znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/04-67

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   J.   Š.,   bytom   R., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-10 C 93/89 (predtým pod sp. zn. 10 C 93/89) na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-10 C 93/89 (predtým pod   sp.   zn.   10   C   93/89) p o r u š i l   základné   právo   J.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-10 C 93/89 (predtým pod sp. zn. 10 C 93/89) p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. Š. v sume   2   818   Sk   (slovom   dvetisícosemstoosemnásť   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr. J.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 8/04-52   zo   14.   januára   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   R.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“   alebo „odporca“), zo 7. júla 2003, doplnenú na základe výzvy ústavného súdu zo 14. júla 2003 splnomocneným právnym zástupcom sťažovateľa podaním z 22. augusta 2003.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (predtým Okresného súdu Bratislava - vidiek - predchodcu Okresného súdu Bratislava III, ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-10 C 93/89 (predtým pod sp. zn. 10 C 93/89).

Sťažovateľ   uviedol,   že   predmetom   označeného   konania   je   žaloba   jeho   bývalej manželky   M.   Š.,   (ďalej   aj   „navrhovateľka“),   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) podaná 26. júna 1989.

Od podania žaloby uplynulo viac ako 14 rokov, napriek tomu uvedená právna vec nebola   dosiaľ   právoplatne   skončená.   Súd   prvého   stupňa   síce   viackrát   vo   veci   samej rozhodol, jeho rozsudky však boli vždy Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) zrušené, pričom aj po takej dlhej dobe, počas ktorej označené konanie   prebieha,   sa   okresný   súd   stále   zaoberá   dokazovaním   rozsahu   bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho bývalej manželky. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd postupuje v označenom konaní „nesústredene a nehospodárne“.

Sťažovateľ namietal, že v dôsledku neprimeranej doby prerokovania uvedenej veci okresným súdom sa zvyšujú jeho náklady na trovy konania, vzniká mu majetková ujma znehodnocovaním vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré „v dôsledku právnej neistoty chátrajú“, a došlo aj k zhoršeniu jeho zdravotného stavu.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v označenom konaní, aby prikázal okresnému súdu v uvedenej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

Na   základe   opakovanej   výzvy   ústavného   súdu   z 19.   septembra   2003   a zo 4. novembra 2003 sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného súdu (od roku 1998 aj zákonný   sudca   v uvedenej   veci)   podaním   sp.   zn.   Spr.   3465/03   zo 7.   novembra   2003, v ktorom   pripustil   neprimeranosť   doby   trvania   označeného   konania.   Na   celkovú   dĺžku uvedeného   konania   mali   podľa   jeho   názoru   rozhodujúci   vplyv:   nevyhovujúca   zákonná úprava   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   opakované   zrušenie rozsudku vo veci odvolacím súdom (v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu a procesných pochybení) v období do 22. novembra 1996, keď vec prerokovával Okresný súd Bratislava – vidiek   (predchodca   okresného súdu),   štrnásťmesačný   zbytočný prieťah v konaní v období rokov 1996 a 1997, ktorý zapríčinila predchádzajúca sudkyňa konajúca vo veci (čo jej bolo zo strany predsedu okresného súdu vytknuté), a v neposlednom rade aj správanie   účastníkov   označeného   konania,   najmä   navrhovateľky,   u ktorej   je   zjavná neochota dohodnúť sa „na zmiernom riešení sporu“.

Okresný súd súčasne so svojím vyjadrením k sťažnosti predložil ústavnému súdu na základe jeho žiadosti spis týkajúci sa označeného konania.

V podaní z 18. februára 2004 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd v liste sp. zn. Spr. 3465/03 zo 17. februára 2004 doplnil vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa oznámením, že v predmetnej veci pokračoval v procesnom postupe pojednávaním 30. januára 2004, na ktorom pokračoval vo výsluchu navrhovateľky a ktoré následne odročil na 19. marec 2004. Zároveň uviedol, že taktiež súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrh na začatie konania z 22. júna 1989 bol okresnému súdu doručený 26. júna 1989. Vo veci konajúci sudca uložil 28. júna 1989 súdnej kancelárii zaslať návrh odporcovi (sťažovateľovi   v konaní pred   ústavným   súdom)   na   vyjadrenie,   pripojiť   spis   týkajúci   sa konania   o rozvod   manželstva   a   predvolať   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   ktorého termín vytýčil na 17. júl 1989.

