znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/05-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť V.   S.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. D.   K.,   B.,   v časti,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 11/98, a takto

r o z h o d o l :

Právo V.   S. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp. zn. 13 C 11/98 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004   doručená   sťažnosť   V.   S.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 11/98 a porušenie práva na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby mu umožnila dôstojnú životnú úroveň podľa čl. 36 písm. a), základného práva na ochranu proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   podľa   čl.   36 písm. b),   základného   práva   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   pri   práci   a osobitné   pracovné podmienky   podľa   čl.   38   ods.   1,   základného   práva   na   osobitnú   ochranu   v pracovných vzťahoch   podľa   čl.   38   ods.   2,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 13 C 11/98-192, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Protokolu   č.   12 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol“) zakotvujúceho   všeobecný   zákaz   diskriminácie   uznesením   okresného   súdu č. k. 13 C 11/98-192 a navrhol začať konanie o výklad čl. 36 písm. a) a b) a čl. 38 ods. 1, 2 a 3 ústavy.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. januára 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením č. k. III. ÚS 8/05-42 v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prijal na ďalšie konanie. V ostatných častiach bola sťažnosť odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku uznesenia č. k. III. ÚS 8/05-42. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a upustil   od   ústneho   pojednávania,   ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci navrhovateľa (v konaní vedenom na ústavnom súde sťažovateľa) V. S. c/a Slovakofarma, a. s., Hlohovec (v súčasnosti Zentiva, a.   s.,   Hlohovec),   týkajúcej   sa   jeho   žaloby   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru výpoveďou a priznanie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do doby, keď mu organizácia umožní pokračovať v práci podľa platnej zmluvy, vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 11/98 bol návrh podaný 16. januára 1998.

O návrhu   rozhodol   okresný   súd   čiastočným   rozsudkom   č.   k.   13   C   11/98-90 zo 16. novembra 2000 tak, že návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k.   9   C   312/01-109   z 2.   októbra   2001   čiastočný   rozsudok   vo   veci   samej   potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. novembra 2001. Uvedeným rozsudkom okresný súd nerozhodol   o   ďalšej   časti   návrhu,   t.   j.   nároku   na   náhradu   mzdy   z titulu   neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   sa   následne   zaoberal   jeho   návrhom   na zmenu   návrhu,   ktorý   bol   súdu   doručený   20.   decembra   1999   a   ktorým   žiadal   zaviazať odporcu zaplatiť mu doplatok mzdy od 10. marca 1988 do 23. júna 1997, t. j. za obdobie pred   rozviazaním   pracovného   pomeru   výpoveďou   v dôsledku   nesprávneho   pracovného zaradenia a odmeňovania, ako i ďalším podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené 22. augusta 2003. Týmto druhým návrhom sťažovateľ žiadal zmenu návrhu tak, aby súd určil, že výpovedná lehota, ktorá začala plynúť doručením výpovede 27. marca 1997, trvá.

Okresný   súd   nevyhovel   ani   jednému   z predložených   návrhov   a   uznesením   č.   k. 13 C 11/98-192 zo 16. decembra 2003 rozhodol, že zmenu návrhu nepripúšťa. V záverečnej časti uznesenia okresný súd konštatoval, že po právoplatnosti uznesenia rozhodne o návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy, ktorú požadoval v návrhu zo 16. januára 1998. Sťažovateľ tvrdí,   že   okresný   súd   v časti   náhrady   mzdy   z titulu   neplatnosti   rozviazania   pracovného pomeru výpoveďou bez oprávnených dôvodov nekonal a ani po uplynutí viac ako šiestich rokov vo veci nerozhodol.

