znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 79/07-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť podnikateľa JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika, a M. T., B., oboch zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., pre namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 120/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D.   Ď. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Zvolen p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. M.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. trovy konania spolu v sume 11 668 Sk (slovom jedenásťtisícšesťstošesťdesiatosem slovenských korún)   do dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto   nálezu   na   účet   ich   právneho   zástupcu advokáta JUDr. J. H., B.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 79/07-17 z 12. apríla 2007 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej len   „sťažovatelia“   alebo   „sťažovateľ   v   prvom   rade“   a   „sťažovateľka   v   druhom   rade“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/98.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp.   zn.   Spr.   2307/07   doručeným   ústavnému   súdu   14. júna 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

„Spor 6 C 120/98 po skutkovej a právnej hodnotím ako stredne zložitý, náročný na predloženie dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci.

Nezistila   som   prieťahy   spôsobené   súdom   aj   keď   uznávam,   že   spor   trval   dlho. Na dĺžku konania mali vplyv aj tieto skutočnosti

- vo   veci   boli   podané   3   návrhy   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   1   návrh na zrušenie predbežného opatrenia. V dôsledku odvolaní bol spis predložený 4 x na Krajský súd v Banskej Bystrici.

- sudca   pripustil   uznesením   vstup   ďalších   4   žalovaných   do   konania   a M.   T. do konania na strane žalobcu a pripustil zmenu návrhu.

- rozhodoval   o   návrhu   na   prerušenie   konania   a   v   dôsledku   závad   v   doručení sa zisťovali adresy bydliska účastníkov konania.

- na pojednávaní dňa 25. 3. 2004 sudca vyhlásil rozsudok. K rozhodovacej právomoci sudcu sa nevyjadrujem. Nezistila   som   prieťahy   ktoré   by   spôsobili   sťažovatelia,   ich   návrhy   na   vydanie predbežných opatrení, odvolania a pod. boli v súlade so zákonom aj keď mali vplyv na dĺžku konania.“

K stanovisku bol pripojený nasledovný prehľad procesných úkonov:«15. 7. 1998 - bola súdu doručená žaloba,

24. 7. 1998 - pokyn sudcu na doručenie žaloby žalovanému s tým, aby sa v lehote 7 dní k žalobe vyjadril,

3. 9. 1998 - sudca vyzval zást. žalobcu aby oznámila, či na podanej žalobe trvá, alebo ju berie späť s poukazom na správu JUDr. J. o tom, že vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa 5. 6. 1998,

10. 9. 1998 - Odpoveď JUDr. S.,

2. 10. 1998 - súdu doručené vyjadrenie JUDr. S. k žalobe,

28. 1. 1999 - Doručený súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia,

19. 2. 1999 - Sudca vydal predbežné opatrenie,

1. 3. 1999 - Bola podaná sťažnosť proti uzneseniu súdu z 19. 2. 1999 žalovaným 1.,

8. 3. 1999 - Sudca dal doručiť sťažnosť práv. zást. žalobcov na vyjadrenie a súčasne vyzval žalovaného aby súdu oznámil či jeho „sťažnosť“ má súd považovať za odvolanie proti predbežnému opatreniu,

16. 3. 1999 - bolo súdu doručené vyjadrenie zástupcu žalobcov,

17. 8. 1999 - oznámil 1. žalovaný že sťažnosť treba považovať za odvolanie,

25. 3. 1999 - oznámil sudca stanovisko žalovaného práv. zást. žalobcov,

1. 6. 1999 - bola vec predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní,

7. 6. 1999 - KS v B. Bystrici uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia potvrdil,

16. 8. 1999 - sa spis vrátil na OS Zvolen,

18. 6. 1999 - dal sudca pokyn na doručenie II. st. uznesenia účastníkom konania. Uznesenie KS B. B. č. k. 15 Co 1063/99 nadobudlo právoplatnosť 1. 7. 1999,

2. 11. 2000   -   bol   súdu   doručený   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia zást. žalovaného,

11. 11. 2000 - sudca uznesením zrušil predbežné opatrenie,

23. 11. 2000 - podali odvolanie žalobcovia,

29. 11. 2000 - dal sudca pokyn na doručenie odvolania účastníkom,

15. 12. 2000 - bolo súdu doručené vyjadrenie k odvolaniu,

17. 1. 2001 - spis predložený KS B.B. na rozhodnutie o odvolaní,

31. 1. 2001 - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 11 Co 149/01 uznesenie OS o zrušení predbežného opatrenia potvrdil,

