znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 79/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., D., t. č. vo výkone trestu, vo veci porušenia jeho základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín a jeho rozsudkom sp. zn. 8 T/122/2009 z 23. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tdo   45/2011 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2012   doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia „práv obvineného na primeranú obranu“ postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 T/122/2009 z 23. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To   96/2010-354   z   2.   februára   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 45/2011 z 25.   októbra   2011   (ďalej   aj   „uznesenie   najvyššieho   súdu“).   Z   obsahu   sťažnosti   je ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   v intenciách,   v ktorých boli tieto práva formulované v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu, teda že postupom označených súdov bolo porušené základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a písm. e) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č.   k.   3   To   96/2010-354   z 2.   februára   2011   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu vo výroku   o   treste   odňatia   slobody   a spôsobe   jeho výkonu   a vo   veci   rozhodol   tak,   že sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

Dôvody podania svojej sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že v konaní pred okresným súdom sa obhajoval sám a obhajcu sa mu podarilo nájsť až v konaní pred krajským súdom. Podľa   jeho   názoru   k   porušeniu   jeho   práv   došlo   tým,   že   ho   okresný   súd „frustroval viacerými... neopodstatnenými napomenutiami“ a „pokutou 50 € takmer doslova umlčal“. Sťažovateľ uvádza, že následkom toho sa nebol schopný brániť. Okresný súd si podľa neho mal overiť, či u neho „ide pri nesprávnej formulácii otázok o úmysel alebo zdravotný problém“. Vzhľadom na to sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že všeobecné súdy ho odsúdili za niečo, čoho sa nedopustil.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   sa   nemôže   stotožniť   s   odôvodnením   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v tom smere, že bol riadne poučený, ako má klásť otázky. Namieta, že svedkom a znalcom nemohol klásť otázky tak, ako to považoval za potrebné na svoju obhajobu, ako aj skutočnosť, že znalec nebol súdmi dopytovaný pokiaľ ide o jeho schopnosť formulovať otázky v rámci súdneho procesu. Súčasne namietal aj samotný obsah znaleckého   posudku   znalca   z   odvetvia   psychiatrie.   Napokon   vyjadril   presvedčenie,   že podaním sťažnosti mu ústavný súd „vytvorí možnosť obnovy súdneho konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil   porušenie   jeho „práva...   na   primeranú   obranu“ okresným   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 122/2009 a rozsudkom z 23. marca 2010, ďalej aby rozhodol „v prospech obnovy súdneho konania“, a ak ústavnému súdu jeho právomoc umožňuje, aby zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2011 z 25. októbra 2011.

K sťažnosti zároveň pripojil žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom a splnomocnenie advokátovi, ktorého mu pridelí ústavný súd na jeho zastupovanie.

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy limitujúce   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Obdobne   aj   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v prípadoch   namietaného   porušenia   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   úloha   súdu sústreďuje   na   zistenie,   či   konanie   ako   celok   vrátane   dokazovania   (spôsobu   vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady priznania oslobodenia od súdnych poplatkov ani ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred   ústavným súdom.   Podľa   §   138 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde potrebné na túto   otázku   primerane   aplikovať,   totiž   patrí   k   predpokladom   oslobodenia   od   súdnych poplatkov to, že pomery sťažovateľa (osobné či majetkové) neumožňujú úhradu nákladov jeho právneho zastúpenia, a tiež to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľom prípade boli ústavným súdom jednoznačne   zistené   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   predbežnom   prerokovaní návrhu,   bolo   namieste   považovať   sťažnosť   za   zrejme   bezúspešné   bránenie   práva,   čím u sťažovateľa   nedošlo   k   naplneniu   predpokladov   na   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo bez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   neobsahuje   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ správne neoznačil, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili, t. j. neuviedol články ústavy, prípadne medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach   a slobodách   upravujúce konkrétne základné práva alebo slobody, ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené, ústavný súd vychádzal pri posúdení   existencie   dôvodov   na   prijatie   sťažnosti   z   jej   celkového   obsahu,   z   ktorého vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom všeobecných súdov v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   s   dôvodmi,   na   základe   ktorých   najvyšší   súd   odmietol   jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu a jeho rozsudkom   sp.   zn.   8   T   122/2009 z   23.   marca   2010   a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011

