znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 79/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   FAST   TRADE,   spol.   s r.   o.,Družstevná   2016,   Malacky,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Bohumilom   Novákom,Advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST TRADE, spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. augusta 2014   doručená   sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST   TRADE,   spol.   s r.   o.,Družstevná   2016,   Malacky   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/62/2013z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žaloboudoručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republikyč. I/222/15112-115331/2011/991031-r   z 18.   novembra   2011,   ktorým   potvrdil   dodatočnýplatobný   výmer   správcu   dane   –   Daňového   úradu   Malacky   č. 606/230/15148/11/Zuzz 18. apríla 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb.o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil sťažovateľkerozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2004 v sume 14 535,01 €.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S/46/2012-47   z 11.   apríla   2013   žalobu   zamietolpo tom, ako dospel k záveru, že „tak žalovaný ako aj správca dane dostatočným spôsobom zistili   skutkový   stav   a   vec   správne   právne   posúdili“;   z odôvodnenia   jeho   rozhodnutiavyplýva:

«V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné posúdenie predbežnej otázky, či (dodávateľ žalobcu) bol v rozhodnom zdaňovacom období platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Súd mal z obsahu administratívneho spisu dostatočným spôsobom za preukázané, že správca dane v intenciách rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 244/2008-37 zo dňa 16. 2. 2010 ako aj potvrdzujúceho rozsudku NSSR 3 Sžf 18/2010 zo dňa 8. 10. 2010 doplnil dokazovanie...

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 600/340/137964/04/Rob zo dňa 6. 8. 2004 p. miestne   príslušnému   správcovi   dane   uviedol,   že   „nepodniká   v   žiadnej oblasti, nakoľko mu Daňový úrad Bratislava 5 zrušil platiteľstvo DPH... “

V čase vydania rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia, t. j. rok 2001 ako aj za predchádzajúci rok 2000, podal daňové priznanie k dani z príjmu fyzických osôb, kde uviedol príjmy vo výške 0,- Sk. V daňových priznaniach DPH od zdaňovacieho obdobia II. štvrťrok 1996 nevykazoval žiadne zdaniteľné obchody. Keďže podľa   podaných   daňových   priznaní   tento   daňový   subjekt   nevykonával   podnikateľskú činnosť, zrušenie registrácie za platiteľa DPH u bolo dôvodné.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   súd   konštatoval,   že   daňový   subjekt (žalobca) predložil doklady, z ktorých si uplatňoval nárok na odpočítanie dane, ktoré boli vystavené neplatiteľom dane z priadnej hodnoty. Odberateľ (FAST TRADE s. r. o.) si teda uplatňoval   nárok   na   odpočítanie   dane   od   dodávateľa,   ktorý   nebol   v čase   vystavenia daňových dokladov platiteľom dane z pridanej hodnoty...

Na základe uvedených skutočností žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených neplatiteľom dane.»

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014 tak, že ho akovecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach predsprávnymi   orgánmi   a všeobecnými   súdmi   týkajúce   sa   neprípustnosti   dokazovaniavykonaného   prostredníctvom   zisťovania   údajov   o jej   dodávateľovi,   ako   aj   nedodržanialehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane ustanovenej § 44 ods. 6zákona o správe daní a poplatkov. Najvyššiemu súdu vytýka, že zasiahol do jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tým, že v napadnutom rozsudku „konštatoval, že nejde o prekluzívnu   lehotu...,   rovnako   formalisticky   uviedol,   že...   si   nemohla   odpočítať   DPH na vstupe, keďže jej dodávateľ nebol registrovaných platiteľom DPH“, a taktiež tým, ženeodpovedal na jej argumenty týkajúce sa doručovania rozhodnutia správcu dane, „ústavne neakceptovateľným   spôsobom   formalisticky   redukoval   rozsah   súdneho   prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných mantinelov a mimo vlastné skôr vyslovené právne názory, a v tom, že relevantné právne normy daňového práva hmotného a procesného   aplikoval   tak,   že   tým   poprel   ich   zmysel   a účel“.   Napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu je preto podľa jej názoru nepreskúmateľný a arbitrárny.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 340,90 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8 Sžf/62/2013   z 22.   mája   2014,ktorý považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadalso všetkými ňou uvádzanými argumentmi spochybňujúcimi samotné vydanie dodatočnéhoplatobného výmeru správcom dane.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnomkonaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,ak dospeje   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné   a že   neboli prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Odvolací   súd   po   vyhodnotení   odvolacích   dôvodov   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. ods. 1 a 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby   sa   odchýlil   od   logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom...

