znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 79/02-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya   na   neverejnom   zasadnutí   konanom 21. augusta 2002 prerokoval sťažnosť Mgr. M. Ž., bytom M., toho času vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., pre namietané porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002 a takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby Mgr. M. Ž., p o r u š i l   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Toto   uznesenie   sa   zrušuje   v časti   týkajúcej   sa   Mgr.   M.   Ž.   a vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 79/02-18 z 30. mája 2002 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002 (ďalej   len   „uznesenie z 18.   februára 2002“),   ktorým   tento zamietol   jeho sťažnosť   proti zamietavému uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len “krajský súd“) sp. zn. 3 T 9/00 z 30. januára 2002 (ďalej len „uznesenie z 30. januára 2002“) o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10., resp. 11. januára 2002.

Ústavný súd označeným uznesením z 30. mája 2002 zároveň odmietol ako podanú oneskorene sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp.   zn. Ntv II   110/2001 z 20.   decembra 2001 o predĺžení lehoty   trvania jeho väzby do 31. mája 2002 (ďalej len „uznesenie z 20 decembra 2001“).

Sťažovateľ   sa   obrátil   na   ústavný   súd   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu celkove so štyrmi podaniami, ktoré tvoria jeho sťažnosť (4. marec, 4. a 17. apríl, 8. júl 2002).

V prijatej časti sťažnosti, ktorá je pre posudzovanie ústavného súdu rozhodujúca, sťažovateľ vyčíta napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 18. februára 2002 v podstate, že   tento   súd   postupoval   rutinérskym   spôsobom,   bez   náležitého   preskúmania   spisového materiálu,   pričom   v odôvodnení   uznesenia   sa   nezaoberal   dôvodmi   nezákonnosti   väzby, ktorými bolo argumentované v žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu a tiež v sťažnosti   proti   zamietavému   uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   januára   2002   (vrátane námietok   nezákonnosti   ohľadne   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o predĺžení   väzby z 20. decembra 2001). Podľa sťažovateľa preto došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže z tohto ustanovenia „...vyplýva právo každého domáhať sa konania, v ktorom   by boli preskúmané dôvody   obmedzenia jeho slobody a zároveň ukladá súdu povinnosť   zaoberať   sa   zákonnosťou   obmedzenia   slobody   namietanými   dôvodmi nezákonnosti“.

Sťažovateľ potom navrhol, aby ústavný súd vydal nález: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. 1. 2002, sp. zn. 3 T 9/00 svojím rozhodnutím zo dňa 18. 2. 2002 sp. zn. 7 To 4/02 porušil základné právo Mgr. M. Ž. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“  

Najvyšší   súd   zaujal   stanovisko   k sťažnosti   prostredníctvom   predsedu   trestného kolégia v liste z 19. júna 2002, pričom s tvrdeniami sťažovateľa nesúhlasil.

Z procesného hľadiska považuje uznesenie z 18. februára 2002 za zákonné a v súlade s článkom 5 ods. 4 dohovoru. Bola zabezpečená súdna previerka zákonnosti rozhodnutia pozbavujúceho   osobu   slobody,   zásady   rovnosti   zbraní,   kontradiktórnosti   konania   a boli splnené všetky podmienky označeného článku dohovoru.

Z materiálneho hľadiska dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len   „TP“)   spočíval   v tom,   že   vykonané   dokazovanie   na   krajskom   súde   preukazovalo dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   lúpeže podľa   §   234   ods.   3   Trestného zákona (ďalej len „TZ“) s trestnou sadzbou odňatia slobody od 10 do 15 rokov. Nešlo vôbec o „rutinérsky“ postup, ale o vyhodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k uvedenému podozreniu v zmysle zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 5 a 6 TP. Pri dôvode väzby podľa § 67 ods. 2 TP krajský súd a tiež najvyšší súd rozhodovali v intenciách judikátov najvyššieho súdu č. 41/1994 a č. 17/1996 Zb. rozh. tr.

