znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 79/00-129

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya vo veci podnetu A. K., bytom S. N. V., toho času   v B., zastúpeného advokátom JUDr.   T. B., Advokátska   kancelária v P.,   na začatie konania pre porušenie práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   To   88/99   z 29.   apríla   1999,   po   verejnom   ústnom pojednávaní konanom 17. mája 2001, 31. mája 2001 takto

r o z h o d o l :

Krajský   súd   v Prešove   uznesením   sp.   zn.   3   To   88/99   z 29.   apríla   1999,   ktorým potvrdil   vzatie   do   väzby   A.   K.,   p o r u š i l   jeho právo   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A.   K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu podaním zo 4. októbra 2000, doplneným podaniami z 20. novembra a 4. decembra 2000, obrátil o ústavnú ochranu na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a požiadal   ho,   aby   rozhodol,   že   Krajský   súd   v Prešove   uznesením   sp.   zn.   3   To   88/99 z 29. apríla 1999 porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ argumentoval predovšetkým tým, že po vydaní z Českej republiky dňa 18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 4 mesiacov v konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 3 T 219/97, a nie vzatý do väzby v trestnej veci vedenej na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Prešove (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) pod ČVS: KÚV-344/10-97. Pokiaľ ho Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. NtV 77/98 zo dňa 18. marca 1999 do väzby vzal a Krajský súd v Prešove jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu zamietol uznesením sp. zn.   3 To   88/99   z 29.   apríla   1999,   došlo   k rozporu   s Trestným   poriadkom   (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov) a porušeniu jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Väzobný dôvod vo veci krajského úradu vyšetrovania mohol   byť   rešpektovaný   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody   postupom   podľa   §   74a Trestného poriadku.

Podania navrhovateľa boli ústavným súdom kvalifikované podľa ich označenia, ako aj obsahu ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, resp. § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tento bol prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 79/00-17 zo 14. decembra 2000.

Krajský   súd   v Prešove   sa   k podnetu   navrhovateľa vyjadril   podaním   z 11.   januára 2001,   v ktorom   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vyslovil,   že   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn 3 To 88/99 z 29. apríla 1999 nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Krajský súd v Prešove poukázal na to, že pre posúdenie veci je rozhodujúce to, že minister   spravodlivosti   Českej   republiky   rozhodnutím   z 3.   marca   1999   povolil   vydanie navrhovateľa do Slovenskej republiky z dvoch dôvodov, to znamená za účelom výkonu už označeného trestu odňatia slobody, ale aj za účelom trestného stíhania podľa zatýkacieho rozkazu   Okresného   súdu   v Prešove   zo   dňa   9.   decembra   1998   sp.   zn.   NtV   77/98   v už označenej veci krajského úradu vyšetrovania. Keďže vo veci krajského úradu vyšetrovania bol daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku – lebo navrhovateľ sa nezdržiaval   v mieste   svojho   trvalého   bydliska,   nemal   stále   miesto   svojho   pobytu,   ale zdržiaval   sa   v Rakúsku   a neskôr   aj   v Českej   republike   –   opodstatnene   ho   Okresný   súd v Prešove vzal do väzby uznesením z 18. marca 1999 a Krajský súd v Prešove uznesením z 29. apríla 1999 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť navrhovateľa proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   zamietol.   Postup   podľa   §   74a   Trestného   poriadku neprichádzal do úvahy, lebo to nenavrhol príslušný prokurátor.

Podľa   § 30   ods.   1 a 4 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   dňa   17.   mája 2001 vykonal verejné ústne pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach, kde tiež oboznámil s listinami, ktoré majú pre posúdenie veci význam.

Navrhovateľ   a jeho   právny   zástupca   sa   tohto   verejného   ústneho   pojednávania zúčastnili osobne, pričom vo svojich prednesoch v podstate zotrvali na svojom doterajšom spoločnom stanovisku vrátane návrhu rozhodnutia, ktoré od ústavného súdu požadujú.

Krajský súd v Prešove sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil.

II.

Z podkladov, ktoré ústavnému súdu zaslali účastníci konania alebo ktoré si zadovážil sám, vyplývajú nasledovné skutkové zistenia.

Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 6 T 50/97 z 27. mája 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. septembra 1997, bol navrhovateľ uznaný za vinného okrem iného zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   (Trestný   zákon   č.   140/1961   Zb.   v znení neskorších predpisov), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Pretože   nariadenie   výkonu   tohto   trestu   z 19.   septembra   1997   nebolo   možné realizovať, Okresný súd v Spišskej Novej Vsi vydal napokon dňa 26. októbra 1998 podľa § 376 Trestného poriadku zatýkací rozkaz. Na jeho základe bol potom navrhovateľ dňa 31. októbra 1998 v Českej republike zadržaný a predvedený do väzobnej väznice Brno – Bohunice   (Okresnému   súdu   v Spišskej   Novej   Vsi   túto   skutočnosť   oznámilo   Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi dňa 5. novembra 1998). Krajský súd v Brne uznesením sp. zn. 3 Nt 443/98 z 2. novembra 1998 vzal navrhovateľa do vydávacej väzby, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa odvoláva na zatýkací rozkaz Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 26. októbra 1998.

Okresný   súd   v Spišskej   Novej   Vsi   ďalším   rozsudkom   sp.   zn.   3   T   219/97 z 10. novembra 1998 (v tento deň aj nadobudol právoplatnosť) v konaní proti ušlému podľa §   302   a nasl.   Trestného   poriadku   uznal   navrhovateľa   za   vinného   zo   skutku   právne kvalifikovaného   ako   trestné   činy   výtržníctva,   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti jednotlivcovi a nedovoleného ozbrojovania podľa § 202 ods. 1, § 197a a § 185 ods. 1 Trestného   zákona,   ktorý   spáchal   6.   júla   1996.   Pretože   spáchanie   skutku   predchádzalo vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku v predošlej veci Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 6 T 50/97, navrhovateľovi bol podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona uložený súhrnný trest (podľa trestnej sadzby uvedenej v § 224 ods. 2 Trestného zákona). Išlo o trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny   a trest   zákazu   činnosti.   Zároveň   bol   zrušený   výrok   o treste   v rozsudku   sp.   zn. 6 T 50/97 z 27. mája 1997, teda aj výrok o uložení trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Okresný súd v Spišskej Novej Vsi potom vydal dňa 15. decembra 1998 podľa § 376 ods. 1 Trestného poriadku nový zatýkací rozkaz, v ktorom požiadal, aby bol navrhovateľ, ktorý sa nachádza vo väznici v Brne, vydaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 219/97. Tento zatýkací rozkaz bol 21. decembra 1998 doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi dal dňa 17. decembra 1998 nariadenie výkonu tohto trestu s odpisom rozsudku doručiť Nápravnovýchovnému ústavu v Levoči s tým, že odsúdený bol vyzvaný na nástup trestu po skončení vydávacej väzby v Českej republike (Referát pre výkon rozsudku – trestu odňatia slobody).

Krajský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: KÚV 344/10-97 z 31. decembra 1997 vzniesol navrhovateľovi obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať dňa 15. júna 1997. Aj na jeho základe potom Okresný súd v Prešove dňa 9. decembra 1998 vydal na navrhovateľa podľa § 376 Trestného poriadku zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 77/98 s požiadavkou, aby bol navrhovateľ zatknutý a dodaný do väzby tohto súdu (dňa 7. decembra 1999 tento súd vydal ďalší zatýkací rozkaz pod sp. zn. NtV 73/99, pretože medzičasom došlo k rozšíreniu obvinenia proti navrhovateľovi o ďalšie trestné činy).

Na Krajskom súde v Brne prebehlo dňa 16. februára 1999 pod sp. zn. 2 Nt 101/99 verejné   zasadnutie,   ktorého   predmetom   bolo   rozhodnutie   o prípustnosti   vydania navrhovateľa   v extradičnom   konaní.   Navrhovateľ   tu   po   poučení   uviedol,   že   súhlasí   so skráteným vydávacím konaním. V konaní pred ústavným súdom však navrhovateľ tvrdil, že v tom čase nevedel o zatýkacom rozkaze Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 1998 (zo zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Brne zo 16. februára 1999 táto skutočnosť nie je overiteľná).

