SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 79/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST TRADE, spol. s r. o.,Družstevná 2016, Malacky, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom,Advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST TRADE, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST TRADE, spol. s r. o.,Družstevná 2016, Malacky (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/62/2013z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žaloboudoručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republikyč. I/222/15112-115331/2011/991031-r z 18. novembra 2011, ktorým potvrdil dodatočnýplatobný výmer správcu dane – Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuzz 18. apríla 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb.o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil sťažovateľkerozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2004 v sume 14 535,01 €.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/46/2012-47 z 11. apríla 2013 žalobu zamietolpo tom, ako dospel k záveru, že „tak žalovaný ako aj správca dane dostatočným spôsobom zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili“; z odôvodnenia jeho rozhodnutiavyplýva:
«V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné posúdenie predbežnej otázky, či (dodávateľ žalobcu) bol v rozhodnom zdaňovacom období platiteľom dane z pridanej hodnoty.
Súd mal z obsahu administratívneho spisu dostatočným spôsobom za preukázané, že správca dane v intenciách rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 244/2008-37 zo dňa 16. 2. 2010 ako aj potvrdzujúceho rozsudku NSSR 3 Sžf 18/2010 zo dňa 8. 10. 2010 doplnil dokazovanie...
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 600/340/137964/04/Rob zo dňa 6. 8. 2004 p. miestne príslušnému správcovi dane uviedol, že „nepodniká v žiadnej oblasti, nakoľko mu Daňový úrad Bratislava 5 zrušil platiteľstvo DPH... “
V čase vydania rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia, t. j. rok 2001 ako aj za predchádzajúci rok 2000, podal daňové priznanie k dani z príjmu fyzických osôb, kde uviedol príjmy vo výške 0,- Sk. V daňových priznaniach DPH od zdaňovacieho obdobia II. štvrťrok 1996 nevykazoval žiadne zdaniteľné obchody. Keďže podľa podaných daňových priznaní tento daňový subjekt nevykonával podnikateľskú činnosť, zrušenie registrácie za platiteľa DPH u bolo dôvodné.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že daňový subjekt (žalobca) predložil doklady, z ktorých si uplatňoval nárok na odpočítanie dane, ktoré boli vystavené neplatiteľom dane z priadnej hodnoty. Odberateľ (FAST TRADE s. r. o.) si teda uplatňoval nárok na odpočítanie dane od dodávateľa, ktorý nebol v čase vystavenia daňových dokladov platiteľom dane z pridanej hodnoty...
Na základe uvedených skutočností žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených neplatiteľom dane.»
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014 tak, že ho akovecne správny potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach predsprávnymi orgánmi a všeobecnými súdmi týkajúce sa neprípustnosti dokazovaniavykonaného prostredníctvom zisťovania údajov o jej dodávateľovi, ako aj nedodržanialehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane ustanovenej § 44 ods. 6zákona o správe daní a poplatkov. Najvyššiemu súdu vytýka, že zasiahol do jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tým, že v napadnutom rozsudku „konštatoval, že nejde o prekluzívnu lehotu..., rovnako formalisticky uviedol, že... si nemohla odpočítať DPH na vstupe, keďže jej dodávateľ nebol registrovaných platiteľom DPH“, a taktiež tým, ženeodpovedal na jej argumenty týkajúce sa doručovania rozhodnutia správcu dane, „ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných mantinelov a mimo vlastné skôr vyslovené právne názory, a v tom, že relevantné právne normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel“. Napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu je preto podľa jej názoru nepreskúmateľný a arbitrárny.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 340,90 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014,ktorý považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadalso všetkými ňou uvádzanými argumentmi spochybňujúcimi samotné vydanie dodatočnéhoplatobného výmeru správcom dane.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnomkonaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. ods. 1 a 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom...
Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup správcu dane... Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohol vykonať ako platca DPH, nakoľko posledné zdaňovacie obdobie ako platca DPH mal určené rozhodnutím správcu daň z 16. júla 2001, III. štvrťrok 2001. Obrana žalobcu, že v skutočnosti tomuto dodávateľovi nebola zrušená registrácia ako platcu DPH nie je preskúmavaná v tomto konaní a ani v inom konaní. Žalobkyňa o tom, že by tomu tak bolo nepredložila žiadny dôkaz a aj sám dodávateľ v miestnom zisťovaní uviedol, v roku 2004, že mu bola zrušená registrácia platcu DPH...
Taktiež je nutné prisvedčiť správcovi dane a žalovanému, že žalobkyňa mala jednak možnosť postupom podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. osvedčiť si, či je dodávateľ registrovaným platcom DPH a nepochybne aj skutočnosť, že daňový doklad (faktúra) neobsahovala údaj o IČ DPH vystavovateľa daňového dokladu p., a teda nemohol byť z takto vystavenej faktúry uplatnený odpočet DPH...
Bolo by irelevantné v danej veci vykonávať ďalšie neúčelné a nehospodárne dokazovanie, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v uvedenom období (august 2004) nebol platiteľom DPH s prideleným IČ DPH a preto správca dane správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.
Žalobcom namietané nezohľadnenie tvrdenia, že márnym uplynutím lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zaniklo správcovi dane právo vydať dodatočný platobný výmer neobstojí. Podľa odvolacieho súdu ide o lehotu procesnú, ktorú správca dane vo všetkých prípadoch nemusí dodržať, nakoľko po skončení daňovej kontroly nasleduje vyrubovacie konanie a až skončením vyrubovacieho konania príde k dorubeniu dane príslušným správcom dane, pričom správca dane z okolností toho ktorého prípadu vie, či už sú splnené podmienky na vydanie dodatočného platobného výmeru a to aj s ohľadom na tú skutočnosť, že každá kontrola je individuálne ohraničená svojou zložitosťou a rozsahom potrebného dokazovania vo vyrubovacom konaní. V žiadnom prípade však nejde o lehotu prekluzívnu, s ktorou by zákon spájal zánik práva správcu dane vyrubiť daň. Daňové subjekty by totiž svojim postupom alebo obštrukciou mohli totiž zmariť správcovi dane vydanie dodatočného platobného výmeru po skončení daňovej kontroly a začatí vyrubovacieho konania.
Vzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa v danej veci nepostupovala v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo spornej faktúry odpočet DPH za zdaňovacie obdobie august 2004, keďže jej dodávateľ nebol registrovaným platiteľom DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobkyne, ktorými namietal, že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležité a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky žalobkyne a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci...“
Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytolsťažovateľke súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorýpostačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v podstateobsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne ajv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vecsa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocítoho-ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znakysvojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväznýchprávnych noriem.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu na neprípustnosti dokazovaniavykonaného správcom dane, ústavný súd konštatuje, že už vo veci vedenejpod sp. zn. III. ÚS 242/2013 vyslovil, že je na správcovi dane, aké dôkazné prostriedkyv záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby nebolizískané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ústavný súd preto opätovne zdôrazňuje, že aj keď sa vnútorná intencionalitaprávnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom označených práv nie je záruka,že ňou napadnutý rozsudok bude spĺňať očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčkykonania pred všeobecnými súdmi.
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnejspojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretopredloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodujej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015