22. 2. 2001 - sa spis vrátil na okresný súd,

21. 3. 2001 - sudca vytýčil termín pojednávania na deň 21. 5. 2001,

21. 5. 2001 - sa na pojednávaní nezúčastnil žalovaný ani zástupkyňa. Sudca vypočul žalobcu a zástupcu a pojednávanie odročil na 6. 9. 2001,

23.   5.   2001   -   bol   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   - žalobcom,

1. 6. 2001   -   sudca   vyzval   na   zaplatenie   SÚP   z   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia,

20. 6. 2001 - bol súdu doručený návrh na zrušenie termínu pojednávania zo strany žalovaného,

26. 6. 2001 a 28. 6. 2001 - sudca žiadal pripojiť doručenku k úprave z 1. 6. 2001. Doručenka pripojená 28. 6. 2001,

7.   8.   2001   -   sudca   vyžiadal   podklady   z   katastra   nehnuteľností   a   vyjadrenie od práv. zást. žalovaného,

21. 8. 2001   -   sudca   konanie   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia pre nezaplatenie SÚP zastavil,

10. 9. 2001 - bolo súdu doručené odvolanie,

6.   9.   2001 -   bolo   pojednávanie odročené na   neurčito,   na   pojednávanie sa nikto nedostavil,

19. 9. 2001 - súd uznesením pripustil, aby na strane žalovaného pristúpili do konania ďalší 4 žalovaní. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. 5. 2002,

27.   2.   2002   -   sa   na   pojednávanie   nedostavili   žalobcovia   ani   žalovaní   1   až   4. Dostavila   sa   len   práv.   zástupkyňa.   Sudca   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom zadováženia právoplatného rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave číslo 81 Cb 80/97 (správne 28. februára 2002; pozn.),

6. 3. 2002 - sudca návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,

19. 3. 2002 - sudca vyžiadal rozsudok vo veci 81 Cb 80/97,

2. 4. 2002 - bolo súdu doručené odvolanie 1. žalobcu voči uzneseniu OS zo dňa 6. 3. 2002,

1. 6. 2002 - bola vec predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní,

28. 6. 2002 - KS B. Bystrica uznesením č. 17 Co 1298/02 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

2. 8. 2002 - sa spis vrátil na okresný súd,

26. 8. 2002 - sudca vyzval práv. zástupcu žalobcov na doplnenie návrhu v zmysle práv. názoru odvolacieho súdu,

16. 9. 2002   -   bol   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia práv. zást. žalobcov,

18. 9. 2002 - dal sudca pokyn na doručenie podaní a žiadal vyjadrenia od účastníkov konania,

4. 11. 2002 - doručila vyjadrenie zást. 1. žalovaného,

11. 11. 2002 - dal sudca pokyn na doručenie zásielok žalovaným 2 - 4 cestou polície,

11. 2. 2003 - bol súdu doručený návrh na prerušenie konania,

10.   3.   2003   -   sudca   vyzval   zást.   žalobcov   aby   v   lehote   15 dní   oznámili   spôsob zabezpečenia predmetu sporu v zmysle § 102 ods. 1 O. s. p. Vyjadrenie bolo doručené 7. 4. 2003,

23. 7. 2003 - sudca uznesením konanie o vydanie predbežného opatrenia voči 1. žalovanému zastavil a voči žalovaným II. - až V. zamietol,

27. 8. 2003 - bolo súdu doručené odvolanie zást. žalobcu 1,

28. 8. 2003 - sudca vyzval na zaplatenie SÚP za odvolanie,

8. 9. 2003 - doručila vyjadrenie k odvolaniu zást. 1. žalovaného,

17. 9. 2003 - bol zaplatený SÚP za odvolanie,

23. 9. 2003 - bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní,

26. 9. 2003 - KS B. B. uznesením 15 Co 289/03 uznesenie OS vo výroku, ktorým návrh na vydanie PO voči žalovaným 2 - 5 zamietol - potvrdil,

2. 10. 2003 - sa spis vrátil na okresný súd,

13. 10. 2003 - dal sudca úpravu na doručenie uznesenia účastníkom. Uznesenie KS nadobudlo právoplatnosť 31. 10. 2003,

26. 10. 2004 - podal návrh na zastavenie konania zást. žalobcu 1,

27. 1. 2004 - sudca určil termín pojednávania na 26. 2. 2004,

26. 2. 2004 - na pojednávanie sa dostavili žalovaní, nedostavil sa práv. zást. žalobcu. Súd uznesením pripustil vstup M. T. do konania na strane žalobcu a pripustil zmenu návrhu. Po výsluchu žalovaných pojednávanie odročil na 22. 3. 2004,

