znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 79/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti P. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   18/2009   z   19.   augusta   2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť P. B. trovy právneho zastúpenia v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. A. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. februára 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.   A.   Š., B., v ktorej   namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) z 21. júna 2007 sp. zn. 1 T 136/06 bol uznaný vinným zo spáchania trestného   činu   nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu a prekurzora a obchodovania s nimi a trestného činu krádeže spolupáchateľstvom, za čo mu bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   šesť   rokov   a   deväť   mesiacov. Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolal.   Krajský   súd v Bratislave uznesením z 9. októbra 2007 sp. zn. 3 To 85/07 jeho odvolanie zamietol ako nedôvodné.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   7.   januára   2009 dovolanie,   v   ktorom   žiadal   zároveň   o   ustanovenie   obhajcu   z   dôvodu   nutnej   obhajoby. Samosudca okresného súdu mu opatrením z 8. januára 2009 ustanovil advokáta, ktorý podal na príslušnom   súde   24.   marca   2009   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo 18/2009   z   19.   augusta   2009   dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože „nebola   splnená základná podmienka dovolania v zmysle § 373 ods. 1 Tr. por. ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.“. Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ nesplnil základnú podmienku, ktorou je podanie dovolania prostredníctvom obhajcu, hoci bol na to riadne vyzvaný a bola mu poskytnutá primeraná lehota. Neakceptoval pritom skutočnosť, že sťažovateľovi bol súdom   prvého   stupňa   ustanovený   obhajca   pre   účely   dovolacieho   konania,   pretože „ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. por. nie je možné v dovolacom konaní aplikovať“. Ustanovenie advokáta ex offo   v dovolacom   konaní prichádza   podľa   najvyššieho súdu   do   úvahy iba vtedy, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo generálny prokurátor Slovenskej republiky [§ 369 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného poriadku].

Sťažovateľ zdôvodňuje svoje presvedčenie o neústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu takto: «Najvyšší súd SR podľa môjho názoru použil mimoriadne reštriktívny výklad predmetných ustanovení, ktorý spojil s dikciou ustanovení Trestného poriadku o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že nebol naplnený predpoklad podania dovolania prostredníctvom obhajcu. Zároveň uviedol, že § 38 odsek 2 písmeno a) sa vzťahuje iba na prípady, keď dovolanie podá Generálny prokurátor SR alebo Minister spravodlivosti SR. Domnievam   sa,   že   ide   o   výklad   nesprávny,   ktorý   je   primárne   v   neprospech obvineného   a   takýto   výklad   nesleduje   systém   a   účel   ustanovenia   o   povinnej   obhajobe. Inštitútom dovolania v „novom“ Trestnom poriadku bol nahradený inštitút sťažnosti pre porušenie zákona v predchádzajúcom Trestnom poriadku. Sťažnosť pre porušenie zákona mohol   podať   každý   obvinený   bez   toho,   aby   bol   limitovaný   povinnosťou   ustanoviť   si advokáta na takýto úkon.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade je nutné použiť teleologický výklad, nakoľko ustanovenie o povinnej obhajobe je určené na ochranu práv obvineného a preto   musí   byť   vykladané   prísne   v   súlade   s   účelom,   na   ktorý   je   takéto   ustanovenie zaradené v Trestnom poriadku a tiež v súlade so znením Ústavy SR a medzinárodných dokumentov.

Najvyšší súd SR vôbec neskúmal skutočnosť, či podaným dovolaním ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, či je v mojom prípade splnená podmienka nemajetnosti a podobne   a   bez   ďalšieho   považoval   ustanovenie   obhajcu   ex   -   offo   za   nezákonné. Podotýkam, že opatrenie Okresného súdu Bratislava II nebolo zrušené a je podľa môjho názoru naďalej právne účinné....

Ak by sme abstrahovali od napádaného uznesenia Najvyššieho súdu SR došli by sme k záveru, že mimoriadny opravný prostriedok dovolanie môže podať iba skupina osôb, ktorá má   dostatok   finančných   prostriedkov   na   to,   aby   si   zaplatila   advokáta,   prostredníctvom ktorého takéto dovolanie podá. Domnievam sa, že ide o priamy a výrazný zásah do jednej zo základných ústavných zásad a tou je zásada rovnosti. Tým by bola z práva na podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   vylúčená   dosť   veľká   skupina   osôb,   ktorá   nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie advokáta, t. j. právo na podanie dovolania by   mali   iba   majetní,   čo   by   vytváralo   nebezpečný   majetkový   cenzus   v   prístupe k spravodlivosti.