Sťažovateľ podal 30. novembra 2000 sťažnosť predsedovi   okresného súdu podľa § 17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Predseda   okresného   súdu v odpovedi na sťažnosť konštatoval, že vo veci bolo rozhodnuté čiastočným rozsudkom a po jeho právoplatnosti sa bude súd ďalej zaoberať návrhom navrhovateľa na náhradu mzdy. Napriek uvedenému konštatovaniu okresný súd o predmetnej časti návrhu vôbec nekonal a je aj naďalej bez podstatných dôvodov vo veci nečinný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v konaní okresného súdu   sp. zn. 13 C 11/98 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ   zároveň   žiada   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 3. februára 2005 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila   k sťažnosti sťažovateľa.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 29. marca 2005 uviedla prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a konštatovala, že z „chronológie úkonov v predmetnej veci je zrejmé, že súd konal plynulo, vo veľmi krátkych intervaloch vykonával úkony, k žiadnym prieťahom zo strany súdu vo veci nedošlo, neboli porušené   práva  ...   navrhovateľa   v predmetnom   konaní.   Súd   rozhodol   v prvom   rade o základe veci v súvislosti s neplatnosťou skončenia prac. pomeru výpoveďou u odporcu a až po právoplatnosti tohto základu veci, ktorý bol v celom rozsahu zamietnutý, mohol súd konať o zvyšku návrhu, o mzde navrhovateľa“. Ďalej uviedla, že od doby vrátenia spisu z odvolacieho   konania   okresný   súd   opakovane   určil   termín   pojednávania   vo   veci. Navrhovateľ   sa   na   predchádzajúcich   dvoch   pojednávaniach   nezúčastnil.   Sťažnosť sťažovateľa považuje za neodôvodnenú.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky okresného súdu   a predovšetkým obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   zistil   následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 11/98.

Navrhovateľ   (v   konaní   vedenom   na   ústavnom   súde   sťažovateľ)   podal   návrh   na okresnom súde 16. januára 1998 proti odporcovi Slovakofarma, a. s. Hlohovec na určenie neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   a zároveň   žiadal   priznať   náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní,   až do   doby,   keď   mu   organizácia   umožní pokračovať v práci   podľa   platnej pracovnej zmluvy.

Dňa 6. februára 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa,   ktoré   bolo   doplnené   podaním,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 24. februára 1998.

Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 22. januára 1998, ďalšie pojednávanie bolo určené na 12. marec 1998 s tým, že účastníci sa dostavia a navrhovateľ upresní konečné stanovisko k veci. Ďalšie pojednávanie zo 16. marca 1998 bolo odročené na 17. marec 1998 za účelom vynesenia rozhodnutia vo veci. Na pojednávaní 17. marca 1998 bol vynesený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, ktoré bolo na okresnom súde podané 11. mája   1998.   V dôsledku   podaného   odvolania   navrhovateľom   proti   predmetnému rozsudku sa vecou zaoberal Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením z 26. februára 1999 č. k. 6 Co 187/98-38 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Trnave bolo okresnému súdu doručené 10. septembra 1999.

Okresný súd listom z 29. októbra 1999 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 15 dní odstránil vady pôvodného petitu a rozšíreného návrhu z 10. marca 1998, predovšetkým aby vyčíslil   jednotlivé   mzdové   nároky,   ako   aj   špecifikoval   všetky   uplatnené   nároky. Navrhovateľ   23.   novembra   1999   špecifikoval   uplatnené nároky   a doplňujúcim   podaním 20. novembra 1999 doručil v predmetnej veci konkretizáciu nároku. Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo okresnému súdu doručené 17. januára 2000. Dňa 23. februára 2000 bolo okresnému súdu doručené ďalšie vyjadrenie odporcu k podaniu navrhovateľa.

Ďalšie pojednávanie vo veci určené na 11. máj 2000 bolo odročené na 6. jún 2000 v dôsledku ospravedlnenej neprítomnosti zástupkyne odporcu. Pojednávanie 6. júna 2000 bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyzve navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a po jeho zaplatení zvolí postup konania vo veci. Okresný súd uznesením z 23. júla 2000 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Navrhovateľ zaplatil poplatok za návrh 7. júla 2000.

Dňa   21.   júla   2000   súd   vytýčil   pojednávanie   na   3.   október   2000,   z dôvodu práceneschopnosti pojednávajúcej sudkyne bol uvedený termín zmenený na 24. október 2000 a následne na 16. november 2000. Na pojednávaní 16. novembra 2000 bol vyhlásený čiastočný rozsudok, ktorým okresný súd návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru   zamietol.   Dňa   26.   januára   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 11/98-90 zo 16. novembra 2000.

Listom   z 31.   januára 2001   predsedníčka   okresného   súdu   odpovedala   na sťažnosť navrhovateľa a oznámila mu, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 11/98 neboli zistené zbytočné prieťahy a sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná.