22.   3.   2004   -   na   pojednávaní   sudca   odročil   pojednávanie   za   účelom   vyhlásenia rozsudku dňa 25. 3. 2004,

25. 3. 2004 - sudca vyhlásil rozsudok,

2. 6. 2004 - rozsudok nadobudol právoplatnosť,

25. 5. 2004 - podal odvolanie zást. žalobcov,

2. 6. 2004 - bol zaplatený SÚP z odvolania,

14. 6. 2004 - sudca vyzval zást. žalobcov na opätovné oznámenie hodnoty sporu pre účely vyrubenia súdneho poplatku,

30. 6. 2004 - podal zást. žalobcov návrh na priznanie oslobodenia od súd. poplatkov,

14. 7. 2004   -   boli   úpravami   vyžiadané   podklady   pre   rozhodnutie   o   priznaní oslobodenia od SÚP,

22. 5. 2005 - sudca po doručení podkladov nepriznal žalobcom oslobodenie od SÚP. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. 4. 2005,

14. 3. 2005 - podali odvolanie žalobcovia,

11. 4. 2005 - spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici ktorý uznesením z 14. 4. 2005 uznesenie okresného súdu potvrdil,

20. 4. 2005 - sa spis vrátil na okresný súd,

3. 5. 2005 - sudca vyzval žalobcov na zaplatenie SÚP za odvolanie 200.000,- Sk,

6. 5. 2005 - podali žalobcovia dovolanie,

25. 5. 2005 - sudca vyzval žalobcov na zaplatenie SÚP za odvolanie 199.500,- Sk,

13. 7. 2005 - uznesením bolo odvolacie konanie zastavené pre nezaplatenie SÚP,

24. 8. 2005 - spis predložený KS v B. Bystrici na rozhodnutie o odvolaní žalobcov,

31. 8. 2005 - Krajský súd v B. Bystrici uznesenie okresného súdu potvrdil,

18. 11. 2005 - podali proti uzneseniu KS v B. Bystrici dovolanie žalobcovia,

18. 1. 2006 - Spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave,

24. 5. 2006 - sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR Bratislava na okresný súd,

9. 6. 2006 - sudca vyzval na zaplatenie SÚP,

20. 7. 2006 - bol súdu doručený návrh na oslobodenie od SÚP,

25.   7.   2006   -   sudca   poveril   vyššieho   súdneho   úradníka   vypracovaním   uznesenia o nepriznaní oslobodenia od súd. poplatkov,

8. 8. 2006   -   uznesením   sudca   nepriznal   oslobodenie   od   súd.   poplatkov žalobcom 1 a 2,

23. 8. 2006 - bolo súdu doručené odvolanie proti uzneseniu,

7. 9. 2006 - spis bol predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní,

14. 11. 2006 - sa spis vrátil z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Súd zrušil uznesenie okresného súdu,

12. 12. 2006 - sudca poveril vyššieho súdneho úradníka zistením aktuálnych údajov ohľadom majetkových, osobných pomerov žalobcov,

13. 12. 2006 - vyšší súdny úradník žiada správy,

19. 4. 2007 - sudca vec predložil preds. súdu na prijatie opatrení voči VSÚ za to, že vo veci nekonal od 30. 1. 2007,

20. 4. 2007 - vyšší súdny úradník vyžiadal správu od Geodet., a kartograf., ústavu B. a 2. žalobkyne. Správa bola doručená súdu 4. 5. 2007,

24. 5. 2007 - vyšší súdny úradník urgoval 2. žalobkyňu na podanie správy.»

V zásade   rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu a z vyjadrení účastníkov.

Právny   zástupca   sťažovateľov   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   predložil v stanovenej lehote nasledovné stanovisko:

«Z vyjadrením súdu nemôžeme súhlasiť a nesúhlasíme. Tvrdenie Predsedkyne súdu, že   spor   6 C 120/98   po   skutkovej   a   právnej   hodnotí   ako   „stredne   zložitý,   náročný na predkladanie dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci“. Sme toho názoru, že toto tvrdenie súdu je v rozpore s objektívnou skutočnosťou.

Sporová   vec   je   podľa   nás   (bola)   absolútne   jednoduchá!   Zložitosť   problému   súd zavinil sám a to nesprávnym a podľa nás nezákonným postupom!

Tvrdenie,   že   vo   veci   boli   podané   3   návrhy   na   predbežné   opatrenia,   1 návrh na zrušenie predbežného opatrenia, v dôsledku čoho spis bol 4 x predložený na Krajský súd v Banskej Bystrici, nepovažujeme za dôvod a to z týchto dôvodov:

- Súd   vydal   predbežné   opatrenie,   ktoré   odvolací   súd   potvrdil   a   toto   rozhodnutie sa stalo nie len vykonateľným, ale aj právoplatným, na základe ktorého rozhodnutia Správa katastra zapísala do LV č. 347 plombu obmedzujúcu nakladanie z nehnuteľnosťami.