Sťažovateľ   sa   k tomuto   písomnému   vyjadreniu   najvyššieho   súdu,   ktoré   mu   bolo zaslané, už nevyjadril (pozri podanie jeho právneho zástupcu z 8. júla 2002).

Sťažovateľ   a aj   najvyšší   súd   výslovne   vo   svojich   podaniach   uviedli,   že   súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pretože vzhľadom na takéto vyjadrenia účastníkov konania, doterajší priebeh konania, ako aj zadovážené listiny bol ústavný súd toho názoru, že od verejného ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol v merite na neverejnom zasadnutí.

II.

Z listín, ktoré ústavnému súdu zaslali účastníci konania a krajský súd, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   Okresného   súdu   v Žiline sp. zn. 1 Tp 35/99 z 26. marca 1999 z dôvodu podľa § 67 ods. 2 TP v súvislosti s trestným stíhaním pre skutok (ozbrojený skupinový prepad peňažného transportu 11. novembra 1997) právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ   s tým,   že   väzba   uňho   začala   dňom   25.   marca   1999   o 06.00   h.   Krajský   prokurátor v Žiline podal v tejto veci na sťažovateľa a ďalších šiestich spoluobvinených obžalobu na krajský súd 29. júna 2000.

Krajský   prokurátor   v Trenčíne   podal   na   Krajský   súd   v Trenčíne   30.   marca   2001 obžalobu na sťažovateľa   a ďalších   piatich   spoluobvinených   pre   iný   skutok   ozbrojeného skupinového prepadu peňažného transportu (19. januára 1999) právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ a tiež trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a) a b) TZ.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 42/2001 z 25. apríla 2001 bola táto vec prikázaná   na   prejednanie   a rozhodnutie   krajskému   súdu,   pričom   tento   súd   na   hlavnom pojednávaní 2. októbra 2001 uznesením spojil obe veci na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 3 T 9/00.

Sťažovateľ sa v priebehu trestného konania nachádza vo väzbe, ktorá bola, okrem iného, podľa § 71 ods. 2 druhej vety TP predĺžená do 31. mája 2002 uznesením najvyššieho súdu   z 20.   decembra   2001.   Na   toto   uznesenie   nadväzovala   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 72 ods. 2 TP, ktorú podal krajskému súdu sám a tiež aj prostredníctvom svojho obhajcu.

V podaní z 10. januára 2002 sťažovateľ predovšetkým namietal, že po 31. decembri 2001 sa vo väzbe nachádzal nezákonne, pretože uznesenie najvyššieho súdu o predĺžení väzby z 20. decembra 2001 mu nebolo doručené v zmysle § 71 ods. 1 TP do 10 dní, ale až 7. januára 2002. Väzba mu tiež mala byť najvyšším súdom predĺžená v zmysle § 71 ods. 2 TP najviac do troch rokov, to znamená do 25. marca 2002, a nie nad tri roky, ako sa to stalo. Vo   vzťahu   k nemu   ide   o dôkazovú   núdzu   obžaloby.   Keďže   štyria   spoluobvinení   boli prepustení z väzby ešte pred podaním obžaloby a naša legislatíva zaručuje rovnosť v konaní pred súdom, treba tento princíp dodržať aj uňho. Hoci hlavné pojednávanie sa vykonáva od 29. júna 2000, z jeho strany nedošlo k neodôvodneným prieťahom. Na záver uviedol, že je toho názoru, že jeho väzba je v tomto štádiu už neopodstatnená a vzhľadom na namietané porušenie TP aj protizákonná, a požiadal o prepustenie na slobodu.

Obhajca v podaní z 11. januára 2002 požiadal krajský súd o okamžité prepustenie sťažovateľa na slobodu. V podstate zopakoval námietky sťažovateľa týkajúce sa uznesenia najvyššieho súdu z 20. decembra 2001, pričom trvajúcu väzbu považoval za nezákonnú s poukazom na § 2 ods. 4 TP (toto ustanovenie sa týka zásady rýchlosti trestného konania a povinnosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní   dôsledne   zachovávať   občianske   práva zaručené ústavou).