Najvyšší   súd   zhodne   ako   súd   prvého   stupňa   považoval   za   súladné   so   zákonom rozhodnutie a postup správcu dane... Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej   kontroly   jednoznačne   vyplynul   záver,   že   dodanie   zdaniteľných   plnení   nemohol vykonať ako platca DPH, nakoľko posledné zdaňovacie obdobie ako platca DPH mal určené rozhodnutím správcu daň z 16. júla 2001, III. štvrťrok 2001. Obrana žalobcu, že v skutočnosti tomuto dodávateľovi nebola zrušená registrácia ako platcu DPH nie je preskúmavaná v tomto konaní a ani v inom konaní. Žalobkyňa o tom, že by tomu tak bolo nepredložila   žiadny dôkaz a aj   sám dodávateľ v miestnom zisťovaní uviedol, v roku 2004, že mu bola zrušená registrácia platcu DPH...

Taktiež je nutné prisvedčiť správcovi dane a žalovanému, že žalobkyňa mala jednak možnosť postupom podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. osvedčiť si, či je dodávateľ registrovaným platcom DPH a nepochybne aj skutočnosť, že daňový doklad (faktúra) neobsahovala údaj o IČ DPH vystavovateľa daňového dokladu p., a teda nemohol byť z takto vystavenej faktúry uplatnený odpočet DPH...

Bolo   by   irelevantné   v   danej   veci   vykonávať   ďalšie   neúčelné   a   nehospodárne dokazovanie, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v uvedenom období (august 2004) nebol platiteľom DPH s prideleným IČ DPH a preto správca dane správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.

Žalobcom namietané nezohľadnenie tvrdenia, že márnym uplynutím lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zaniklo správcovi dane právo vydať dodatočný platobný výmer   neobstojí.   Podľa   odvolacieho   súdu   ide   o   lehotu   procesnú,   ktorú   správca   dane vo všetkých prípadoch nemusí dodržať, nakoľko po skončení daňovej kontroly nasleduje vyrubovacie   konanie   a   až   skončením   vyrubovacieho   konania   príde   k   dorubeniu   dane príslušným správcom dane, pričom správca dane z okolností toho ktorého prípadu vie, či už sú splnené podmienky na vydanie dodatočného platobného výmeru a to aj s ohľadom na tú skutočnosť, že každá kontrola je individuálne ohraničená svojou zložitosťou a rozsahom potrebného dokazovania vo vyrubovacom konaní. V žiadnom prípade však nejde o lehotu prekluzívnu,   s   ktorou   by   zákon   spájal   zánik   práva   správcu   dane   vyrubiť   daň.   Daňové subjekty by totiž svojim postupom alebo obštrukciou mohli totiž zmariť správcovi dane vydanie   dodatočného   platobného   výmeru   po   skončení   daňovej   kontroly   a   začatí vyrubovacieho konania.

Vzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa v danej veci nepostupovala v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo spornej faktúry odpočet DPH za zdaňovacie obdobie august 2004, keďže jej dodávateľ nebol registrovaným platiteľom DPH.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemohol   prihliadnuť   na   odvolacie   námietky žalobkyne, ktorými namietal, že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a   nevysporiadal   sa   so   všetkými   námietkami   žalobcu   odôvodnení   svojho   rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého   stupňa   náležité   a   správne   aplikoval   príslušné   ustanovenia   právnych   predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky žalobkyne a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci...“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytolsťažovateľke   súdnu   ochranu,   jej   odvolacími   námietkami   sa   zaoberal   v rozsahu,   ktorýpostačuje   na konštatovanie,   že   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majúoporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   v podstateobsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne ajv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vecsa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita   záverov vyplývajúca z právomocítoho-ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znakysvojvôle,   jeho   odôvodnenie   je   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúcezo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväznýchprávnych noriem.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   týkajúcu   na   neprípustnosti   dokazovaniavykonaného   správcom   dane,   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   veci   vedenejpod sp. zn. III. ÚS 242/2013 vyslovil, že je na správcovi dane, aké dôkazné prostriedkyv záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby nebolizískané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ústavný   súd   preto   opätovne   zdôrazňuje,   že   aj   keď   sa   vnútorná   intencionalitaprávnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom označených práv nie je záruka,že ňou napadnutý rozsudok bude spĺňať očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčkykonania pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   niet   žiadnejspojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretopredloženú   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodujej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015