   slobodou,   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade neexistuje žiadna súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V inom svetle je ale treba chápať namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd uznesenie okresného súdu,   proti   ktorému   nebola   sťažnosť   prípustná,   podrobil   ústavnej   kontrole   z hľadiska dodržania záruk spravodlivého procesu.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 27. októbra 2008 bolo výsledkom rozhodovacej   činnosti,   ktorú   podnietila   žiadosť   sťažovateľa   o spojenie   vecí   sp.   zn. 3 T 96/2004   a sp.   zn.   5   T   143/2005   vedených   na tamojšom   súde   na spoločné   konanie. V žiadosti   sťažovateľ   poukázal   na to,   že   keďže   vec   vedená   pod   sp.   zn.   5   T   143/2005 je v počiatočnom štádiu konania pred súdom a keďže vo veci sp. zn. 3 T 96/2004 treba odznova vykonať dokazovanie z dôvodu vylúčenia predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného konania, je dôvod na spojenie týchto vecí, a to vzhľadom na to, že sa týkajú totožného   obvineného,   vystupujú   v nich   obdobní   svedkovia   a podľa   jeho   názoru   ide aj o obdobný charakter páchania trestnej činnosti.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu okrem iného vyplýva: „Dňa 12. 7. 2004 Okresná prokuratúra v Žiline pod č. 2 Pv 65/04 podala obžalobu na obvineného J. M. pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 1. 1. 2006 a pre trestný čin znásilnenia podľa 241 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 1. 1. 2006. Dňa 30. 8. 2005 bol obžalovaný J. M. rozsudkom uznaný vinným v bode 1. a 3. z trestného činu násilia proti skupine   obyvateľov   a   proti   jednotlivcovi   podľa   §   197a   ods.   1,   2   Tr.   zák.,   a v bode   2. z trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., za čo bol odsúdený podľa § 241 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1, 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10,5 roka so zaradením pre výkon tohto trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 To 283/05 zo dňa 14. 11. 2005 zrušil rozsudok OS Žilina zo dňa 30. 8. 2005 a vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Uznesením Okresného súdu Žilina   3T/96/2004 zo dňa 19.   10.   2007 sa predseda senátu JUDr. B. L. podľa § 31 ods. 3 Tr. por. vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného J. M. Opatrením predsedu Okresného súdu Žilina zo dňa 9. 11. 2007 č. 1SprR 458/07 bola trestná vec 3T/96/2004 pridelená podľa Rozvrhu práce prostredníctvom generátora predsedníčke senátu JUDr. E. B.

Dňa 17. 10. 2008 bola Okresnému súdu Žilina doručená žiadosť obžalovaného J. M. o   spojenie   vecí   3T   96/2004   a   5T   143/2005   na   spoločné   konanie   v   záujme   rýchlosti, efektívnosti, účinnosti a hospodárnosti konania s poukazom na ust. § 20 ods. 1 Tr. por. a § 23 ods. 3 Tr. por.

Na obžalovaného J. M. boli podané dve obžaloby, každá je vedená na Okresnom súde   Žilina   pod   samostatnou   spisovou   značkou.   V   trestnej   veci   vedenej   pod sp.   zn. 3T/96/2004 bol obžalovaný vo väzbe, vo veci už bolo vykonané dokazovanie a vyhlásený odsudzujúci rozsudok, s tým, že vec bola odvolacím súdom zrušená a vrátená na doplnenie dokazovania.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5T/143/2005   bola   dňa   25.   8.   2005   podaná obžaloba, vo veci bol nariadený termín hlavného pojednávania na deň 19. 12. 2008. Je možné   konštatovať   subjektívnu   a   objektívnu   súvislosť   trestných   činov   obžalovaného, na druhej strane je potrebné prihliadať na okolnosti prejednávaného prípadu (3T/96/2004), dĺžku konania a osobu obžalovaného. S poukazom na účelnosť a rýchlosť trestného konania súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na spoločné konanie a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ namietal dve roviny porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 27. októbra 2008, teda skutočnosť, že   uznesenie   nebolo   dostatočne   odôvodnené   a tiež,   že   okresný   súd   sa   nevysporiadal so všetkými jeho argumentmi.

Vychádzajúc   z námietok   sťažovateľa,   ako   aj   z obsahu   napadnutého   rozhodnutia ústavný   súd   konštatuje,   že   z hľadiska   dodržania   záruk   spravodlivého   procesu   treba uznesenie okresného súdu považovať za ústavne akceptovateľné. Okresný súd v ňom totiž jasne prezentoval dôvody   na zamietnutie návrhu sťažovateľa, keď pri vyslovení svojho právneho názoru sa odvolal na okolnosti prejednávaného prípadu vedeného pod sp. zn. 3 T 96/2004, dĺžku konania a osobu sťažovateľa. Zároveň zvážil, že z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania nie je vhodné spojiť dané veci na spoločné konanie. Ústavný súd o vyslovenom názore okresného súdu nemá žiadne pochybnosti. V danom prípade totiž išlo   o spojenie   dvoch   trestných   vecí   sťažovateľa   (obvineného)   po   podaní   obžaloby. Ustanovenie   §   23   ods.   3   Trestného   poriadku   pritom   jasne   ustanovuje,   že je na úvahe a posúdení   súdu,   či   takéto   trestné   veci   totožného   obvineného,   v ktorých   boli   podané samostatné   obžaloby,   spojí   na   spoločné   konanie.   V takýchto   prípadoch   je   dôležité, aby všeobecný súd zvážil všetky okolnosti pre a proti spojeniu vecí na spoločné konanie a aby svoj právny názor dostatočne obhájil. Ústavný súd sa v týchto súvislostiach domnieva, že okresný súd túto pozíciu   zastal, a preto jeho uznesenie treba považovať za výsledok rozhodovacej   činnosti,   ktorý   je zlučiteľný s obsahom záruk zakotvených v čl. 46 ods.   1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že okresný súd v odôvodnení uznesenia reagoval na relevantné argumenty sťažovateľa, na ktoré bolo treba prihliadnuť pri takomto procesnom postupe.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III.   ÚS   238/08).   Tak tomu   bolo aj v prípade   sťažovateľa, keď   okresný   súd   pri   splnení podmienok spoločného konania mohol v súlade s § 23 ods. 3 Trestného poriadku spojiť trestné veci sťažovateľa, v ktorých boli podané samostatné obžaloby, na spoločné konanie. A aj   keď   okresný   súd   nevyhovel   požiadavkám   sťažovateľa,   hoci   svoje   rozhodnutie dostatočne odôvodnil, ešte neznamená, že tým porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2009