znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/07-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   S.   T.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sd 130/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sd 130/04   p o r u š i l základné právo Ing. S. T., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. S. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. S. T.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 633 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťtri slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

  4. Sťažnosti Ing. S. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. januára 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť Ing.   S. T.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sd 130/04.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 6 Sd 130/04, predmetom ktorého je nárok na uznanie jeho invalidity a následne priznanie invalidného dôchodku, pričom súdnemu konaniu predchádzalo uplatňovanie si nároku voči S. p., B. (ďalej len „s. p.“). Krajskému súdu bol 14. júna 2004 postúpený spis sťažovateľa týkajúci sa neuznania jeho invalidity, ktorú si uplatnil 22. decembra 2003. Následne krajský súd   nariadil   vo   veci   pojednávania   a nariadil   vyšetrenie   zdravotného   stavu   sťažovateľa, pričom   spis   bol   viackrát   predkladaný   posudkovému   lekárovi,   ktorý   je   podľa   názoru sťažovateľa osobou závislou od odporcu v konaní – s. p.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   krajský   súd   bol   v období   od   15.   decembra   2004 do 11. novembra   2005   v tejto   veci   úplne   nečinný,   navyše   v predmetnom   konaní   nebolo dosiaľ   vydané   ani   prvostupňové   rozhodnutie   a daná   vec   sa   po   takmer   dva   a pol   roku konania nachádza v tej istej dôkaznej a procesnej situácii ako na začiatku. Sťažovateľ podal viacero   sťažností   na   prieťahy   v konaní   (naposledy   24.   júla   2006),   pričom   podpredseda krajského súdu v odpovedi č. Spr. 2187/06 z 21. augusta 2006 uviedol, že sťažnosť „... nie je dôvodná a je neopodstatnená“.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 6 Sd 134/04 a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk.   Podaním   z 5.   júla   2007   zvýšil   požadovanú   výšku finančného zadosťučinenia na sumu 300 000 Sk.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že: „ (...) V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu krajského súdu je sťažovateľ neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej neistote. Sťažovateľ žije už vyše dvoch rokoch v krutej sociálnej neistote pričom počas tohto času nezískal ani len víziu konečného rozhodnutie   vo   veci.   Pocity   krivdy   a zúfalstva,   ktoré   sú   spôsobené   prieťahmi   v konaní krajského   súdu,   sťažovateľ   aj   s prihliadnutím   na   svoj   zlý   zdravotný   stav   znáša   zle. Negatívne pocity vyvolané postupom krajského súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres a vyvolávajú v ňom pochybnosti o plnení si funkcií štátu.“

  4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 5. apríla 2007 písomne vyjadril krajský súd (sp. zn. Spr. 3098/2007) a 5. júla 2007 k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa.

  4.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „.... vo veci sp. zn. 6 SD 130/2004 je zákonnou sudkyňou JUDr. E. K. Rozhodnutie s. p. bolo dňa 25. 10. 2006 potvrdené.“ K prieťahom vo veci sp. zn. 6 Sd 130/04 sa nevyjadrila.

4.2   Sťažovateľ prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   k vyjadreniu   krajského súdu   okrem   iného   uviedol: (...)«Príčinou   vzniknutej   situácie   je   najmä   nesprávnosť, zdĺhavosť   a zjavná   neefektívnosť   postupu   porušovateľa   –   krajského   súdu,   v konaní 6 Sd 130/2004. Uvedené celkom zjavne vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorý   okrem   iného   konštatoval...   “Keďže   navrhovateľ   namietal,   že   posúdenie   jeho zdravotného stavu nebolo objektívne, lebo posudkoví lekári sú závislí na odporkyni, bolo povinnosťou odporkyne vysporiadať sa aj s touto jeho námietkou a nariadiť na zistenie a posúdenie jeho zdravotného stavu znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva. Takéto dokazovanie však v danej veci vykonané nebolo“.»