Minister spravodlivosti Českej republiky na návrh Krajského štátneho zastupiteľstva v Brne rozhodnutím z 3. marca 1999 pod č. j. 4492/98 M povolil vydanie navrhovateľa do Slovenskej republiky:

„1. k výkonu súhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a štyroch mesiacov uloženého rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 10. novembra 1998 sp. zn. 3 T 219/97;

2.   k trestnému   stíhaniu   podľa   zatýkacieho   rozkazu   Okresného   súdu   v Prešove z 9. decembra 1998 sp. zn. NtV 77/98 pre podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy podľa   §   219   ods.   1,   ods.   2   písm.   a)   Tr.   z.   SR   čiastočne   dokonaného   a čiastočne nedokonaného v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. z. SR.“

Z protokolu   o vydaní   z 18.   marca   1999   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   v tento   deň o 10.00   h   v priestore   hraničného   priechodu   odovzdaný   príslušným   predsedom   senátu Krajského súdu v Brne policajným orgánom Slovenskej republiky.

Podľa zápisnice o výsluchu navrhovateľa vo väznici v Bratislave dňa 18. marca 1999 o 12.20 h tento odmietol vypovedať bez prítomnosti svojho obhajcu. Uviedol len, že vie o trestnom stíhaní vedenom proti nemu, v Čechách sa zdržiaval asi 2 dni a predtým bol v Rakúsku. Po vyhlásení uznesenia sudcom Okresného súdu v Prešove o vzatí navrhovateľa do väzby podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba začína dňom zadržania 18. marca 1999 o 10.00 h a bude sa vykonávať vo väznici v Bratislave, podal navrhovateľ proti nemu do zápisnice sťažnosť.

Túto   sťažnosť   zdôvodnil   písomne   jeho   právny   zástupca,   obhajca   (ten   istý   ako v konaní pred ústavným súdom), pričom argumentoval obdobne ako v podnete podanom na ústavný   súd.   Namietal   predovšetkým,   že   podľa   §   377   Trestného   poriadku   mal   byť navrhovateľ   dodaný   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   uloženého   Okresným   súdom v Spišskej Novej Vsi, a nie vzatý do väzby sudcom Okresného súdu v Prešove. Pokiaľ tento sudca vo veci krajského úradu vyšetrovania zistil dôvody väzby, mohol postupovať len podľa   §   74a   Trestného   poriadku,   nie   však   vziať   navrhovateľa   do   väzby   podľa   §   68 Trestného poriadku. Žiadal, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a rozhodnuté v zmysle § 74a Trestného poriadku.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999 túto sťažnosť zamietol   ako   nedôvodnú   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Poukázal predovšetkým na skutok, za ktorý je navrhovateľ trestne stíhaný, a jeho právnu kvalifikáciu, existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (navrhovateľ vedel o tom, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre závažný trestný čin, a napriek tomu bez oznámenia orgánom činným v trestnom konaní opustil územie Slovenskej republiky a zdržiaval   sa,   podľa   vlastného   vyjadrenia,   v Rakúsku   a neskôr   v Českej   republike), zatýkací   rozkaz   Okresného   súdu   v Prešove   z 9.   decembra   1998   a rozhodnutie   ministra spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999. Argumentáciou navrhovateľa – že mal byť dodaný do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi, pričom dôvod väzby vo veci krajského úradu vyšetrovania mohol byť premietnutý v rámci výkonu tohto trestu odňatia slobody prostredníctvom aplikácie § 74a Trestného poriadku – sa nezaoberal.

Navrhovateľ sa nachádza vo väzbe vo veci krajského úradu vyšetrovania doposiaľ (vec je stále len v štádiu prípravného konania). Táto väzba bola medzičasom predmetom viacerých   rozhodnutí   Okresného   súdu   v Prešove   a Krajského   súdu   v Prešove,   pričom naposledy ju predĺžil podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 18. septembra 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ntv - I 2/2001 z 5. februára 2001.

III.