Právo na podanie iného mimoriadneho opravného prostriedku - návrhu na obnovu konania - majú všetci obvinení bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zastúpení advokátom a v prípade, že takýto návrh podá obvinený sám, má právo požiadať o pridelenie zástupcu z radov advokátov. Uplatneným výkladom Najvyššieho súdu SR dochádza tiež k vytvoreniu neprimeraného rozdielu medzi mimoriadnymi opravnými prostriedkami v systéme trestného konania.

Zo strany Najvyššieho súdu SR neobstojí ani argument, že advokát môže poskytnúť právnu   službu   aj   za   zníženú   odmenu   alebo   bezplatne.   Ide   tu   len   o   možnosť   zo   strany advokáta, ak sú na to splnené podmienky a nie o jeho povinnosť, to znamená, že zo strany obvineného ide o nenárokovateľný postup.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález: „Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tdo 32/2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 3 písmeno c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka 5Tdo 18/2009 zo dňa 19. augusta 2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- € (slovom: sedemtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že „postupom odporcu boli porušené Ústavou garantované práva a slobody mňa ako sťažovateľa, konkrétne právo na súdnu ochranu a právo na právnu pomoc. Z tohto dôvodu som   sa   nemohol   domáhať   revízie   rozhodnutí,   na   základe   ktorých   som   bol   odsúdený a momentálne   sa   nachádzam   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody.   Keďže   rozhodnutie o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   bolo   pre   mňa   rozhodnutím   zásadného   významu, odmietnutie súdnej ochrany bolo obrovským zásahom do mojich práv a právom chránených záujmov.“.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k. Kp 4/2010-17 doručeným ústavnému súdu 15. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:„Z obsahu predmetného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, vyplýva, že dovolanie obvineného podľa § 392 písm. d) Tr. por. odmietol z dvoch dôvodov:

1. preto, lebo dovolanie, ktoré vypracoval ustanovený obhajca obvineného nespĺňa náležitosti dovolania v zmysle § 374 Tr. por., a

2. preto, lebo dovolanie nebolo podané prostredníctvom obhajcu (zvoleného), hoci bol na to súdom riadne vyzvaný a bola mu na tento úkon poskytnutá primeraná lehota. Bližšie sú tieto skutočnosti odôvodnené na str. 3-5 uvedeného uznesenia. Pripomíname, že výklad ustanovení § 40 ods. 1 a § 373 ods. 1 Tr. por. prijalo trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR v judikáte zo dňa 1. decembra 2008, ktorý bude v dohľadnom čase publikovaný.

So   zreteľom   na   tieto   skutočnosti   navrhujeme,   aby   sťažnosť   obvineného   bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá.

Zároveň   oznamujeme,   že   súhlasíme   s   upustením   od   ústneho   pojednávania a pripájame zberný spis NS SR 5 Tdo 18/2009.“

Sťažovateľ sa 6. apríla 2010 vyjadril k listu najvyššieho súdu z 9. marca 2010 sp. zn. Kp 4/2010 a zároveň súhlasil s prerokovaním a rozhodnutím jeho ústavnej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Vo vyjadrení právny zástupca sťažovateľa uviedol: „Najvyšší súd SR mal dovolanie sťažovateľa vedené pod spisovou značkou 5 Tdo 18/2009 odmietnuť z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom mala byť neúplnosť dovolania podľa §   374   TP   a   druhým   dôvodom   mala   byť   skutočnosť,   že   dovolateľ   podal   dovolanie prostredníctvom   ustanoveného   obhajcu   a   nie   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu. Sťažovateľ k týmto dôvodom uvádza.

Prvý dôvod odmietnutia dovolania neobstojí, nakoľko dovolania obsahovalo všetky náležitosti   podľa   § 374   TP   a   v prípade,   ak by ich   aj neobsahovalo,   Najvyšší súd ako dovolací súd mal aplikovať ustanovenie § 379 odsek 1 TP a až potom by mohol dovolanie odmietnuť   podľa   §   382   písmeno   d)   TP.   Najvyšší   súd   SR   však   dovolateľa   ani   jeho ustanoveného obhajcu nevyzval na doplnenie dovolania a kvôli tomu, že dovolanie nebolo podané prostredníctvom zvoleného obhajcu, toto odmietol a neúplnosť dovolania použil iba ako podporný dôvod na odmietnutie. Keďže nebol použitý postup podľa § 379 odsek 1 TP, tento dôvod odmietnutia dovolania je nutné posudzovať ako postup, ktorý je v rozpore s Ústavou SR.

