znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 79/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Š.,   K.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 1 Tpo/302/2012 z 20. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012   doručená   sťažnosť   R.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Tpo/302/2012 z 20. novembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Č. (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:   ORP/586/OVK-CA-2012.   Uznesením   vyšetrovateľa   z   13.   novembra   2012   bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že bol „políciou zadržaný dňa 13. 11. 2012 o 18.30 hod., pričom osobná sloboda mu bola obmedzená dňa 12. 11. 2012 o 18.40 hod. Dňa   14.   11.   2012   o   14.30   hod.   bol   doručený   Okresnému   súdu   v   Čadci   návrh prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Č.   č.   Pv   1002/12-5   zo   dňa   14.   11.   2012   na   vzatie do väzby z vyššie uvedených dôvodov.

Dňa 15. 11. 2012 o 10,15 hod. bolo uskutočnené neverejné zasadnutie na Okresnom súde   v   Čadci   pod   č.   k.   1   Tp   40/2012,   na   ktorom   bolo   vyhlásené   uznesenie   sudcu   pre prípravné konanie, že podľa § 87 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 72 ods. 3 Tr. por. mňa ako obvineného súd neberie do väzby.

Sudca pre prípravné konanie ma prepustil na slobodu z toho dôvodu, že prihliadol na môj   ústny   ako   aj   písomný   sľub,   že   sa   budem   vyvarovať   akéhokoľvek   protiprávneho konania, že sa budem dostavovať na každé predvolanie polície, prokurátora alebo súdu. Zároveň   mi   uložil   aj   určité   obmedzenia   a   to   zákaz   návštev   pohostinstiev   za   účelom požívania liehovín, zákaz návštevy rodinného domu č... v K..., zákaz styku s poškodenou P. G... a zákaz úmyselne sa ku nej priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov s tým, že kontrolu nad týmito obmedzeniami bude vykonávať mediačný a probačný pracovník súdu. Vzhľadom   k   tomu,   že   prokurátor   na   vyššie   uvedenom   neverejnom   zasadnutí Okresného súdu v Čadci podal sťažnosť proti uzneseniu..., dňa 20. 11. 2012 o 13.00 hod. bol nariadený termín verejného zasadnutia na Krajskom súde...

Krajský súd... na verejnom zasadnutí rozhodol tak, že ma berie do väzby, nakoľko dôvody väzby podľa ust. § 71 ods. 1 Tr. por. sú opodstatnené, pričom som bol aj do ÚVV v Ž. odvedený príslušníkmi PZ vzápätí po jeho rozhodnutí o vzatí do väzby.

Chcem zdôrazniť najmä tú skutočnosť, že počas pobytu na slobode od 15. 11. 2012 od 11.00 hod., kedy Okresný súd Čadca rozhodol uznesením o nevzatí mňa ako obvineného do   väzby,   do   20.   11.   2012   do   13.00   hod.,   kedy   bolo   nariadené   verejné   zasadnutie na Krajskom súde v Žiline, na ktorom bolo rozhodnuté o vzatí do väzby, čo predstavuje 6 dní,   som   si   svoj   písomný   sľub   plnil.   Počas   týchto   6   dní   som   dodržiaval   všetky   zákazy a obmedzenia,   ktoré   mi   boli   uložené   sudcom   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu v Čadci. Nie je mi zrejmé, z čoho vychádzal KS v Žiline pri svojom rozhodnutí, keď mal vedomosť o tom, že som všetky súdom uložené obmedzenia rešpektoval po dobu 6 dní. Pokiaľ by som chcel vykonávať ďalšiu trestnú činnosť, bol by som tak učinil ihneď po prepustení súdom a nečakal by som na ďalšie trestné konanie.

Mám za to, že Krajský súd v Žiline sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami ako aj dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. a preto rozhodol o vzatí do väzby nezákonne, nakoľko u mňa ani jeden z dôvodov väzby podľa nižšie citovaného ustanovenia Trestného poriadku neexistuje.