Z obsahu sťažnosti a z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   8   T   122/2009   z 23.   marca   2010   a   konanie,   ktoré   mu predchádzalo,   bolo predmetom preskúmavania krajským súdom v odvolacom konaní a pochybenia, ktoré podľa sťažovateľa neboli napravené v odvolacom konaní, boli predmetom preskúmania najvyšším súdom v dovolacom konaní v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371 Trestného poriadku) sa najvyšší   súd   vecne   zaoberal   aj   výhradami   sťažovateľa   proti   postupom   a rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil Trestným poriadkom ponúkané opravné prostriedky   efektívnym   spôsobom,   keďže   rozsudok   okresného   súdu   bol   preskúmaný krajským   súdom   a   rozsudok   krajského   súdu   zase   najvyšším   súdom.   V   súvislosti s namietaným porušením práv bolo preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu   a   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2011 z 25. októbra 2011

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 ústavy zahŕňa aj právo na obhajobu v   časti   trestného   konania.   Právo   na   obhajobu   do   okamihu   nadobudnutia   právneho postavenia obvineného sa totiž nezaručuje podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ale je implikované v ochrane podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 34/99).

Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho „práva na primeranú obranu“ počas súdneho konania, teda v tom úseku trestného konania, počas ktorého   už   mal   postavenie   obvineného.   Preto   ustanovenie   čl.   47   ods.   2   ústavy   treba v okolnostiach prípadu uplatňovať v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.

K porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy zaručuje všetkým   oprávneným   osobám,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok

-   dovolanie   neslúži   na   revíziu   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť alebo   meniť   len   odvolací   súd.   Dovolací   súd   nemôže   posudzovať   úplnosť   skutkových zistení,   nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože   dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas   s   tým,   ako   súd   hodnotil   vykonané   dôkazy,   nemôžu   zakladať   dovolací   dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dôvod dovolania je daný   len   v   prípade   nesprávneho   právneho   posúdenia   skutku   alebo   v   prípade   iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v   sťažovateľovej   trestnej   veci   podrobne   skúmal existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, pričom o podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

K   jednotlivým   sťažovateľom   namietaným   dovolacím   dôvodom   najvyšší   súd vo svojom uznesení uviedol:

«V prvom rade je potrebné uviesť, že argumenty obvineného stoja mimo uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pretože dovolacím dôvodom v tomto prípade môže byť len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku,   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne. Dovolacie námietky obvineného sa v tomto smere nedotýkali právneho posúdenia zisteného skutku, ale naopak spochybňovali skutkové závery súdov prvého a druhého stupňa (... „Nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci totiž viedlo k nesprávnej právnej kvalifikácii konania odsúdeného.“...), čo nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

V prípade právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že súdy správne právne kvalifikovali konanie obvineného ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák.

Dovolací súd ďalej skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (v súlade s § 371 ods. 3 Tr. por.), t. j., že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Tento dovolací dôvod obvinený postavil najmä na skutočnosti, že súd prvého stupňa mu   neustanovil   obhajcu   podľa   §   37   ods.   2   Tr.   por...   K   tomu   dovolací   súd   uvádza nasledovné:

Pochybnosti o spôsobilosti náležíte sa obhajovať môžu vzniknúť napr. u obvineného, u ktorého jeho duševný stav vyvoláva takéto pochybnosti, u obvineného, ktorý je sluchovo postihnutý, nemý, nevidiaci, s vadou reči zabraňujúcou mu náležité sa vyjadrovať alebo u obvineného, ktorý nevie čítať alebo písať. Takýmto dôvodom môže byť aj skutkovo alebo právne zložitý prípad.

Po   preštudovaní   spisového   materiálu   vrátane   preskúmania   priebehu   hlavných pojednávaní zaznamenaných na CD nosiči, najvyšší súd dospel k jednoznačnému záveru, že právo na obhajobu neustanovením obhajcu obvinenému podľa § 37 ods. 2 Tr. por. porušené nebolo, pretože žiaden dôvod pre takýto postup nezistil.

Nemožno   súhlasiť   s   tvrdením   obvineného,   že   „nie   je   schopný   sa   sám   riadne   a kvalifikovane obhajovať“. Aj zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria jasne vyplýva, že obvinený netrpí duševnou poruchou v pravom slova zmysle, t. j. psychózou a ani choromyseľnosťou (č. l. 102).

Pokiaľ obvinený argumentuje vysokým vekom a jeho zdravotným stavom, tak tieto skutočnosti bez ďalšieho nemôžu zakladať povinnosť súdu ustanoviť obvinenému obhajcu. Tieto skutočnosti môžu byť dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu. Napokon i odvolací súd tieto uznal ako dôvody, pre ktoré je potrebné... aplikovať § 39 ods. 1 Tr. zák.