V rámci   riešenia   problematiky   nastolenej   v podnete   navrhovateľa   sa   ústavný   súd obrátil aj na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky. Oboch požiadal, aby mu oznámili poznatky o rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   pri   strete   trestu   odňatia   slobody   a väzby a zaslali niektoré reprezentatívne rozhodnutia.

Predseda najvyššieho súdu v liste z 15. marca 2001 uviedol najmä, že najvyšší súd tu nedisponuje ucelenými informáciami o rozhodovacej praxi nižších súdov a nie je možné zovšeobecniť ani prax senátov najvyššieho súdu, pretože výskyt konkrétnych prípadov je len vzácne ojedinelý. Možno len vo všeobecnosti uviesť, že aj v prípadoch, v ktorých bol uložený nepodmienečný trest straty slobody a je podaný tiež návrh na vzatie takejto osoby do   väzby,   sa   vychádza   z okolností   prípadu,   povahy   veci   a najmä   z účelu   väzby   ako zaisťovacieho   opatrenia.   Pokiaľ   výkon   trestu   odňatia   slobody,   s prihliadnutím   aj   na eventuálnu aplikáciu ustanovenia § 74a Trestného poriadku o obmedzeniach obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, splní účel väzby, senáty najvyššieho súdu uprednostňujú nariadenie a dodanie do výkonu trestu. Iba ak by takýto postup negarantoval splnenie účelu väzby, prichádza do úvahy väzba obvineného, čo sa však v praxi vyskytuje zrejme len výnimočne.   Predseda   najvyššieho   súdu   nezaslal   ústavnému   súdu   žiadne   rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa naznačenej problematiky.

Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   odpovedal   ústavnému   súdu prostredníctvom listu generálneho riaditeľa sekcie trestného práva z 21. marca 2001 vrátane príloh (avšak bez zaslania konkrétnych súdnych rozhodnutí). Z tohto listu vyplynulo, že označená sekcia sa nestretla s tým, že by mal obvinený zásadné výhrady, ak bol prepustený z väzby v konkrétnej veci a de facto predvedený na výkon trestu v inej trestnej veci. V praxi to znamená, že dňom prepustenia z väzby obvinený ihneď nastúpi výkon trestu. Naopak, obvinení sa takéhoto postupu dožadujú dôvodiac, že väzbou im narastajú trovy väzby a na druhej strane žijú s vedomím nenastúpeného trestu. Opísaný postup treba považovať za účelný.   Generálny   riaditeľ   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   vo   svojom   stanovisku   zo 7. marca 2001, ktoré tvorí prílohu vyššie označeného listu, uviedol, že prednosť má už nariadený výkon trestu odňatia slobody, pričom z takejto situácie zrejme vychádza aj znenie § 74a Trestného poriadku.

IV.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   tvrdenie   navrhovateľa,   že   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, ktorým vlastne potvrdil jeho vzatie do väzby uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. NtV 77/98 z 18. marca 1999, došlo   k porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   pretože   po   vydaní   z Českej republiky dňa 18. marca 1999 mal byť dodaný do výkonu už nariadeného trestu odňatia slobody zo strany Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Všeobecné   súdy   by   mali   byť,   v porovnaní   s ústavným   súdom,   primárnymi ochrancami ústavnosti. Vyplýva to napr. z čl. 144 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom (teda aj ústavou a inými ústavnými zákonmi). Podľa čl. 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Krajský   súd   v Prešove   v konaní   a pri   rozhodovaní   o sťažnosti   navrhovateľa   proti uzneseniu   Okresného   súdu   v Prešove   o jeho   vzatí   do   väzby   pôsobil   ako   súd   s plnou jurisdikciou, lebo bol oprávnený posúdiť otázky skutkové a právne, doplniť dokazovanie a rozhodnúť vo veci sám, prípadne aj odlišne ako prvostupňový súd (vrátane prepustenia navrhovateľa z väzby). Mal preto pri svojom postupe brať do úvahy tiež to, aby neporušil právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Toto   právo   treba   chápať,   popri   vyššie   uvedených   ústavných   princípoch,   aj v súvislosti so znením prvej vety čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Osobná sloboda sa zaručuje (čl. 17 ods. 1 ústavy) a jej pozbavenie – ako spôsoby, tak aj dôvody – má preto ustanoviť zákon. Vzhľadom na význam osobnej slobody ako ústavnej slobody možno povedať, že ustanovenia zákona o spôsoboch pozbavenia osobnej slobody a ich dôvodoch treba rešpektovať, pretože porušenie zákona môže znamenať aj porušenie osobnej slobody podľa ústavy.