Uznesením zo 7. februára 2001 okresný súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 26. apríla 2001. Spis aj s opravným prostriedkom bol doručený Krajskému súdu v Trnave 29. mája 2001. Krajský súd v Trnave na pojednávaní 2. októbra 2001 vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej a v časti   trov   prvostupňového   konania   ho   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Dňa 6. novembra 2001 bol okresnému súdu vrátený spis z Krajského súdu v Trnave bez vydania   rozhodnutia   o   odvolaní   navrhovateľa   proti   uzneseniu   zo   7.   februára   2001č. k. 13 C 11/98-98, pretože úlohou okresného súdu bolo rozhodnúť o oslobodení, resp. neoslobodení   navrhovateľa   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   listom z 10. decembra   2001   vyzval   navrhovateľa,   aby   mu   predložil   potvrdenie   o osobných a majetkových pomeroch v súvislosti s jeho žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa   10.   decembra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 312/01-109 z 2. októbra 2001. Výzvou z 21. januára 2002 vyzval okresný súd navrhovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za dovolanie. Dňa 14. decembra 2001 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vyjadrenie   odporcu   k   dovolaniu   bolo   okresnému   súdu   doručené   30. januára   2002. Dňa 11. februára 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 11/98-136 zo 4. marca 2002 rozhodol, že oslobodzuje navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov. Dňa 6. mája 2002 bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   proti   uzneseniu   o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov zo 4. marca 2002. Vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu bolo okresnému súdu doručené 22. mája 2002, ktoré navrhovateľ doplnil podaním doručeným okresnému súdu 22. mája 2002 a 19. augusta 2002.

Predsedníčka   okresného   súdu   listom   z 2.   júla   2002   oznámila   navrhovateľovi,   že prešetrením jeho sťažnosti vo veci sp. zn. 13 C 11/98 nezistila zo strany konajúcej sudkyne subjektívne prieťahy, vec bola právoplatne skončená v základe veci. Sťažnosť navrhovateľa považuje za nedôvodnú.

Krajský   súd   v Trnave   uznesením   z 30.   septembra   2002   č.   k.   9   Co   294/02-150 odmietol odvolanie odporcu, vec vrátil prvostupňovému súdu 18. októbra 2002.

Dňa 20. novembra 2002 si Krajská prokuratúra v Trnave vyžiadala predmetný spis v nadväznosti na podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Listom z 22. novembra 2002 sudkyňa   oznámila   prokuratúre,   že   spisový   materiál   v predmetnej   veci   predkladá Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   za   účelom   rozhodnutia   o dovolaní.   Spis   bol Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   doručený   9.   decembra   2002.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2003 sp. zn. 4 Co 152/02 rozhodol, že dovolanie navrhovateľa zamieta. Uvedené uznesenie bolo okresnému súdu doručené 7. júla 2003.

V súvislosti s konaním o zvyšku nároku navrhovateľa, teda o mzdových nárokoch, sa uskutočnilo   pojednávanie   21.   augusta   2003,   ktoré však   bolo   odročené   na   neurčito. Navrhovateľ mal doložiť do spisu uznesenie o pripustení zmeny návrhu v predmetnej veci. Dňa   22.   augusta   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   navrhovateľa,   v ktorom oznámil, že nemá uznesenie o zmene návrhu, a zároveň žiadal o rozhodnutie o ďalšej zmene návrhu.

Krajská prokuratúra v Trnave žiadala 22. augusta 2003 zaslať spis sp. zn. 13 C 11/98 s tým, že ho má súrne predložiť Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Spis bol zapožičaný 2. septembra 2003. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vrátila spisový materiál okresnému súdu 23. októbra 2003. Dňa 20. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené   podanie,   ktorým   navrhovateľ   upresnil   petit   návrhu.   Uvedené   podanie   bolo navrhovateľom doplnené 11. decembra 2003.

Dňa 11. decembra 2003 bolo pojednávanie, na ktorom bol vypočutý navrhovateľ a odporca,   pojednávanie   bolo   odročené   na   16.   december   2003   za účelom   rozhodnutia o návrhoch   navrhovateľa   na   pripustenie   zmeny   návrhu.   Okresný   súd   na   pojednávaní 16. decembra   2003   uznesením   nepripustil   zmenu   návrhu   navrhovateľa,   ktorý   podaním doručeným   okresnému   súdu   20.   decembra   1999   žiadal   zaviazať   odporcu   zaplatiť   mu doplatok mzdy za obdobie od 10. marca 1988 do 23. júna 1997. Okresný súd tiež rozhodol, že nepripúšťa zmenu návrhu, ktorým navrhovateľ žiadal určiť, že výpovedná lehota odo dňa výpovede, ktorá mu bola doručená 27. marca 1997, trvá. Pojednávanie bolo odročené.