Okresný súd pojednával vo veci 17. júla 1989, 31. júla 1989, 17. augusta 1989, 7. septembra 1989, 25. septembra 1989, 9. októbra 1989 a 19. októbra 1989. Uznesením sp. zn. 10 C 93/89 z 19. októbra 1989 ustanovil vo veci súdneho znalca z odboru ekonomika (ďalej len „súdny znalec“), ktorému uložil v lehote 30 dní vypracovať znalecký posudok k zostatkovej hodnote hnuteľného majetku (bytového zariadenia a doplnkov) patriaceho do BSM. Súdny znalec predložil znalecký posudok 22. januára 1990 a jeho doplnok 7. marca 1990.

Okresný súd pojednával vo veci 12. marca 1990. Uznesením č. k. 10 C 93/89-67 zo 16.   marca   1990   nariadil   okresný   súd   znalecké   dokazovanie   na ocenenie   osobného motorového vozidla účastníkov konania.

Okresný súd pojednával následne vo veci 29. marca 1990. V prílohe listu zo 4. apríla 1990 predložil súdny znalec z odboru cestnej dopravy okresnému súdu znalecký posudok. Okresný súd pojednával následne vo veci 19. apríla 1990 a 3. mája 1990. Uznesením č. k. 10 C 93/89-93 z 29. júna 1990 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru stavebníctva za účelom ocenenia nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania o vyporiadanie   BSM.   Súdny   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok 27. septembra 1990.

Okresný súd pojednával vo veci 15. novembra 1990. Listom zo 16. decembra 1990 predložil   znalec okresnému   súdu   dodatok   k svojmu   znaleckému   posudku   predloženému 27. septembra 1990. Okresný súd pojednával vo veci 20. decembra 1990 a 21. decembra 1990. Na pojednávaní konanom 21. decembra 1990 okresný súd vyhlásil rozsudok (č. k. 10 C   93/89-101),   ktorým   vyporiadal   bezpodielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   konania. Pokynom z 12. marca 1991 nechal vo veci konajúci sudca doručiť rozsudok účastníkom konania. Navrhovateľka aj odporca podali 5. apríla 1991 proti rozsudku z 21. decembra 1990 odvolanie. Okresný súd predložil spisový materiál (po vyjadrení sa účastníkov konania k podaným   odvolaniam)   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   18.   júna   1991.   Uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   215/91-159   z 28.   februára   1992   bol   napadnutý   rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená (1. apríla 1992) na ďalšie konanie.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. apríla 1992 nechal sudca vykonať viacero úkonov smerujúcich k príprave pojednávania v predmetnej veci. Okresný súd pojednával vo veci 29. júla 1992, 4. septembra 1992, 23. septembra 1992, 9. októbra 1992 a 21. októbra 1992. Okresný súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 93/89 z 21. októbra 1992 doručeným právnemu zástupcovi navrhovateľky 16. decembra 1992 a právnemu zástupcovi odporcu 18. decembra 1992. Odporca napadol rozsudok odvolaním. Po doplnení odvolania odporcom a po vyjadrení sa právneho zástupcu navrhovateľky bola vec 30. marca 1993 predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Listom   zo   14.   apríla   1993   vrátil   krajský   súd   spisový   materiál   okresnému   súdu z dôvodu nekompletnosti spisu (neobsahoval najmä zápisnicu o pojednávaní z 21. októbra 1992). V priebehu mája a júna 1993 vo veci konajúci sudca výsluchom účastníkov konania zisťoval,   či   bola   o priebehu   pojednávania   z 21.   októbra   1992   vyhotovovaná   zápisnica. Krajský   súd   listom   z 25.   mája   1993   žiadal   o vrátenie   spisového   materiálu   alebo o oznámenie,   prečo   spis   nemožno   predložiť   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní.   Dňa 8. júna 1993 okresný súd opätovne predložil spisový materiál v predmetnej veci krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 175/93-213 z 30. júna 1993 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 20. júla 1993.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   13.   septembra   1993.   Na   pojednávaní   vyhlásil rozsudok. Odporca napadol rozsudok 6. decembra 1993 odvolaním. Vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie 14. januára 1994.