Za podstatné považujem uviesť tú skutočnosť, že skutky, za ktoré som obvinený, sa nestali tak, ako sú uvedené vo vyššie uvedenom uznesení o začatí trestného stíhania súčasne so vznesením obvinenia. Čo sa týka 4. skutku, ktorý sa mi kladie za vinu, tak po tom, čo ma poškodená P. G. chytila za vlasy, tak som sa rozmávol rukami a nechtiac som ju udrel, pričom až potom čo som sa otočil, som prišiel na to, že môj úder smeroval do oblasti tváre pod ľavé oko. Čo sa týka ďalších zranení poškodenej, tieto utrpela dňa 11. 11. 2012 pri tom, ako sa váľala na ceste z lesa, kde sme opekali s maloletými deťmi. Ohľadom skutkov 1 až 3 chcem uviesť, že tieto si poškodená vymyslela v snahe ma čo najviac poškodiť.“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   označených   práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že rozhodnutie   krajského   súdu   je „zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrálne“,   a   z   tohto rozhodnutia   vyplýva „jednostrannosť,   ktorá   zakladá   svojvôľu   resp.   takú   aplikáciu príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   najmä   trestného poriadku,   ktorá   je   popretím   jeho   účelu,   podstaty   a   zmyslu   najmä   čo   do   ustanovení týkajúcich sa väzby“.

Okrem   toho   podľa   sťažovateľa   boli   porušené   aj „základné   zásady   ustanovené Trestným poriadkom a to zásada práva na obhajobu, zásada ústnosti a zásada zistenia náležitého skutkového stavu veci...

Krajský súd mi ako sťažovateľovi odňal základné ústavné právo zúčastniť sa konania pred súdom a   byť   na ňom   riadne   vypočutý.   Na   riadne   vypočutie   majú súdy povinnosť obvinenému   vytvoriť   patričný   priestor,   čo   sa   však   pri   mojom   prejednaní   väzby   pred Krajským súdom v Žiline nestalo.“.

Na   podporu   svojich   argumentov   uvádza   sťažovateľ aj judikatúru   ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a tvrdí, že dôvody jeho väzby „sú nezákonné, nakoľko nie je naplnená ani jedna podmienka v zmysle ust. § 71 ods. 1 Tr. por. Z týchto dôvodov je zrejmé, že bolo porušené moje základné ústavné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR v spojení s čl. 5 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo R. Š... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   1   Tpo/302/2012-15   zo   dňa 20. 11. 2012 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline č. 1 Tpo/302/2012-15 zo dňa 20. 11. 2012.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... vo výške 323,50 €... na účet právneho zástupcu JUDr. L. Š... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 68/07).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza tiež z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127   ústavy   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   moci   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo preskúmanie ústavnej konformity sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo/302/2012 z 20. novembra 2012, teda či nie je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, a tiež posúdenie   ďalších   námietok   sťažovateľa,   ktoré   predniesol   v   sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu, a to najmä to, či v konaní pred krajským súdom mohlo byť alebo bolo zasiahnuté do jeho označených práv (napr. práva na obhajobu, práva byť v konaní pred krajským   súdom   riadne   verejne   vypočutý,   neexistencia   jedného   zo   zákonných   dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku a podobne). Na ten účel si ústavný súd vyžiadal aj trestný spis Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 40/2012.

V úvode treba predovšetkým uviesť, že sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tpo/302/2012 z 20. novembra 2012 týkajúce sa väzby sťažovateľa nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv zaručených ústavou a dohovorom, pretože podľa jeho názoru krajský súd mu „odňal základné ústavné právo zúčastniť sa konania pred súdom a byť na ňom riadne vypočutý“.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde   a jeho   námietka   je   vymyslená,   teda   je   zjavne   neopodstatnená   a   nedôvodná, pretože pred krajským súdom sa konalo 20. novembra 2012 o 13.00 h verejné zasadnutie za osobnej účasti sťažovateľa a aj jeho obhajcu. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisnice krajského   súdu   o   verejnom   zasadnutí   (č.   l.   13   a   14),   ktorú   podpísal   predseda   senátu krajského súdu a ktorú sťažovateľ nijakým spôsobom nespochybnil.

Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Č.   navrhla   na   verejnom   zasadnutí   zrušiť uznesenie okresného súdu, pretože u sťažovateľa je „daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)“ Trestného poriadku.