- Súd,   bezdôvodne   toto   právoplatné   predbežné   opatrenie   zrušil a   to   spôsobom odporujúcim zákonu pričom na zrušenie predbežného opatrenia použil rozhodnutia, ktoré z vecou nesúviseli.

- Po   zrušení   predbežného   opatrenia,   Správa   katastra   (temer)   okamžite   prepísal predmetné nehnuteľností na žalovaného v 1. rade v rozpore so zákonom, bez katastrálneho konania, bez vkladuschopnej alebo záznamovej listiny a bez toho aby oznámila vlastníkovi, (sťažovateľovi v 1 rade) že hodlá prepísať vlastníctvo. Naviac poukazujeme, že o vlastníctve v prospech sťažovateľa v 1. rade, Správa katastra vo Zvolene rozhodla „Rozhodnutím“ a toto   rozhodnutie,   nebolo   možné   zrušiť iným   spôsobom,   len   a   len   rozhodnutím   súdu. Podrobne opísané v sťažnosti.

Ďalej v tejto súvislosti môžeme konštatovať, že rozhodnutia o predbežnom opatrení by nemali mať vplyv na rozhodovanie vo veci. Namiesto nezákonného zrušenia predbežného opatrenia, súd mal vo veci konať a rozhodnúť.

V   tejto   súvislosti   však   sme   nadobudli   presvedčenie,   že   súd   nemohol   rozhodnúť tak ako   chcel   (nezákonne,   pokiaľ   nebol   na   LV   č.   347   KÚ   Z.   zapísaný   iný   vlastník, ako sťažovateľ v 1. rade). Odvolávať sa na to, že súd musel pripustiť do konania ďalších 4 žalovaných,   nemá   oporu   v   zákone.   Pripustenie   účastníkov   vyplýva   z   ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. a má priamu súvislosť s bezdôvodným zrušením predbežného opatrenia.

- Tvrdenie,   že   rozhodoval   o   návrhu   na   prerušenie   konania   a   v   dôsledku   závad v doručovaní sa zisťovali adresy bydliská účastníkov konania je chybou súdu, prípadne spisovej kancelárie.

- Rozsudok, ktorý súd vyhlásil dňa 25. 3. 2004, je rozsudkom účelovým, nezákonným, nespravodlivým, nakoľko nehnuteľností, ktoré boli predmetom žalobného návrhu zo dňa 15. 7. 1998 v dobe rozhodovania súdu dňa 25. 3. 2004 už neexistovali (boli zbúrané) a súd o tejto skutočnosti vedel a preto vyhlásený rozsudok je v rozpore s § 154 ods. 1 O. s. p. Vyjadrovať   sa   k   prehľadu   súdu   v   tomto   prípade   nemienime.   Opakovane poukazujeme,   že pokiaľ by súd konal ako nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom a nebol   by   zrušil   právoplatné   predbežné   opatrenie,   tento   prehľad   pracovných   úkonov vo veci sp. zn. 6 C 120/98 opísaný na 5-tich stranách, určite by stačili strany 2.

Je   len   pochopiteľné,   že   Predsedkyňa   súdu   sa   k   rozhodovacej   právomoci   sudcu nevyjadrila. Zákon jej to totiž neumožňuje.