Uznesením č. k. 18 Co 15/94-239 z 2. marca 1993 krajský súd zrušil napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   28.   marca   1994 s upozornením, že spis nie je správne zažurnalizovaný. Pokynom z 12. apríla 1994 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Podaním   z   23.   mája   1994   doručeným   okresnému   súdu   25.   mája   1994   podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Pokynom z 19. júla 1994 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 20. september 1994 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Okresný súd pojednával vo veci 20. septembra 1994 po vypočutí právneho zástupcu navrhovateľky   a odporcu   uznesením   pojednávanie   odročil   za   účelom   špecifikovania námietky zaujatosti vznesenej odporcom. Odporca doplnil vznesenú námietku zaujatosti 26.   septembra   1994.   Dňa 28.   septembra   1994   sa   sudcovia   okresného   súdu   vyjadrili k vznesenej námietke zaujatosti. Spisový materiál bol na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu predložený 22. februára 1995. Krajský súd uznesením č. k. 18 Nc 12/95-259   z 27.   februára   1995   rozhodol,   že   sudcovia   okresného   súdu   nie   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 17. marca 1995.

Okresný   súd   pojednával vo   veci   9.   mája 1995 a 8. júna 1995.   Uznesením   č.   k. 10 C 93/89-267   z 8.   júna   1995   nariadil   znalecké   dokazovanie   za   účelom   vypracovania ocenenia nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom konania, podľa vyhlášky Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   č.   465/1991   Zb.   o   cenách   stavieb,   pozemkov,   trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie   pozemkov.   Odporca   napadol   toto   rozhodnutie   10.   júla   1995   odvolaním.   Po vyjadrení sa právneho zástupcu navrhovateľky k odvolaniu (8. septembra 1995) nechal vo veci konajúci sudca predložiť spis na rozhodnutie krajskému súdu (19. septembra 1995).

Krajský súd listom z 27. októbra 1995 (doručeným 31. októbra 1995) vrátil   spis okresnému súdu bez vydania rozhodnutia o odvolaní ako predčasne predložený z dôvodu „absolútne nevyhovujúceho stavu spisu“. Pokynom zo 7. novembra 1995 nechal vo veci konajúci sudca realizovať úpravu spisu v zmysle listu krajského súdu.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   opätovne   predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa 16. novembra 1995. Uznesením č. k. 18 Co 545/95-277 z 29. novembra 1995 krajský súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 10 C 93/89-267   z 8.   júna   1995   odmietol.   Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   okresnému   súdu vrátený 30. novembra 1995. Okresný súd doručoval rozhodnutie krajského súdu v decembri 1995   a v januári   1996   zaslal   spis   ustanovenému   súdnemu   znalcovi,   ktorému   uložil vypracovať znalecký posudok do 30 dní.

Pokynom   z 22.   apríla   1996   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   požiadať   znalca o vysvetlenie,   kedy   bude   vyhotovený   znalecký   posudok   v predmetnej   veci.   Listom   zo 14. mája 1996 požiadal znalec okresný súd o poskytnutie zálohy na výkon požadovaného úkonu. Uznesením č. k. 10 C 93/89-282 z 15. mája 1996 okresný súd uložil účtovníčke okresného súdu okamžite zaslať znalcovi zálohu. Listom z 30. júla 1996 požiadal okresný súd znalca opätovne o vysvetlenie, kedy bude znalecký posudok vyhotovený. Súdny znalec reagoval listom doručeným okresnému súdu 26. augusta 1996.

Dňa 13. augusta 1997 vytkol predseda okresného súdu vo veci konajúcemu sudcovi prieťahy v predmetnom konaní.