Krajský súd 30. januára 2002 pokračoval vo veci v odročenom hlavnom pojednávaní, kde   vykonal   časť   dokazovania   (výsluchy   viacerých   svedkov)   a pojednávanie   opätovne odročil na 7. - 8. marec 2002 za účelom doplnenia dokazovania. Na tomto pojednávaní rozhodol   aj o žiadostiach   sťažovateľa a ďalších   piatich   spoluobžalovaných   o prepustenie z väzby   na   slobodu   (zo   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   nevyplýva,   že   by   boli   pred rozhodnutím prečítané podania sťažovateľa a jeho obhajcu z 10., resp. 11. januára 2002).

Krajský súd uznesením podľa § 72 ods. 2 TP zamietol žiadosť sťažovateľa, ako aj ďalších   spoluobžalovaných o prepustenie   z väzby.   S   argumentáciou   sťažovateľa   sa nestotožnil v podstate preto, lebo väzobný dôvod podľa § 67 ods. 2 TP považoval stále za aktuálny (pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania stíhanej závažnej trestnej činnosti), desaťdňovú   lehotu na doručenie uznesenia   o predĺžení väzby podľa   § 71 ods.   1 TP   za poriadkovú, a teda jej nedodržanie nie je dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby.

Sťažovateľ po vyhlásení uznesenia a porade s obhajcom podal proti nemu sťažnosť do zápisnice o hlavnom pojednávaní (takisto aj ďalší spoluobžalovaní), pričom sám túto sťažnosť aj stručne písomne odôvodnil (podanie z 3. februára 2002). Namietal, že uznesenie je   spracované   bez   zahrnutia   aktuálnych   dôkazov,   trval   na   svojej   argumentácii   ohľadne porušenia § 71 ods. 1 TP v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu z 20. decembra 2001 a požiadal, aby ho najvyšší súd z väzby prepustil, pretože obmedzovanie jeho slobody je protizákonné.

Najvyšší súd uznesením z 18. februára 2002 sťažnosť sťažovateľa, ako aj ďalších spoluobžalovaných proti uzneseniu krajského súdu zamietol ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP.

Najvyšší   súd   sa   predovšetkým   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   pokiaľ   ide o pretrvávanie dôvodu väzby v zmysle § 67 ods. 2 TP. Sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin, na ktorý   zákon stanovuje trest odňatia slobody   s dolnou hranicou vyššou   ako zákonom požadovaných osem rokov, pričom podozrenie zo spáchania trestného činu je na základe vykonaného dokazovania stále dôvodné. Najvyšší súd tiež uviedol, že väzbu na základe § 67 ods. 2 TP nie je potrebné odôvodňovať žiadnymi ďalšími skutočnosťami.

Krajský súd konal v trestnej veci sťažovateľa aj na hlavnom pojednávaní v dňoch 19. - 21. júna 2002, ktoré však bolo odročené na september 2002. Medzičasom najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 48/02 z 27. mája 2002 podľa § 71 ods. 2 TP predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 25. marca 2003.

III.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa tohto ustanovenia:   „Každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   alebo iným   spôsobom,   má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

Keďže ide o väzbu, treba poukázať aj na súvisiace ustanovenia čl. 5 dohovoru, to znamená ods. 1 písm. c) a ods. 3.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   „Každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

Pretože   sťažovateľ   namietal   v   podstate   len   to,   že   najvyšší   súd   v uznesení z 18. februára 2002 nedostatočne   posúdil   zákonnosť   jeho väzby, nakoľko sa   nezaoberal dôvodmi, ktoré mali na jej zákonnosť vplyv, a, naviac, ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   v rámci   posudzovania sťažnosti z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa zaoberal iba aspektom preskúmania zákonnosti väzby sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu.

IV.