V ostatnom odseku na str. 2 predsedkyňa súdu konštatuje, že nezistila prieťahy ktoré by spôsobili sťažovatelia a všetky ich návrhy, odvolania boli v súlade so zákonom. V predmetnej sťažnosti je podrobne opísané, že v deň podania žaloby, sťažovateľ v 1. rade bol zákonným vlastníkom predmetného majetku a len nezákonným postupom súdu a Katastrálneho úradu vo Z., bol vlastníctva pozbavený v rozpore so zákonom. Sme toho názoru, že v súčasnosti neexistuje žiadna súdna moc, aby vlastníkom (sťažovateľom) bol majetok vrátený „in natúra“ v hodnote, ktorú mal tento majetok v dobe podania žaloby.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   a tiež   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľov.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie (rozhodovanie   o   žalobe   o   určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam),   ktoré   sa   začalo 15. júla 1998,   teda   pred   takmer   deviatimi   rokmi,   a nie   je   k dnešnému   dňu   právoplatne skončené.   V   danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných   súdov, podklad   pre   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná   právna   úprava obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   zákonníku.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy sú stabilizované   v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika ich postupu. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých   výsledkov   na   záver   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré by odôvodňovali deväťročný priebeh konania z dôvodu právnej a faktickej zložitosti veci, aj keď zo spisu vyplýva, že so sporom súviselo aj niekoľko ďalších majetkových sporov medzi týmito účastníkmi v rámci konkurzného konania na iných všeobecných súdoch. Preto nemohol akceptovať vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, že „Spor (...) po skutkovej a právnej   hodnotím   ako   stredne   zložitý,   náročný   na   predloženie   dôkazov   potrebných pre rozhodnutie vo veci“.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zistil, že doterajšia doba konania bola čiastočne ovplyvnená i úkonmi sťažovateľov, na ktoré musel okresný súd reagovať.Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľov bral do úvahy i to, že ako účastníci konania mali nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobili [podali návrhy na vydanie predbežných   opatrení   (28. januára 1999,   23. mája 2001   a   16. septembra 2002),   návrh na pristúpenie ďalších účastníkov a žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, podali odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu a podobne]. V dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   však   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že také procesné návrhy sú procesným právom účastníka konania, ale nemôžu   byť   dôvodom   pre   nekonanie   v   merite   veci   (podobne   napr.   IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

Sťažovatelia   sa   nezúčastnili   pojednávaní   6. septembra 2001   a   27. februára 2002, ale táto skutočnosť podstatne neovplyvnila dĺžku doterajšieho konania a navyše sťažovateľ v prvom   rade   svoju   neúčasť   riadne   ospravedlnil.   Ani   okresný   súd   nepoukázal   na   to, že by sa sťažovatelia významným spôsobom pričinili o vzniknuté prieťahy v konaní.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že i keď okresný súd vo veci vykonal množstvo procesných úkonov, ako to vyplýva z prehľadu, rozhodoval o troch návrhoch na vydanie predbežných opatrení,   o návrhu   na   zastavenie   konania   a   zrušenie   vydaného   predbežného   opatrenia, o návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov i sťažovateľky v druhom rade, vykonával úkony spojené s odvolacím, resp. aj dovolacím konaním v súvislosti so žiadosťou sťažovateľov o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   25. marca 2004   dokonca   vo   veci   rozhodol rozsudkom,   jeho   činnosť   však   bola   neefektívna   a   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty   sťažovateľov.   Svedčí   o tom   tá skutočnosť,   že od   vyhlásenia rozsudku,   ktorým zamietol žalobu žalobcov (25. marec 2004), resp. 25. mája 2004, keď podali odvolanie proti rozsudku sťažovatelia, okresný súd spis ani po troch rokoch nepredložil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   okresný   súd   bol   nečinný   už   na   začiatku   konania od 3. septembra 1998, keď vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, či trvajú na podanej žalobe,   do   19. februára 1999,   keď   vydal   predbežné   opatrenie   (nečinnosť   viac   ako 5 mesiacov),   ale najmä   od   18. júna 1999,   keď   doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu účastníkom   konania,   do   11. novembra 2000,   keď   zrušil   predbežné   opatrenie   (nečinnosť bez akejkoľvek   zákonnej   prekážky   takmer   19   mesiacov).   Činnosť   okresného   súdu   bola i nesústredená, o čom svedčí najmä to, že prvé pojednávanie vo veci okresný súd nariadil až po takmer troch rokoch od podania návrhu (v marci 2001).

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom, preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že prieťahy v konaní neboli zistené.

Uvedený   postup   okresného   súdu   a   doterajšia   dĺžka   konania   nesvedčí   o   tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každý v sume 1 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je vedené pod sp. zn. 6 C 120/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, zistenú nečinnosť okresného súdu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ale aj to, že sťažovateľka v druhom rade pristúpila do konania až v roku 2004, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   sťažovateľovi   v prvom   rade   60 000 Sk a sťažovateľke v druhom   rade v sume 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56 ods. 4   zákona   o ústavnom   súde.   Preto   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľov nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., ktorý ich vyčíslil spolu s DPH sumou 12 147 Sk, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku   2007   a   dvojnásobok   režijného   paušálu   po   178   Sk   vrátane 19   %   DPH,   pričom predložil osvedčenie platiteľa DPH.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia nebola vypočítaná podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhrada bola priznaná   v   celkovej   sume   11 668 Sk   za   2   úkony   po   2 970 Sk   urobené   v   roku   2007 a 2 x 178 Sk režijný paušál. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. K tomu bola pripočítaná 19 % daň z pridanej hodnoty, pretože advokát je platcom tejto dane.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2007