znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 79/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   J.   a   J.   J., zastúpených   advokátom   JUDr.   Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. J. a J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. januára 2014   doručená   sťažnosť   R.   J.   a   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/61/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia   v sťažnosti   podrobne   opisujú   priebeh   konania   o neplatnosť   dražby, ktoré začalo nimi podaným návrhom doručeným okresnému súdu 9. júna 2006. Osobitne zdôrazňujú,   že   o nimi   podanom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   bol súčasťou podaného návrhu, okresný súd po dobu 9 mesiacov vôbec nerozhodol, preto ho po výsluchu na okresnom súde vzali 9. marca 2007 späť, keďže vydanie predbežného opatrenia stratilo význam. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, ktoré vidia v tom, že „súd   v   našej   veci   konal   so   zbytočnými   prieťahmi,   keď   jednak   nerozhodol   v zákonom stanovenej lehote o našom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, v dôsledku čoho sa tento návrh stal neúčelný a my sme ho preto po ôsmich mesiacoch vzali späť.

Z nami popísaných skutočností… je tiež zrejmé, že pokiaľ i súd v predmetnej veci konal, jeho úkony boli neefektívne, neviedli dôsledne k naplneniu cieľu súdneho konania, dôsledkom čoho je skutočnosť, že o našom návrhu podanom ešte v júni 2006 súd rozhodol až po viac ako šiestich rokoch a vec ešte stále nie je právoplatne skončená…

Tvrdíme,   že   súd   ako   porušovateľ   našich   uvedených   práv   nemôže   zdôvodňovať zdĺhavosť   konania   zložitosťou   veci.   Predmetom   konania   je   posúdenie   platnosti   resp. neplatnosti dražby, v dôsledku ktorej sme my sťažovatelia prišli o náš byt a stratili sme tak jednu zo základných existenčných hodnôt.

Z   hľadiska   právneho   nejde   teda   o   vec   právne   komplikovanú,   keď   posúdenie predmetnej otázky treba zaradiť do štandardnej civilnej agendy…

Nedá   sa   tiež   tvrdiť,   že   by   sme   my   sťažovatelia   nejakým   podstatným   spôsobom zapríčinili   vznik   prieťahov   v   súdnom   konaní.   Nazdávame   sa   totiž,   že   zdôvodňovať nemožnosť rozhodnúť v zákonnej lehote o našom návrhu na vydanie predbežného opatrenia tým,   že   byt,   ktorého   sa   malo   predbežné   opatrenie   týkať,   nie   je   vraj   v   našom   návrhu dostatočne identifikovaný, je zo strany súdu alibistické a zbytočne formálne.“.

Sťažovatelia   tiež   poukazujú   na   to,   že   prerokovanie   predmetnej   veci   urgovali, podávali sťažnosti adresované predsedníčke súdu i Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak uvedené nemalo výrazný vplyv na urýchlenie súdneho konania. Keďže napadnuté   konanie   nie   je   stále   právoplatne   ukončené,   sťažnosť   považujú   z hľadiska zákonných podmienok za prípustnú. Žiadané finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 € každému z účastníkov sťažovatelia odôvodňujú dlhodobým stavom „faktickej a právnej neistoty   trvajúci   takmer   7   rokov   je   pre   nás,   mladú   rodinu   s   dvomi   maloletými   deťmi obzvlášť   frustrujúci.   V   dražbe,   ktorej   vyslovenia   neplatnosti   sa   v   predmetnom   konaní domáhame, sme prišli o náš byt ako o jednu zo základných existenčných hodnôt, následne sme boli protiprávne z predmetného bytu jeho novým vlastníkom vyprataní (tento bol síce v trestnom konaní v súvislosti s týmto jeho počinom voči nám právoplatne uznaný vinným pre prečin nátlaku podľa § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom výkonu na dobu dva roky.   Táto okolnosť však   pre   nás   z hľadiska   možnosti   zjednania nápravy,   nemá zásadný   význam). Máme odôvodnený pocit, že na tom, že sme prišli o strechu nad hlavou a museli sme si ako mladá rodina riešiť núdzové bývanie, nesie diel zodpovednosti i Okresný súd Trnava, ktorý v   spomínanom   konaní   nám   nebol   schopný   poskytnúť   dostatočnú   ochranu   tým,   že   by v zákonnej lehote vydal vo veci predbežné opatrenie a tým by sa najmenej sťažili následné prevody   nášho   bytu.“ Sťažovateľka   J.   J.   poukazuje   aj   na   svoje   zdravotné   problémy spôsobené núteným vysťahovaním rodiny a dlhodobým súdnym sporom.

Sťažovatelia   preto   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   vydal   takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov R. J., nar... a J. J., nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 porušené bolo.

2. Sťažovateľom R. J. a J. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie a to každému v sume 3 000,- €..., ktoré je povinný im poukázať Okresný súd Trnava a to dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastúpenia v celkovej výške 340,90 € vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Romana Cibulku... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného   základného   práva   nedochádzalo,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   ako   zjavne neopodstatnenú   odmietne   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Účelom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci bol 22. augusta 2012 vyhlásený rozsudok, proti ktorému podali sťažovatelia odvolanie. Ústavný súd dopytom na okresnom súde, ako aj na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zistil, že spis bol   po   vykonaní   prípravných   úkonov   okresným   súdom   spolu   s podaným odvolaním doručený krajskému súdu 28. februára 2013. Na krajskom súde je vec vedená pod sp. zn. 23 Co 122/2013 a o odvolaní sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu rozhodnuté. Krajským súdom nebol vo veci nariadený ani žiaden termín pojednávania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   doručením   rozsudku   okresného   súdu   a vykonaním ostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľov. Ďalší postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej   za   predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (január   2014)   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdia sťažovatelia, v konaní pred okresným súdom nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté). Preto je daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (napr. II. ÚS 275/06,   IV.   ÚS   119/2011,   III.   ÚS   153/2013).   Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovatelia mohli brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len do vynesenia rozsudku okresným súdom.

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť, ktorou je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 24 C/61/2006, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku a vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   by   v súhrne   s doterajším   konaním okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného súdu   a   prípadné   neefektívne   (nesústredené)   konanie   okresného   súdu   alebo   konanie poznačené jeho zjavnou nečinnosťou   by mohli byť v príčinnej   súvislosti   s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo by v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014