1.   Najprv   treba   uviesť,   že   základná   a dlhodobo   účinná   úprava   väzby   na   území Slovenskej republiky, ktorá je vyjadrená v § 67 ods. 1 TP (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), vychádza z kumulatívneho usporiadania jej dôvodov. To znamená, že k základnej podmienke, ktorú predstavuje obvinenie z trestného činu (teda dostatočne odôvodnené   podozrenie   z jeho   spáchania),   musí   pristúpiť   aspoň   jeden   z ďalších konkrétnych faktorov – obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti – aby mohla byť osoba do väzby vzatá alebo v nej ďalej držaná.

Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, sú však stavané alternatívne.   Na   vzatie   do   väzby   a držanie   v nej   preto   postačuje   ktorýkoľvek   z tam uvedených   dôvodov,   teda   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   a potreby zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   „ESĽP“)   však   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   (vo   vzťahu   k čl.   5   ods.   3   dohovoru)   opätovne   zdôrazňuje,   že pretrvávanie   dôvodného   podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola   pozbavená   slobody   väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí   určitého   času   to   však   už   nestačí,   pričom   keď   má   väzba   trvať   naďalej,   musí pristúpiť   iný   významný   a dostatočný   („relevant   and   sufficient“)   dôvod   alebo   dôvody a naviac   musí   byť   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci   s osobitnou starostlivosťou („special diligence“).

Takáto rozhodovacia činnosť ESĽP je stabilná, pričom trvá už viac ako 30 rokov. V týchto   súvislostiach   možno   poukázať   napr.   na   rozsudky   vo   veciach:   Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968,   Séria   A,   č.   7,   str.   24 - 25,   § 12; Stogmüller v.   Rakúsko z 11. novembra 1969, Séria A, č. 9, str. 40, § 4; Ringeisen v. Rakúsko zo 16. júla 1971, Séria A, č. 13, str. 42, § 104; Letellier v. Francúzsko z 26. júna 1991, Séria A, č. 207, § 35; Van der Tang v. Španielsko z 13. júla 1995, Séria A, č. 321, § 55; Muller v. Francúzsko zo 17.   marca   1997,   č.   21802/93,   §   35;   Punzelt   v.   Česká   republika   z   25.   apríla   2000, č. 31315/96, § 73 a Jecius v. Litva z 31. júla 2000, č. 34578/97, § 93.

V posledne   označenej   veci   ESĽP   napr.   uviedol,   že   samotné   podozrenie   voči sťažovateľovi   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy   mohlo   spočiatku   odôvodňovať   jeho väzbu, avšak nemohlo byť významným a dostatočným dôvodom pre držanie sťažovateľa v nej takmer 15 mesiacov (§ 94).

2. V Slovenskej republike predstavuje prelom v základnej úprave väzby novela TP zákonom č. 177/1993 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 12. augusta 1993 a zaviedla § 67 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia „Obvinený môže byť vzatý do   väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1“.

Znenie § 67 ods. 2 TP nadväzuje na konštrukciu dôvodov väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. To znamená, že pri určitej kategórii trestných činov - s dolnou hranicou trestu odňatia slobody najmenej osem rokov - môže byť postačujúcim dôvodom na vzatie osoby do väzby a držanie v nej len samotné obvinenie z trestného činu.

Tradičná úprava väzby, ktorá sa zachovala v § 67 ods.1 TP, vychádza z nevyhnutnej spojitosti   základu   (obvinenie z trestného   činu) a niečoho   naviac (obava z úteku,   kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti). Väzba podľa § 67 ods. 2 TP, ktorá predstavuje prelom   tým, že samotný základ môže byť podľa   nej pre väzbu postačujúci, však musí zachovávať kontinuitu s našimi tradíciami a byť tiež v súlade s medzinárodnými záväzkami v tom smere, že takýto stav môže byť len dočasný (obmedzený). Ak má väzba trvať ďalej, musí   vzniknúť   spojitosť   základu   a niečoho   naviac,   čo   je   napokon   aj   v súlade   s vyššie uvedenou rozhodovacou činnosťou ESĽP.