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu krajského súdu sp. zn. 6 Sd 130/04 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ v právnom postavení navrhovateľa podal 13. apríla 2004 prostredníctvom odporcu s. p. krajskému súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia vo veci dôchodkového poistenia - uznania invalidity. Tomuto návrhu predchádzala jeho žiadosť z 22. decembra 2003 o uznanie invalidity a nárokov z toho plynúcich, ktorú s. p. rozhodnutím z 8. marca 2004 zamietla.

Krajský súd 14. júna 2004 začal konanie vo veci pod sp. zn. 6 Sd 130/04.

Dňa   6.   augusta   2004   bol   krajským   súdom   nariadený   termín   pojednávania   na 22. september 2004, na ktorom bol vypočutý navrhovateľ aj odporca. Pojednávanie bolo odročené   za   účelom   prešetrenia   zdravotného   stavu   a pracovnej   schopnosti   navrhovateľa posudkovým lekárom.

Navrhovateľ 28.   septembra   2004 doručil   krajskému súdu   výsledky   pooperačných kontrolných vyšetrení.

Krajský   súd   4.   októbra   2004   zaslal   posudkovému   lekárovi   spis   za   účelom vypracovania posudku.

Posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   22.   októbra   2004   zaslal   krajskému   súdu posudkový spis vo veci neuznania invalidity navrhovateľa.

Dňa   22.   októbra   2004   bol   krajským   súdom   nariadený   termín   pojednávania   na 15. december 2004, na ktorom bol vypočutý navrhovateľ aj odporca. Pojednávanie bolo odročené   za   účelom   predloženia výsledkov   vyšetrení   navrhovateľa   počas   jeho hospitalizácie.

Navrhovateľ 5. januára 2005 doručil krajskému súdu výsledky vyšetrení počas jeho pobytu v nemocnici.

Krajský súd 11. novembra 2005 požiadal posudkového lekára o doplnenie posudku zdravotného stavu navrhovateľa.

Posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   20.   januára   2006   zaslal   krajskému   súdu posudkový spis vo veci neuznania invalidity navrhovateľa.

Dňa   17.   februára   2006   bol   krajským   súdom   nariadený   termín   pojednávania   na 19. marec 2006.

Navrhovateľ 8. marca 2006 požiadal krajský súd o odročenie nariadeného súdneho pojednávania   15.   marca   2006   z dôvodu   práceneschopnosti   a zároveň   priložil   lekárske správy o jeho zdravotnom stave za posledné obdobie.

Dňa   15.   marca   2006   krajský   súd   uskutočnil   súdne   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavil navrhovateľ, ktorý sa ospravedlnil a žiadal o odročenie pojednávania. Krajský súd pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa 23. marca 2006 bol krajským súdom nariadený termín pojednávania na 12. apríl 2006.

Dňa   12.   apríla   2006   krajský   súd   uskutočnil   súdne   pojednávanie   za   prítomnosti navrhovateľa   a odporcu.   Krajský   súd   pojednávanie   odročil   za   účelom   doplnenia dokazovania.

Krajský   súd   19.   mája   2006   požiadal   posudkového   lekára   o doplnenie   posudku zdravotného stavu navrhovateľa podľa posledných vyšetrení v lehote 60 dní.

Krajský   súd   8.   augusta   2006   vyzval   posudkového   lekára   na   doplnenie   posudku zdravotného stavu navrhovateľa.

Posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   11.   augusta   2006   zaslal   krajskému   súdu posudkový spis vo veci neuznania invalidity navrhovateľa.

Dňa   25.   septembra   2006   bol   krajským   súdom   nariadený   termín   pojednávania   na 25. október 2006.

Dňa 25. októbra   2006   krajský   súd uskutočnil   súdne pojednávanie za prítomnosti navrhovateľa   a odporcu.   Navrhovateľ   žiadal   o   vykonanie   dokazovania   nezávislým posudkovým lekárom. Krajský súd rozhodol rozsudkom vo veci samej, ktorým potvrdil rozhodnutie s. p.

Navrhovateľ prevzal rozsudok krajského súdu 23. decembra 2006 a 8. januára 2007 podal proti nemu odvolanie.

Dňa 12. januára 2007 dal sudca kancelárii pokyn na predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Najvyšší súd 17. januára 2007 prevzal súdny spis krajského súdu.