Druhým a podľa názoru sťažovateľa kruciálnym dôvodom odmietnutia dovolania je skutočnosť, že dovolanie nebolo podané zvoleným obhajcom. V tejto súvislostí sťažovateľ najmä poukazuje na svoju ústavnú sťažnosť, v ktorej podrobne opísal, prečo je tento postup nekonformný s Ústavou SR. Výklad ustanovení § 40 odsek 1 TP a § 373 odsek 1 TP, ktorý uskutočnil Najvyšší súd SR, nie je výklad súladný s Ústavou SR. Sťažovateľ sa domnieva, že ide   o   účelový   výklad   s   cieľom   obmedziť   odsúdeným   prístup   k   tomuto   mimoriadnemu opravnému prostriedku a preto je potrebné takýto výklad odmietnuť.

Podľa článku 152 odsek 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Výklad Najvyššieho súdu SR sa opiera najmä o znenie § 373 odsek 1 TP a súd používa pri interpretácií jazykový výklad a vychádza iba z jedného ustanovenia, ktoré však v rámci TP nie je samostatné. Opomína pri tom však systém opravných prostriedkov a tiež základné   zásady   trestného   procesného   práva.   Účelom   mimoriadneho   opravného prostriedku   -   dovolania   -   je   umožniť   v   závažných   presne   definovaných   prípadoch preskúmanie právoplatných rozhodnutí nižších súdov Najvyšším súdom SR. Rozhodne nie je účelom   tohto   ustanovenia   vytvoriť   majetkový   cenzus   v   prístupe   k   tomuto   opravnému prostriedku.

Povinné zastúpenie obhajcom - advokátom - je upravené z dôvodu, aby súd nemusel prejednávať zjavne nekvalifikované podania. Nadmerná zaťaženosť dovolacieho súdu je vylúčená kvôli možnostiam odmietať prípadné nekvalifikované podania bez ich meritórneho prejednania.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v   skúmanom   prípade   je   nutné   aplikovať teleologický   výklad   ustanovení   o   dovolaní,   nakoľko   tento   výklad   je   jednak   ústavne konformný, zodpovedá normatívnemu textu zákona, najmä § 40 TP a zároveň je v súlade so systémom opravných prostriedkov.

Zároveň   poukazujeme   aj   na   konštantnú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR   vo   veci výkladu   právnych   predpisov.   Podľa   Uznesenia   Ústavného   súdu   SR   spisová   značka I. ÚS 212/06 zo dňa 28. júna 2006, zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ako sme už uviedli, výklad Najvyššieho súdu SR je v rozpore s účelom mimoriadnych opravných   prostriedkov   a   zavádza   majetkový   cenzus   pri   využití   práva   na   mimoriadny opravný prostriedok. Poukazujeme tiež na paralelu s úpravou dovolania v civilnom procese. V tomto konaní tiež musí mať dovolateľ právneho zástupcu, ak ho však nemá a sú splnené podmienky, môže mu ho prideliť súd. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR je v trestnom procese   tento   postup   neprípustný,   čo   považujeme   za   výklad   v   rozpore   so   základnými zásadami trestného procesu (najmä so zásadou práva na obhajobu) a s ústavným právom na prístup k spravodlivosti.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo ma právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru má každý, kto je obvinený z trestného činu právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s reštriktívnym výkladom   ustanovení   §   37   a   §   38   Trestného   poriadku   najvyšším   súdom   v súvislosti s právom na obhajobu v dovolacom konaní.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo k   inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať. Podobne uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, jej príloh a z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že v danom prípade bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009 opierajúce sa o tvrdenie, že sťažovateľ napriek predchádzajúcej výzve nepredložil splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v dovolacom konaní, bolo vzhľadom na okolnosti prípadu z ústavného hľadiska   udržateľné   a   či   nemalo   za   následok   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa.   Ústavný   súd   najmä   zisťoval,   či   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku interpretoval   príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   v   súlade   s   ústavnými   princípmi zakotvenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým oprávneným   osobám   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité   zdôrazniť,   že   podstata   a   zmysel   základného   práva   na   obhajobu,   t.   j.   zaručiť primeranú   a   dostatočnú   možnosť   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   v   rámci trestného   konania   sa   realizuje   vždy   v   súlade   s   požiadavkami   spravodlivého   procesu. Dovolacie   konanie   je   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   pravidiel   spravodlivého procesu a dovolací súd ako každý všeobecný súd je za každej situácie povinný chrániť základné   práva   a   slobody   jednotlivca   aj   vo   fáze   konania   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že ak štát zriadil inštancie viacstupňového súdnictva a jeho právny poriadok odvolanie či iné opravné prostriedky pripúšťa, tak je štát povinný dbať na to, aby stranám boli pred nimi poskytnuté základné záruky čl. 6 dohovoru (Delcourt c. Belgicku zo 17. januára 1970, Sutter   c.   Švajčiarsko   z   22.   februára   1984).   Opravný   prostriedok,   ktorý   nie   je   priamo zaručený   ústavou,   nemožno   z   toho   dôvodu   posudzovať   akoby   stál   mimo   rámca spravodlivého procesu, z čoho vyplýva aj povinnosť ústavne konformného výkladu aj tých častí Trestného poriadku, ktoré sa vzťahujú na dovolanie.