3.   Prostriedok   nápravy   („remedy“),   ktorý   poskytuje čl.   5   ods.   4   dohovoru,   musí v zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP byť:   a) účinný a dostatočne istý,   b) prístupný prostredníctvom nazávislého a nestranného súdu, ktorý je schopný poskytnúť sťažovateľovi procesné záruky a má tiež právomoc prepustiť ho na slobodu,   c) urýchlene k dispozícii (pozri napr. J. L. Murdoch: Article 5 of the European Convention on Human Rights - The protection of liberty and security of person, Strasbourg, November 1992, str. 27).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa ESĽP primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť naviac v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru - zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody   svojvoľne   -   a   tiež   v súlade   s dohovorom   vrátane   všeobecných   princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, Séria A, č. 33, str. 19 - 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).

Pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon,   ale aj na znenie dohovoru,   všeobecné zásady   v ňom   obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 je osoba vo väzbe oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a hmotných   podmienok,   ktoré   sú   podstatné   pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, Séria A, č. 154 - B, § 65 a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, § 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (napr.   rozsudok   vo   veci   Schiesser   v.   Švajčiarsko   zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

V.

1.   Sťažovateľ   bol   oprávnený,   aby   voči   nemu   v zmysle   vyššie   uvedených   zásad týkajúcich sa preskúmania zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupovali ako prvostupňový krajský súd, tak aj nadriadený najvyšší súd. V žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu a v sťažnosti proti zamietavému uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2002   boli   vznesené   procesné   a tiež   hmotné   námietky   týkajúce   sa   zákonnosti   väzby. Sťažovateľ zotrval v podstate na stanovisku, že vzhľadom na ním vytýkané pochybenia súvisiace s rozhodnutím najvyššieho súdu z 20. decembra 2001 je jeho väzba protizákonná a okrem toho aj celkove neopodstatnená.

Krajský   súd   uznesením   z 30.   januára   2002   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   preto,   lebo stále uňho existuje   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania trestného   činu   opodstatňujúceho   väzobný   dôvod   podľa   §   67   ods.   2   TP,   pričom sťažovateľom namietané pochybenie súvisiace s doručením mu uznesenia najvyššieho súdu z 20. decembra 2001 o predĺžení väzby nie je dôvodom na prepustenie na slobodu.

Najvyšší súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zameral iba na existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu s dolnou hranicou   trestu   odňatia   slobody   najmenej   osem   rokov.   Keďže   ho   mal   dôkazne   za preukázané (pri najzávažnejšom trestnom čine lúpeže ide o trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov), väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 2 TP podľa neho stále pretrvával. Inými skutočnosťami namietanými sťažovateľom sa najvyšší súd nezaoberal, pretože podľa jeho názoru: „Väzbu na základe uvedeného ustanovenia nie je potrebné odôvodňovať žiadnymi ďalšími skutočnosťami“ (pozri str. 3 uznesenia z 18. februára 2002).

2. Vzhľadom najmä na význam osobnej slobody jedinca ako jedného zo základov demokratickej   spoločnosti,   väzbu   ako   výnimočné   opatrenie   (pozri   bližšie   aj   nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001) a vyššie uvedené zásady týkajúce sa   posudzovania   jej   zákonnosti   nemohol   postup   najvyššieho   súdu,   ktorého   závery   sú vyjadrené v jeho uznesení z 18. februára 2002, neporušiť právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z už   citovanej   dlhoročnej   a stabilnej   rozhodovacej   činnosti   ESĽP   vyplynulo,   že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, hoci je conditio sine qua non pre väzbu, samo osebe môže byť len dočasným väzobným dôvodom (skôr v počiatočných štádiách trestného   konania).   Pokiaľ   má   väzba   trvať   aj   naďalej,   musí   k tomuto   jej   základnému predpokladu   pristúpiť   ďalší   významný   a dostatočný   dôvod,   resp.   dôvody   ustanovené vnútroštátnym   zákonom,   pričom   kompetentné   orgány   musia   naviac   vo   väzobnej   veci postupovať s osobitnou starostlivosťou.