Pokynom z 10. novembra 1997 nechal vo veci konajúci sudca preveriť v učtárni okresného súdu, či znalcovi bola vyplatená záloha na základe uznesenia okresného súdu z 15. mája 1996. Prípisom súdnej kancelárii z 19. novembra 1997 účtovníčka okresného súdu oznámila, že znalcovi nebola vyplatená záloha na znalecký posudok.

Podaním   z 13.   novembra   1997   (doručeným   17.   novembra   1997)   požiadala navrhovateľka o zrušenie uznesenia okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania z 8. júna 1995 a o vytýčenie pojednávania a rozhodnutie v predmetnej veci.

Podľa úradného záznamu spísaného 27. novembra 1997 sa na okresný súd dostavili na predvolanie navrhovateľka a sťažovateľ s tým, že obaja po   poučení o tom, že podľa výzvy súdu je potrebné zložiť preddavok na úhradu trov znaleckého dokazovania, uviedli, že s nariadením znaleckého dokazovania nesúhlasia a preddavok nezložia.

Pokynom z 27. novembra 1997 nechal vo veci konajúci sudca predvolať súdneho znalca,   aby   sa   v lehote   3   dní   dostavil   na   okresný   súd   aj   so   spisovým   materiálom v predmetnej veci. Pokynom zo 17. decembra 1997 nechal vo veci konajúci sudca dožiadať Okresný súd Liptovský Mikuláš, aby oznámil meno a adresu znalca z odboru oceňovania nehnuteľností z dôvodu hospodárnosti konania pre účely ocenenia nehnuteľnosti v k. ú. P. Podľa spísaného úradného záznamu spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu znalcom vrátený 17. decembra 1997. Listom z 15. januára 1998 Okresný súd Liptovský Mikuláš   oznámil   na   dožiadanie   okresného   súdu   mená   znalcov   z odboru   oceňovania nehnuteľností.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 21.   januára   1998   predložiť   učtárni okresného súdu právoplatné uznesenie z 8. júna 1996 na vymáhanie preddavku na úhradu trov znaleckého dokazovania a zaslať spis súdnemu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku. Účastníci konania podľa záznamov z 18. marca 1998 a 31. marca 1998 zložili na účet okresného súdu preddavok na úhradu trov znaleckého dokazovania.

Pokynom   z 11.   júna   1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   spis   súdnemu znalcovi. Pokynom z 9. októbra 1998 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 18. november 1998 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Okresný súd pojednával vo veci 18. novembra 1998, 20. januára 1999, 3. marca 1999 a 21. apríla 1999. Na pojednávaní 21. apríla 1999 sa okresný súd pokúsil o zmierne vyriešenie sporu a následne uznesením pojednávanie odročil na 2. jún 1999.

Listom   z 28.   mája 1999   (doručeným   okresnému   súdu   1.   júna 1999)   ospravedlnil svoju   neúčasť   na   vytýčenom   pojednávaní   právny   zástupca   odporcu   z dôvodu   kolízie termínov pojednávaní.

Pojednávanie 2. júna 1999 okresný súd uznesením odročil na 3. september 1999 s tým, že následne predvolá právneho zástupcu odporcu. Pokynom z toho istého dňa nechal vo   veci   konajúci   sudca   predvolať   právneho   zástupcu   odporcu   na   vytýčený   termín pojednávania.   Pokynom   z 9.   augusta   1999   zmenil   vo   veci   konajúci   sudca   termín pojednávania na 27. október 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Na pojednávanie konané 27. októbra 1999 sa bez ospravedlnenia nedostavil právny zástupca odporcu. Okresný súd sa pokúsil o zmierne vyriešenie sporu, avšak bezvýsledne a následne uznesením pojednávanie odročil na 8. december 1999. Pokynom z toho istého dňa   nechal   doručiť   predvolanie   na   vytýčené   pojednávanie   právnemu   zástupcovi sťažovateľa. Pojednávanie z 8. decembra 1999 bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd poskytuje účastníkom lehotu na zmierne riešenie sporu do konca roka 1999.

Pokynom z 27. januára 2000 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať navrhovateľku, aby mu v lehote 5 dní oznámila, či došlo k zmiernemu riešeniu sporu, resp. či berie svoj návrh späť.