Tiež   tvrdenia   obvineného,   že   súdom   bol   potrestaný   uložením   poriadkovej   pokuty preto,   že   opakovane   zle   formuloval   otázku   vypočúvaným   osobám,   nezodpovedajú skutočnosti.   Obvinený   bol   sudcom   riadne   poučený   ako   klásť   otázky   ako   aj   o   možnosti uloženia poriadkovej pokuty v prípade rušenia konania.

K ďalšej námietke obvineného možno uviesť, že len zo skutočnosti, že obvinenému hrozí   vysoký   trest   odňatia   slobody,   nemožno   vyvodzovať   povinnosť   súdu   ustanoviť obvinenému obhajcu podľa § 37 ods. 2 Tr. por. Navyše nič mu nebránilo, aby si obhajcu zvolil sám, tak ako to napokon učinil v odvolacom súdnom konaní.

Ďalej   obvinený   v   rámci   porušenia   práva   na   obhajobu   argumentuje,   že   neboli vykonané mnohé dôležité dôkazy (konkretizované vyššie).

V tejto súvislosti treba uviesť, že právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup   pri   reakcii   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   na   uplatnenie   každého obhajovacieho práva.

Ak obvinený v rámci tohto práva navrhoval dôkazy, potom povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (vyhovieť alebo ho odmietnuť podľa § 208 Tr. por., príp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú podľa § 274 ods. 1 Tr. por.).

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd sa s jednotlivými dôkaznými návrhmi obvineného riadne vysporiadal.

Obvinený namieta, že nebol vypočutý svedok V. M., avšak zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 9. februára 2010 vyplýva, že tento svedok bol vypočutý (č. l. 219). Ďalej namieta, že ani svedok akad. mal. K. A... vypočutý nebol, pričom sám obvinený na hlavnom pojednávaní konanom 9. februára 2010 o 8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že vzhľadom k oboznámenému ospravedlneniu svedka K. A. nenavrhuje už jeho výsluch na hlavnom pojednávaní (č. l. 219). Pokiaľ ide o ďalšiu nevypočutú svedkyňu M. D.., treba uviesť, že opäť to bol obvinený, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 23. marca 2010 o 8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že netrvá na vypočutí svedkyne M. D. na hlavnom pojednávaní vzhľadom k jej zdravotnému stavu a ďalším vykonaným dôkazom (č. l. 281). Pokiaľ ide o ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, najvyšší súd poukazuje opäť na zápisnicu o hlavnom pojednávaní z 23. marca 2010, keď obvinený po tom, ako súd rozhodol podľa § 272 ods. 3 Tr. por. tak, že dôkaz výsluchom svedkyne J. C. a pribraním znalca z odboru zdravotníctvo odmieta (čo riadne zdôvodnil aj vo svojom rozsudku, č. l. 8), uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (č. 1. 282).

Za   takejto   situácie   potom   je   potrebné   konštatovať,   že   ani   tento   dovolací   dôvod naplnený nebol. Za porušenie práva na obhajobu totiž nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Tr. por. ako aj ich vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo   možné   vo   veci   spravodlivo   rozhodnúť.   Preto   nesúhlas   obvineného   s   rozsahom vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod.»

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva   jasná, zrozumiteľná a podrobná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na obhajobu zakotveného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.   Ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil,   že   by   procesným   postupom všeobecných súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným   spôsobom   obmedzovali   pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal procesný postup súdov nižšieho stupňa preštudovaním spisového materiálu aj zvukových   záznamov   hlavných   pojednávaní   na   CD   nosiči,   pričom   nezistil   porušenie sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu namietal, ale neuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti vyvodené závery   najvyššieho   súdu.   Významná   je   aj   tá   skutočnosť,   že   v odvolacom,   ako   aj v dovolacom konaní sťažovateľ mal zvoleného obhajcu, ktorý mu poskytoval kvalifikovanú právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva na obhajobu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   z   ktorej vyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne II. ÚS 34/99).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd nezistil danosť ani   jedného   z   dôvodov   uplatnených   sťažovateľom   v   zmysle   §   371   ods.   1   Trestného poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí   senátu odmietol.   Tieto   skutočnosti   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani práv na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 [vrátane písm. c)] dohovoru. Ústavný súd v takom prípade nemá   žiaden   dôvod   a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   všeobecných   súdov. S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa dosiahnuť obnovu súdneho konania, ktorá je vyjadrená v závere sťažnosti, a nadväzne aj na požiadavku zrušiť napadnuté rozhodnutia všeobecných   súdov   vydané   v   jeho   trestnej   veci,   tvrdenia   sťažovateľa   podľa   názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s porušením práva na obhajobu (a v širšom ponímaní ani s porušovaním ostatných princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6 dohovoru a v čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v jej druhej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012