Na   tomto   verejnom   zasadnutí   obhajca   sťažovateľa   v   úvode   predložil   predsedovi senátu splnomocnenie z 19. novembra 2012 na zastupovanie sťažovateľa a v rámci svojho vyjadrenia k veci uviedol: „... navrhujem zamietnuť sťažnosť, uznesenie okresného súdu považujem za správne a zákonné.“

Takisto sťažovateľ v rámci vypočutia predsedom senátu krajského súdu uviedol: „... navrhujem zamietnuť sťažnosť prokurátora. Je mi to všetko veľmi ľúto a sľubujem, že sa už nikdy ničoho podobného nedopostím.“

Sťažovateľ sa teda mal možnosť vyjadriť k dôvodnosti väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a vzneseným obvineniam priamo pred senátom krajského súdu (na   verejnom   zasadnutí   20.   novembra   2012)   a   obhajoba   neuviedla   žiadne   konkrétne skutočnosti svedčiace o tom, že by mu v tomto konaní bolo upierané jeho právo zaujať stanovisko k veci, robiť procesné návrhy či navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy v sťažovateľov prospech. Takisto sťažovateľ bol už predtým osobne vypočutý aj sudcom pre prípravné konanie okresného súdu (15. november 2012).

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel ústavný súd k názoru, že v priebehu konania bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred   súdom   a   osobne sa   k veci   vyjadriť   rešpektovaná. Sťažovateľovi   v   posudzovanom prípade neodňali všeobecné súdy možnosť predložiť mu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.

Ústavný súd preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   videl   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   jednak v arbitrárnosti   rozhodnutia   krajského   súdu   a   tiež   v   nesprávnej   aplikácii   ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzby sťažovateľa, v ktorom je vyjadrená „zásada práva na obhajobu, zásada ústnosti a zásada zistenia náležitého skutkového stavu veci“.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmal námietky sťažovateľa a aj táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu zistil, že krajský súd na verejnom   zasadnutí   konanom   20.   novembra   2012   rozhodol   tak,   že   zrušil   uznesenie okresného   súdu   z   15.   novembra   2012   sp.   zn.   1   Tpo/40/2012   (o   nevzatí   sťažovateľa do väzby) a následne z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zobral sťažovateľa   do   väzby.   Súčasne   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   nahradenie   väzby   jeho písomným sľubom.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Výrok o nevzatí obvineného R. Š. do väzby však nezodpovedá stavu veci a zákonu... Na základe doposiaľ zadovážených dôkazov, najmä priznania sa obvineného (tak pri jeho výsluchu vykonanom 13. 11. 2012 príslušným vyšetrovateľom, ako i pred sudcom pre prípravné   konanie),   výpovede   svedkyne   poškodenej   P.   G.   (bývalej   družky   obvineného) možno v tomto štádiu konania považovať trestné stíhanie obvineného R. Š. za dôvodné. Krajský súd rovnako ako sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že v danom prípade sú kumulatívne splnené tak materiálne podmienky (t. j. skutkové okolnosti vzatia do väzby - § 71 ods. 1 Tr. por. a existencia niektorého z väzobných dôvodov taxatívne uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ Tr. por.), ako i formálne podmienky (t. j. vznesenie   obvinenia   vrátane   jeho   oznámenia   obvinenému   a   včasné   podanie   návrhu na vzatie obvineného do väzby) pre vzatie obvineného... do väzby.

Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   nadriadený   súd   konštatuje, že u obvineného je v tomto   štádiu   konania nepochybne daný   dôvod preventívnej   väzby. Z odpisu   registra   trestov   je   zistiteľné,   že   obvinený   má   doposiaľ   3   záznamy   (v   dvoch prípadoch bol súdne postihnutý, pričom v jednom z nich platí fikcia neodsúdenia). Nielen z odpisu registra trestov, ale i z návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby vyplýva, že menovaný obvinený bol za obdobné konanie už raz stíhaný, ale na základe uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry Č. sp. zn. Pv 457/09 zo 16. 10. 2009 bol podľa § 220 ods. 1 Tr. por. bol schválený zmier medzi obvineným a poškodenou Elenou Hančinovou a konanie bolo voči obvinenému zastavené. Z obsahu predmetného vyšetrovacieho spisu (č. l. 119) tiež vyplýva, že uznesením OO PZ K., ČVS: ORP-1734/KK-CA-2010 bola podľa § 197 ods. 1 písm. a) Tr, por. vec trestného oznámenia Bc. P. G. (poškodená v predmetnom trestnom konaní) odovzdaná Obvodnému úradu - odbor všeobecnej a vnútornej správy v Č. na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

Z vyjadrenia poškodenej P. G. vyplýva, že obvinený sa mal stíhaného protiprávneho konania dopúšťať pod vplyvom alkoholu (podľa zápisu o dychovej skúške mal obvinený v čase obmedzenia osobnej slobody 1,06 mg/l (miligramy alkoholu na liter vydychovaného vzduchu). Skutočnosť, že obvinený požíva alkohol vo väčšom množstve, než je primerané, možno vyvodiť aj z jeho sľubu urobeného pred sudcom pre prípravné konanie, že skutočne prestane požívať liehoviny.