Najvyšší   súd argumentoval odmietnutie dovolania nesplnením   ustanovenia   §   373 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľom.

Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Na ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku organicky nadväzuje ustanovenie § 373 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený musí byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom.

Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého si obvinený zvolí ešte pred podaním dovolania. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu je ustanovenie § 373 ods. 1 vo vzťahu lex specialis k ustanoveniu § 40 ods. 1 Trestného poriadku,   ktoré   upravuje   ustanovenie   obhajcu   v   trestnom   konaní,   nemôže   byť   toto v dovolacom konaní aplikované. Tento výklad najvyššieho súdu je nesúladný s ústavou, lebo opomína realizáciu jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu počas celého trestného konania.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to,   že   v   dovolacom   konaní   sa   rozhoduje   predovšetkým   o   právach   a   povinnostiach dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným   a   primárnym   zmyslom   a   účelom   inštitútu   obligatórneho   zastúpenia dovolateľa   advokátom   (obhajcom)   v   dovolacom   konaní   je   poskytnúť   dovolateľovi kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné a   zložité   odborné   právne   otázky,   ktorých   kvalifikované   odborné   zvládnutie   osoba   bez právnického   vzdelania   nemusí   a   spravidla   ani nevie   dostatočne   zvládnuť   sama,   pričom hrozí,   že   v   dôsledku   toho   by mohla byť ukrátená   na svojich   právach.   Zároveň   právna konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní rozhodnúť   v   primeranej   dobe,   treba   eliminovať   nekvalifikované   dovolania,   ktoré   by neprimeraným   spôsobom   zaťažovali   dovolací   súd.   Možno   teda   ustáliť,   že   zmyslom a účelom   obligatórneho   zastúpenia   advokátom   –   obhajcom   v   dovolacom   konaní   je poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej požiadavkám   spravodlivého   procesu.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   odmietol podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní za   okolností,   že   sťažovateľ   v   dôsledku   odlišného   výkladu   prvostupňového   súdu   bol zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal dovolanie   na   príslušný   súd   a   naplnil   tým   účel   obligatórneho   zastúpenia   dovolateľa advokátom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad (a následná aplikácia) § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý v sťažovateľom namietanom uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé súdne konanie môže zodpovedať len ústavne konformný výklad a tiež ústavne súladná aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo IV. ÚS 77/02). V tejto súvislosti považoval ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   tiež   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Výklad § 373 ods.   1 Trestného poriadku   vo   vzťahu   k   požiadavke   obligatórneho zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí neakceptoval   podanie   dovolania   advokátom,   ktorý   bol   ustanovený   opatrením prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná. Sťažovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie konanie sp. zn. 5 Tdo 18/2009, a preto nebol dôvod na odmietnutie dovolacieho konania pre nesplnenie tejto podmienky konania o dovolaní v nesúlade s ústavou a dohovorom a došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009 (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu.   Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia základných práv sťažovateľa, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   a   preto   vyhovel   návrhu   sťažovateľa   a   zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančnú satisfakciu vo výške 7   000   €,   pretože   rozhodnutie   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   bolo   preňho rozhodnutím   zásadného   významu a   odmietnutie   súdnej   ochrany   považoval   za   obrovský zásah do svojich práv a právom chránených záujmov. Ústavný súd je toho názoru, že výrok o porušení základných práv sťažovateľa a zrušenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu a príkaz   najvyššiemu   súdu   vo   veci   konať   a rozhodnúť   a   uloženie   povinnosti   nahradiť sťažovateľovi trovy konania postačuje na efektívnu ochranu jeho základných práv. Preto ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom v konaní pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 3, § 19 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu jeho právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci,   a to   prevzatie   a prípravu   právneho   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu po 115,90 € za úkon a tri režijné paušály po 6,95 € s 19 % daňou z pridanej hodnoty, spolu v sume 438,57 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010