Najvyšší súd 29. mája 2007 rozsudkom sp. zn. 7 So 13/2007 zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie s. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 8. júna 2007 dal sudca kancelárii pokyn na doručenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 13/2007 účastníkom konania.

Sudca dal kancelárii pokyn na vrátenie posudkového spisu s. p.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je posúdenie   nároku   sťažovateľa   na   priznanie   invalidity   a   invalidného   dôchodku,   t. j.   ide o existenčnú vec, o agendu sociálnej starostlivosti, kde sa predpokladá osobitná pozornosť decíznych   orgánov   verejnej   moci   venovaná   efektívnemu   a rýchlemu   postupu,   aby   bol naplnený účel príslušného (v danom prípade súdneho) konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (napr.   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

1.2   Z hľadiska   súdneho   prieskumu   sa   konanie   začalo   podaním   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia vo veci dôchodkového poistenia - neuznania invalidity krajskému súdu 14. júna 2004, ktorý rozsudkom z 25. októbra 2006 č. k. 6 Sd 130/04-59 potvrdil rozhodnutie s. p. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd zmenil toto rozhodnutie rozsudkom z 29. mája 2007 sp. zn. 7 So 13/2007, ktorý zrušil rozhodnutie s. p. z 8. marca 2004 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2007.

1.3 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o preskúmanie rozhodnutia vo veci uznania invalidity nehodnotil ako právne zložité konanie.

1.4 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   nepodieľal   na   prieťahoch v konaní.

1.5 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   nielen   z hľadiska sťažovateľom   namietaného   obdobia   zbytočných   prieťahov,   ale   aj   z hľadiska   celkového priebehu   posudzovaného   konania.   V tomto   ohľade   zistil,   že   konanie   vedené   krajským súdom až do vyhlásenia rozsudku trvalo viac ako 3 roky a 2 mesiace. Počas tejto doby bol krajský súd absolútne nečinný v období od 15. decembra 2004 do   11. novembra 2005. Navyše   konanie   krajského   súdu   spočívalo   iba   v komunikácii   s posudkovými   lekármi odporcu   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   namietal   aj   ich   neobjektívne   posúdenie   jeho zdravotného stavu z dôvodu, že sú závislí od s. p. (uvedenú okolnosť v prospech postoja sťažovateľa nakoniec konštatoval aj najvyšší súd vo svojom zmeňujúcom rozsudku, pozn. ústavného súdu). Ústavný súd hodnotí obdobie absolútnej nečinnosti od 15. decembra 2004 do 11. novembra 2005 ako zbytočný prieťah v trvaní takmer 11 mesiacov.

2. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Vzhľadom   na to,   že   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom,   nebolo   možné vyhovieť   ďalšej   časti   petitu   sťažovateľa,   aby ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu konať vo veci bez   zbytočných   prieťahov,   preto   v tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel   tak,   ako   je   uvedené v bode 4 výroku.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie   v sume   300 000 Sk. Svoju žiadosť odôvodnil   tým, že prieťahmi v konaní je už viac ako tri roky vystavený značnej   právnej   neistote   v zásadnej   a pre   neho   existenčnej   otázke.   Jeho   perspektíva „uzavretia veci“, a teda vyriešenia jeho bytostne dôležitej sociálnej otázky je, žiaľ, v júli 2007 v podstate identická ako bola v januári 2004, resp. v lete 2003.

Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníka konania) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 1.1 až 1.5 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie z 23. októbra 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov) za rok 2006 je jedna šestina z výpočtového základu 16 381 Sk, t. j. 2 730 Sk a dvakrát režijný paušál 164 Sk. Priznaná odmena za dva úkony vykonané v roku 2006 zvýšená o 19 % dane z pridanej hodnoty činí 6 887 Sk. Odmena za jeden úkon za rok 2007 je jedna šestina z výpočtového základu 17 822, t. j. 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk. Priznaná odmena zvýšená   o 19   %   dane   z pridanej   hodnoty   činí   3   746   Sk.   Za   poskytnuté   právne   služby v konaní pred ústavným súdom patrí advokátovi odmena v celkovej sume 10 633 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007