V   prípade   hodnotenia   osoby   obvineného   R.   Š.   je   dôvodné   konštatovať,   že ide   o osobu, ktorá má sklon k páchaniu násilnej trestnej činnosti - k špeciálnej recidíve, a to najmä vo vzťahu k osobám ženského pohlavia. V danom prípade je dôvodne podozrivý z páchania násilnej trestnej činnosti vo vzťahu k bývalej družke, teda k osobe, ktorú bolo možné tak v minulosti, ako i v súčasnosti považovať za osobu blízku. Obvinený sa mal stíhanej trestnej činnosti s gradujúcou agresivitou dopúšťať v priebehu dlhšieho časového obdobia (od septembra 2010).

Po   zohľadnení   všetkých   vyššie   uvedených   skutočností   nadriadený   súd   dospel k záveru,   že   v   danom   prípade   nie   je   namieste   nahradiť   väzbu   žiadnym   z   procesných prostriedkov   uvedených   v   ustanoveniach   §   80   a   §   81   Tr.   por.,   pretože   obvinený   je recidivistom,   ktorý   už   dostal   možnosť   zmeniť   sa   a   neobmedzene   užívať   svoju   osobnú slobodu. Súčasné trestné stíhanie je dôkazom toho, že obvinený túto možnosť ignoruje. Okresný   súd   pochybil,   keď   všetky   zo   spisu   vyplývajúce   skutočnosti   nehodnotil komplexne   v   ich   súhrne.   1   keď   to   z   neprimerane   stručného,   vágneho   a   nesprávne koncipovaného   i   formulovaného   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie   výslovne nevyplýva- súd prvého stupňa na jednej strane síce považoval vyššie uvedené okolnosti za konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   existenciu   vyššie   uvedeného   dôvodu   väzby,   na strane druhej však bez akéhokoľvek (racionálneho) zdôvodnenia považoval za dostatočné pri vzatí do úvahy tých istých okolností nahradenie väzby obvineného R. Š. prijatím sľubu, nariadením   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   spolu   so   súbežným   uložením primeraných obmedzení a povinností obvinenému.

Nadriadený   súd   dospel   k   záveru,   že   kriminálna   minulosť   obvineného   v   spojení s charakterom   stíhanej   trestnej   činnosti   znemožňujú   nahradenie   väzby   obvineným navrhovaným na to slúžiacim procesným prostriedkom - jeho písomným sľubom...“

Ústavný súd po preskúmaní uvedeného uznesenia dospel   k záveru, že existenciu zákonného   dôvodu   väzby   tzv.   „preventívnej“   väzby   senát   krajského   súdu   odôvodnil zrozumiteľne vychádzajúc z konkrétnych faktov, pričom jeho právne závery neodporujú zásadám   právnej   a   formálnej   logiky   a   nevykazujú   znaky   zjavnej   jednostrannosti, arbitrárnosti, ako to tvrdil sťažovateľ.

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení (konaniami vo veci samej, pokiaľ ide o vinu obvinenej osoby) a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil   porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo/302/2012 z 20. novembra 2012, preto   jeho   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Zákonnosť   prípravného   konania   z   hľadiska   rešpektovania   sťažovateľovho   práva na obhajobu   ústavný   súd   bližšie   neskúmal,   pretože   ho   sťažovateľ   riadne   neoznačil a neodôvodnil. Táto otázka ani nemôže byť predmetom sťažnosti pred ústavným súdom (napádajúcej iba väzobné rozhodnutie), keďže princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy mu bráni rozhodovať vo veciach, v ktorých sa fyzická osoba alebo právnická osoba môže ochrany základného práva alebo slobody účinne domáhať pred všeobecnými súdmi. V danom prípade môže totiž sťažovateľ v prípade podania obžaloby právne účinným spôsobom namietať nezákonný priebeh prípravného konania vrátane porušenia jeho práva na   obhajobu   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   priamo   v   konaní   pred   všeobecným súdom.

Okrem toho sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je nijakým spôsobom odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), hoci je toto základné právo premietnuté v petite sťažnosti (§ 20 ods. 3 citovaného zákona) a vo vzťahu k označenému právu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, nie je možné zo sťažnosti bližšie vyvodiť, ktoré konkrétne ustanovenie tohto článku uvedené pod písm. a) až f) malo byť podľa sťažovateľa porušené.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   mohol   odmietnuť   vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013