Keď najvyšší súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 18. februára 2002, tento sa v nej nachádzal už takmer tri roky (od 25. marca 1999). V tom čase preto iba samotné dôvodné podozrenie, že spáchal závažný trestný čin, nemohlo byť titulom pre jeho väzbu a ďalšie pokračovanie   v   nej.   Väzba   by   bola   opodstatnená   a   zákonná   iba   vtedy,   keby   k tomuto dôvodnému podozreniu bola pristúpila aj niektorá z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 TP (obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti).

Pokiaľ sa teda najvyšší súd pri preskúmaní zákonnosti väzby sťažovateľa zameral len na   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   a nepreskúmal   komplexne   jeho procesné a hmotné námietky, postupoval nedôsledne, a tým porušil právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo namietať procesné a hmotné podmienky podstatné pre zákonnosť väzby (pozri napr. už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, § 101).

3. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy podľa nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001   tiež   „vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01)“.

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu uvedené v uznesení z 18. februára 2002, ktoré   sa   týkajú zákonnosti   väzby sťažovateľa (okrem   argumentácie ohľadne aktuálnosti dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaných trestných činov), sú zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a mali za následok porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4   dohovoru.   K   tomuto   došlo   najmä   preto,   lebo   najvyšší   súd   nerešpektoval   náležite dlhoročnú   rozhodovaciu   činnosť   ESĽP   o zákonnosti   väzby,   požiadavkách   pri   jej preskúmavaní súdom a o dočasnosti dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako väzobného dôvodu.

Pokiaľ najvyšší súd vo svojom stanovisku z 19. júna 2002 obhajoval rozhodnutie krajského súdu a tiež svoje o väzbe sťažovateľa z dôvodu podľa § 67 ods. 2 TP s poukazom na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho stanovisko č. 41/1994, resp. č. 17/1996 Zb. rozh. tr., treba zdôrazniť, že v označených judikátoch išlo o vzatie do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 2 TP. Vzatie osoby do väzby z označeného dôvodu a ďalšie držanie v nej iba z tohto dôvodu po obmedzenú dobu je však niečo úplne iné ako držanie osoby vo väzbe po dobu   početných   mesiacov   alebo   viacerých   rokov.   Najvyšší   súd   mal   preto   vykladať ustanovenia TP týkajúce sa väzby, jej dôvodov, ako aj ich trvania tak, aby boli rešpektované aj medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd.

Podľa   čl.   1   ods.   2   ústavy   „Slovenská   republika   uznáva   a dodržiava   všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky“.

Nie   je   len   povinnosťou   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti, okrem iného, medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

VI.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle ods. 2 citovaného článku ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím tiež vysloví, že právoplatným rozhodnutím bolo porušené právo podľa ods. 1, a   zruší   také   rozhodnutie,   pričom   môže   zároveň   vec vrátiť na   ďalšie   konanie (obdobne ustanovuje aj § 56 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd zistil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 18. februára 2002, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť jeho väzby, vo výroku tohto nálezu označené porušenie vyslovil a zároveň zrušil napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa.   Vzhľadom   na potrebu ochrany záujmov ústavnosti vec v zrušenej časti vrátil najvyššiemu súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol, pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Týmto   nálezom   ústavného   súdu   sa   vec   vracia   do   štádia   po   podaní   sťažnosti sťažovateľa   proti   zamietavému   uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   januára   2002   o žiadosti o jeho prepustenie z väzby z 10., resp. 11. januára 2002 (samozrejme s prihliadnutím na súčasný stav v trestnom konaní). Povinnosťou najvyššieho súdu bude - aj po vyžiadaní si, vzhľadom na takto vzniknutú situáciu, stanoviska sťažovateľa, resp. jeho obhajcu - bez zbytočného   odkladu   preskúmať   procesné   a hmotné   námietky   vznesené   proti   zákonnosti väzby   sťažovateľa   a rozhodnúť   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 30. januára 2002. Situácia sťažovateľa je po náleze ústavného súdu priaznivejšia, pretože najvyšší súd už nebude môcť potvrdiť jeho väzbu iba pre dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných   trestných   činov.   Otázka   prípadného   ďalšieho   trvania   väzby   (po   rozhodnutí najvyššieho   súdu)   totiž   závisí   najmä   od   toho,   či   najvyšší   súd   po   splnení   si   svojej preskúmavacej povinnosti zistí alebo nezistí aj niektorú z iných skutočností akceptovaných ako väzobný dôvod v § 67 ods. 1 TP (obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti).