Navrhovateľka listom z 3. marca 2000 (doručeným 6. marca 2000) okresnému súdu oznámila,   že   k mimosúdnej   dohode   so   sťažovateľom   nedošlo,   a zároveň   ho   poprosila o vytýčenie pojednávania a konečné rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľka   listom   z 10.   novembra   2000   (doručeným   14.   novembra   2000) požiadala okresný súd o písomné oznámenie dôvodu, prečo v predmetnej veci nekoná.

Pokynom súdnej kancelárii z 5. decembra 2000 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania   na   7.   február   2001   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj právneho zástupcu odporcu.

Pojednávanie   7.   februára   2001   bolo   odročené   na   21.   marec   2001   za   účelom zmierneho riešenia sporu.

Pojednávanie   konané   21.   marca   2001   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že navrhovateľke bola poskytnutá lehota 2 týždňov na oznámenie, či došlo k uzavretiu dohody o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Listom   z 3.   apríla   2001 (doručeným 4. apríla 2001) navrhovateľka okresnému súdu oznámila, že došlo k zmiernemu riešeniu sporu.

Pokynom   z 18.   apríla   2001   si   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   predložiť   spis   po uplynutí 2 mesiacov. Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 22. augusta 2001 bol vytýčený termín pojednávania v predmetnej veci na 11. október 2001 a boli naň predvolaní účastníci konania.

Listom z 5. septembra 2001 (doručeným v ten istý deň) sa sťažovateľ okresnému súdu ospravedlnil za svoju neúčasť na pojednávaní 11. októbra 2001 z dôvodu plánovanej dovolenky (rekreácie s manželkou) v uvedenom termíne.

Na pojednávanie konané 11. októbra 2001 sa účastníci konania nedostavili a okresný súd ho uznesením odročil na 19. december 2001. Pokynom z 15. októbra 2001 nechal vo veci konajúci sudca predvolať účastníkov konania na vytýčený termín pojednávania.

Pojednávanie   konané   19.   decembra   2001   okresný   súd   po   oboznámení   sa s rozhodnutím   Okresného   úradu   v Liptovskom   Mikuláši,   katastrálneho   odboru, č. V 732/2001 zo 7. novembra 2001 o zamietnutí návrhu na vklad do katastra nehnuteľností dohody uzavretej medzi účastníkmi o vyporiadaní BSM ohľadne nehnuteľností uznesením odročil na neurčito.

Listom z 12. apríla 2002 (doručeným okresnému súdu 16. apríla 2002) navrhovateľka požiadala okresný súd „aby v súdnej veci pokračoval a vyniesol rozsudok o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov“.

Pokynom z 5. mája 2003 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 18. jún 2003 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Pojednávanie   konané 18.   júna   2003   okresný   súd   odročil   na   26.   september   2003 s tým, že mu účastníci konania na budúcom pojednávaní oznámia výsledok ich pokusu o zmierne riešenie sporu.

Listom z 21. júla 2003 navrhovateľka okresnému súdu oznámila, že na mimosúdnej dohode sa so sťažovateľom nedohodli, a preto požiadala okresný súd o to, aby „v právnej veci o vysporiadaní bezdpodielového spoluvlastníctva manželov súdnou cestou pokračoval a vyniesol rozsudok“.

Na   pojednávaní   26.   septembra   2003   sa   okresný   súd   opätovne   pokúsil   o zmierne riešenie sporu, avšak bezvýsledne. Následne bolo pojednávanie okresným súdom odročené na 7. november 2003.