Dňa 10. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu zo 16. decembra 2003 aj napriek tomu, že navrhovateľ bol v uznesení poučený o tom, že proti nemu   nie   je   prípustné   odvolanie.   Dňa   16.   apríla   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu. Vzhľadom na to, že došlo k zmene na strane odporcu, vyjadrenie bolo podané odporcom Zentiva, a. s., Nitrianska 100, Hlohovec. Dňa 23. apríla 2004 bol Krajskému súdu v Trnave doručený spis s opravným prostriedkom. Uvedený súd uznesením z 31. decembra 2004 sp. zn. 10 Co 125/04 odmietol odvolanie navrhovateľa. Uznesenie Krajského súdu v Trnave bolo okresnému súdu doručené 13. januára 2005.

Pojednávanie   24.   februára   2005   bolo   odročené   na   17.   marec   2005.   Navrhovateľ nebol prítomný na pojednávaní, predvolanie na pojednávanie prevzal až 5. marca 2005, doručenie u neho nebolo vykázané. Na pojednávanie 17. marca 2005 sa navrhovateľ znova nedostavil,   doručenka   sa   do   dňa   podania   vyjadrenia   predsedníčkou   okresného   súdu nevrátila.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov súdneho konania a postup súdu (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie týkajúce sa náhrady mzdy nehodnotil ako zložitú vec. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Pri   kritériu   „správanie   účastníkov“   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ,   resp.   jeho právny zástupca načas odpovedali na výzvy okresného súdu. Na   druhej   strane   na   dĺžku konania malo vplyv aj to,   že sťažovateľ viackrát   dopĺňal pôvodný   návrh. Okresný   súd uznesením   rozhodol   o nepripustení   zmeny   návrhu,   sťažovateľ   aj   napriek   poučeniu o neprípustnosti odvolania proti uvedenému uzneseniu toto odvolanie podal. Sťažovateľ až v priebehu konania žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zistil, že postupom   okresného   súdu   nedošlo   k porušeniu   uvedeného   základného   práva,   a preto podrobne   uviedol   chronológiu   úkonov   vyplývajúcich   z predmetného   spisu   ako   súčasť rozhodnutia vo veci samej, pretože napriek tomu, že uvedené konanie trvá viac ako šesť rokov,   nie   je   možné   hodnotiť   ho   ako   konanie,   v ktorom   došlo   k prieťahom   zo   strany okresného súdu.

Šesťročnú dĺžku konania nezdôvodňuje štandardná skutková a právna zložitosť veci. Sťažovateľ   však   sám   podstatnou   mierou   prispel   ku   predĺženiu   konania   opakovaným podávaním riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov, a to aj v situáciách, keď ich uplatnenie bolo zjavne neprípustné. V priebehu konania vo veci samej sa spis nachádzal na odvolacích inštitúciách, teda mimo okresného súdu, viac ako 33 mesiacov, čo predstavuje skoro polovicu doby trvania konania.

Z prehľadu   spisu   sp.   zn. 13 C 11/98 vyplynulo, že okresný   súd konal priebežne a v jeho postupe sa nevyskytli spomenutiahodné obdobia nečinnosti ani zjavne neúčelné úkony. Prípadnú   menšiu efektívnosť postupu okresného súdu, ktorú   signalizuje celková dĺžka konania, v plnej miere vyvažuje podiel sťažovateľa na predĺžení konania. Sťažovateľ teda sám významne prispel ku vzniku skutkového stavu, v ktorom vidí porušenie svojich práv,   a teda   nie   je   možné   konštatovať,   že   niekto   iný,   teda   okresný   súd,   porušil   jeho označené   základné   právo,   a to   ani   po   zohľadnení   predmetu   sporu   a jeho   významu   pre sťažovateľa.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Z uvedeného   vyplýva,   že   oba výroky   sú   viazané   na   vyhovenie   vo   veci   samej.   Pretože   v tomto   prípade   ústavný   súd rozhodol, že označené základné právo porušené nebolo, uvedenými návrhmi sťažovateľa sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005