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2002  

Odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka

vo veci sp. zn. III. ÚS 79/02

Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do základných ľudských práv a slobôd v čase, keď   ešte   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o vine   obvineného   alebo   obžalovaného. Z uvedeného dôvodu je i z hľadiska procesných predpisov venovaný tomuto postupu prísny formálny   pohľad,   ktorý   má   vylúčiť   alebo   minimalizovať   možnosť   vzniku   porušení základných práv a slobôd osôb, ktoré sa jej podrobujú.

Rozhodnutie   správne   uvádza,   že   v trestnom   procese   Slovenskej   republiky   je usporiadanie dôvodov väzby kumulatívne (opticky dvojvrstvové). Na jednej strane je to vzťah osoby obvineného alebo obžalovaného ku konaniu, ktoré má znaky trestného činu, na druhej strane pristupujú konkrétne dôvody väzby.

Tento režim väzby je podľa môjho názoru prísnejší ako režim alternatívny podľa čl. 5 ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

Tento princíp bol v plnej miere realizovaný i v sťažnosťou napadnutej veci.

Nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) postupoval „rutinérskym spôsobom bez náležitého preskúmavania spisového materiálu“.

Senát   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti   sa nezoslabili,   ale   naďalej   pretrvávajú.   Zaoberal   sa   teda   skúmaním   vzťahu   sťažovateľa k predmetnému konaniu, ktoré podľa jeho právneho názoru malo znaky trestného činu.

V druhej   časti   svojho   rozhodnutia   sp.   zn.   7   To   4/02   hodnotí   i existenciu pristupujúceho dôvodu väzby v intenciách realizácie kumulatívneho preskúmavania väzby.Najvyššiemu súdu možno pričítať istú chybu v tom, že sa uspokojil s dôvodom väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku aj napriek tomu, že uvádza, že obvinený sa mal zúčastniť   viacerých   prepadov   peňažných   transportov,   čo   možno   chápať   ako   hrozbu možného pokračovania trestnej činnosti podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, aj keď tento dôvod expresis verbis neuvádza.

Je   zrejmé,   že   sa   uspokojil   s existenciou   dôvodu   podľa   §   67   ods.   2   Trestného poriadku,   čo   však   neznamená,   že   by   s najväčšou   dôslednosťou   neskúmal   sťažnosť obvineného a príslušný spisový materiál k nej.

Za dôležité považujem tiež uviesť, že v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   je konanie ústavného súdu   v danej   veci   len   subsidiárne. O väzbe   a s ňou   spojených   úkonoch   je   príslušný   rozhodovať   všeobecný   súd,   ktorý   má všetky   nástroje   na   posúdenie   veci   a rozhodnutie   (výsluch   obvineného,   preskúmanie spisového materiálu atď.)

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Aj v tejto otázke vzhľadom na ústavný limit čl. 127 ods. 1 ústavy „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ je potrebné určiť hranicu rozhodovania vo veci všeobecným   súdom   a rozsahu   právomoci   ústavného   súdu   takýto   postup   preskúmavať v rámci ústavného práva.

Som toho názoru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 To 4/02 spĺňa kritériá dohovoru.

V Košiciach 21. augusta 2002