Okresný súd pojednával následne vo veci 7. novembra 2003 a 30. januára 2004. Následne pojednávanie odročil na 19. marec 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98, III. ÚS 28/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba   prihliadnuť   aj   na   deň   začatia   konania   na   okresnom   súde,   dobu,   ktorá   v konaní uplynula   do   15.   februára   1993,   a stav,   v ktorom   sa   predmetné   konanie   k tomuto   dňu nachádzalo (III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02, III. ÚS 113/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Predmetnú   vec   nemožno považovať za právne zložitú. Obsah na vec sa vzťahujúceho spisu predloženého okresným súdom svedčí o určitej skutkovej zložitosti uvedenej veci vzhľadom na potrebný rozsah dokazovania vyplývajúci zo sporných tvrdení účastníkov ohľadne rozsahu BSM (napr. vo vzťahu   k rodinnému   domu   v katastrálnom   území   R.),   ohľadne   vecí   nadobudnutých jednotlivými účastníkmi konania výlučne z ich vlastných prostriedkov a ohľadne investícií z vlastného majetku vynaložených na majetok získaný počas trvania manželstva, ako aj z tvrdení o svojvoľnom nakladaní druhého účastníka s vecami a majetkovými hodnotami patriacimi   do   BSM.   Uvedenými   skutočnosťami   ani   „neflexibilitou“   zákonnej   úpravy vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ako namieta okresný súd) však podľa ústavného súdu nemožno rozumne odôvodniť stav, keď po viac ako štrnásť a pol roku od podania návrhu okresnému súdu nie je posudzované konanie právoplatne skončené.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (odporcu) podľa názoru ústavného súdu   prispelo   k predĺženiu   celkovej   doby   posudzovaného   konania   v období   od 20. septembra 1994 do 17. marca 1995 (približne pol roka), ktoré si vyžiadalo rozhodovanie o námietke   zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu   vznesenej   sťažovateľom,   ktorú krajský súd zamietol.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že obdobie, o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka   konania, nemožno spravidla považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní. Efektívny a rýchly postup v súdnom konaní je však v takých prípadoch podmienený aj tým, aby účastníkom konania využité procesné prostriedky, ako aj spôsob ich uplatnenia zodpovedali účelu, ktorý účastník konania ich využitím sleduje (III. ÚS 91/02).

Vznesenie   námietky   zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu   spôsobom uplatneným sťažovateľom   v posudzovanom   konaní nepovažoval   ústavný   súd   za   celkom adekvátny   prostriedok   ochrany   sťažovateľom   proklamovaného   záujmu   na   urýchlenom ukončení posudzovaného konania, preto predĺženie celkovej doby jeho trvania v období od 20. septembra 1994 do 17. marca 1995 nepričítal na ťarchu okresného súdu.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v namietanom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci.   Ten   bol poznačený určitými prieťahmi v konaní už v úvodnom období. Okolnosti prípadu si síce vyžiadali   dokazovanie   väčšieho   rozsahu   vrátane   znaleckého   dokazovania,   dokazovania výsluchmi   svedkov,   ako   aj   spismi   okresného   súdu   v dedičských   veciach   po   predkoch sťažovateľa, čo malo nepochybne vplyv na časový horizont, v rámci ktorého bolo možné očakávať   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   avšak   opakované   zrušenie   prvostupňových rozhodnutí   (rozsudkov   okresného   súdu   z 21.   decembra   1990,   z 21.   októbra   1992 a z 13. septembra   1993)   z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   závažných procesných pochybení či nepreskúmateľnosti rozsudku vzhľadom na „nedostatok dôvodov“ a preto, že sa okresný súd neriadil právne záväzným názorom odvolacieho súdu (ako sa to konštatuje v uznesení krajského súdu č. k. 18 Co 15/94-239 z 2. marca 1994, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 93/89-195 z 13. septembra 1993), svedčia o tom, že dĺžka celkovej doby posudzovaného konania (viac ako štrnásť a pol roka, z toho viac ako dvanásť   rokov   pred   okresným   súdom   -   do   22. novembra   1996   išlo   o Okresný   súd Bratislava-vidiek) bola zapríčinená aj nedostatkami v postupe okresného súdu.

V posudzovanom období (po 15. februári 1993) došlo v rámci predmetného konania k zbytočným prieťahom, za ktoré nesie zodpovednosť okresný súd najmä v súvislosti so znaleckým   dokazovaním   nariadeným   uznesením   č.   k.   10   C   93/89-267   z 8.   júna   1995. Vypracovanie znaleckého posudku v uvedenom prípade trvalo viac ako dva roky, pričom okresný súd nepostupoval pri uplatňovaní svojich oprávnení dostatočne razantne a efektívne k zabezpečeniu   súčinnosti   účastníkov   konania   a súdneho   znalca   v zmysle   plnenia   ich povinností plynúcich z uznesenia okresného súdu z 8. júna 1995. V období od 26. augusta 1996 do 10. novembra 1997 (t. j. počas viac ako štrnástich mesiacov) bol okresný súd v tomto smere úplne nečinný.

Okresný súd bol vo veci neodôvodnene nečinný aj v období od 6. marca 2000, keď mu bolo doručené podanie navrhovateľky z 3. marca 2000, v ktorom oznámila, že účastníci konania   mimosúdnu   dohodu   ohľadne   vyporiadania   svojho   bývalého   bezpodielového spoluvlastníctva nedosiahli, a požiadala o pokračovanie v konaní, do 5. decembra 2000, keď vo   veci   konajúci   sudca   vytýčil   termín   pojednávania   na   7.   február   2001   (t.   j.   deväť mesiacov).

Od začiatku roka 2001 až do 7. novembra 2003 zameral okresný súd svoju činnosť na pojednávaniach opäť na snahu o „zmierne riešenie sporu“ uzavretím dohody účastníkov konania o vyporiadaní BSM. Dokazovanie smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci prakticky nevykonával. Podľa názoru ústavného súdu najneskôr od pojednávania konaného 19.   decembra   2001,   na   ktorom   navrhovateľka   predložila   okresnému   súdu   rozhodnutie Okresného   úradu   v Liptovskom   Mikuláši,   katastrálneho   odboru,   č.   V   732/2001 zo 7. novembra   2001   o zamietnutí   návrhu   na   vklad   do   katastra   nehnuteľností   dohody o vyporiadaní BSM ohľadne nehnuteľností uzavretej medzi účastníkmi konania 16. marca 2001 z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, nemožno tento postup   okresného   súdu   považovať   za   súladný   s požiadavkou   včasného   a efektívneho poskytnutia súdnej ochrany tým právam účastníkov súdneho konania, ohľadne ktorých sa naň obrátili (§ 6 OSP). Postup okresného súdu v uvedenej veci v období od 19. decembra 2001   do   7.   novembra   2003   (takmer   dvadsaťtri   mesiacov)   nesmeroval   teda   efektívne a účinne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Uvedené obdobia nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 93/89 (takmer štyri roky) v období po 15. februári 1993, ako aj celková doba prerokovania   predmetnej   veci   nesvedčia   o tom,   že   by   okresný   súd   organizoval   svoj procesný postup v uvedenom konaní v súlade s § 6 a § 100 OSP tak, aby bol čo najskôr odstránený   stav   právnej   neistoty   účastníkov   konania   ohľadne   práv,   ktorých   sa   konanie týkalo.

Ústavný   súd   posúdil   preto   uvedené   obdobia   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpel vzhľadom na zvyšujúce sa náklady na trovy posudzovaného   konania,   znehodnocovanie   vecí   patriacich   do   bezpodielového spoluvlastníctva   a aj   zhoršenie   jeho   zdravotného   stavu   v dôsledku   neprimeranej   dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (takmer štytri roky) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). Ústavný súd sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, o náhrade ktorej rozhodujú podľa osobitných predpisov všeobecné súdy (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02). Pri posúdení intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   prihliadal   ústavný   súd   okrem   dĺžky posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov na jednej strane aj na skutočnosť, že sťažovateľ ako účastník konania svojím správaním aj sám prispel k predĺženiu doby prerokovania   predmetnej   veci   a predovšetkým   že   počas   doby   konania   podstatnú   časť majetkových hodnôt, ktoré sú, resp. boli predmetom konania o vyporiadanie BSM, užíval, pričom na rozdiel od navrhovateľky sa ani zásadnejším spôsobom nedomáhal odstránenia zbytočných prieťahov v predmetnom konaní [podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov].

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   dva   úkony   právnych   služieb   vykonané   v roku   2003 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie vo veci samej) vo výške 2 818 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 34/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4   270   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 17. marca 2004