Z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplývajú   v trestnom   konaní   viaceré   spôsoby   pozbavenia osobnej slobody, ktoré sú upravené hmotnoprávne a procesne najmä v Trestnom zákone a Trestnom   poriadku   (napr.   trest   odňatia   slobody,   väzba,   ústavné   ochranné   liečenie a ústavná   výchova).   Jednotlivým   zákonom   ustanoveným   spôsobom   pozbavenia   osobnej slobody,   ktoré   sú   špecifické,   musia   logicky   zodpovedať   aj   osobitné   dôvody,   ktoré   ich opodstatňujú.   Spôsoby   pozbavenia   osobnej   slobody   nie   sú   preto   v zásade   zameniteľné a navzájom   kombinovať   ich   možno   len   vtedy,   ak   tak   ustanoví   zákon   (napr.   výkon ochranného ústavného liečenia počas výkonu trestu odňatia slobody podľa § 351 ods. 1 Trestného poriadku).

Čl. 17 ods. 5 ústavy upravuje základné podmienky väzby – ako jedného z viacerých ústavne prípustných   spôsobov pozbavenia osobnej   slobody   v trestnom   konaní –   vrátane požiadavky, aby bol rozhodujúcim subjektom súd. Z vyššie uvedeného je však zrejmé, že povinnosťou   súdu,   ktorému   bola   odovzdaná   osoba   za   účelom   jej   vzatia   do   väzby,   je zisťovať aj to, či sú dané dôvody práve pre takýto, a nie iný spôsob pozbavenia osobnej slobody.   Krajský   súd   v Prešove,   hoci   nebol   súdom   prvého   stupňa,   mal   tiež   obdobnú povinnosť, pretože pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa formou väzby bolo namietané jeho sťažnosťou. Krajský súd v Prešove z dôvodov už skôr uvedených vyriešil túto otázku kladne a vlastne potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby zo strany Okresného súdu v Prešove.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby podľa § 68 vtedy platného a účinného Trestného poriadku z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) tohto zákona.

Podľa § 68 vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 160).   Rozhodnutie   o väzbe   sa   musí   odôvodniť   aj   skutkovými   okolnosťami.   O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Podľa § 67 ods. 1 obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,

a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Minister   spravodlivosti   Českej   republiky   povolil   dňa   3.   marca   1999   vydanie navrhovateľa   do   Slovenskej   republiky   k výkonu   trestu   odňatia   slobody   uloženého   mu Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi a tiež k trestnému stíhaniu vo veci krajského úradu vyšetrovania, pričom dňa 18. marca 1999 bol navrhovateľ z týchto dôvodov do Slovenskej republiky vydaný. Tu nebol vzatý do výkonu nariadeného trestu odňatia slobody, ale do väzby.

Slovenský Trestný poriadok uvádza pri výkone trestu odňatia slobody (§ 320 a nasl.), ktorý bol nariadený, dôvody brániace jeho realizácii (napr. odklad, prerušenie, upustenie od výkonu, prípadne udelenie milosti a použitie amnestie), nefiguruje však medzi nimi výkon väzby.

Trestný   poriadok   vôbec   nepočíta   so   situáciou,   že   by   sa   nariadený   trest   odňatia slobody nevykonával z dôvodu väzby v inej trestnej veci. Počíta však s presne opačnou situáciou,   ktorú   upravil   v   §   74a   s názvom   „Obmedzenia   obvineného   vo   výkone   trestu odňatia   slobody“.   Podľa   odseku   1   tohto   ustanovenia   ak   sa   vedie   trestné   stíhanie   proti obvinenému vo výkone trestu odňatia slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby podľa § 67, rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu uplatnia, súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Navrhovateľ   bol   vydaný   z Českej   republiky   z dôvodu   vyžiadania   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a na   základe   zatýkacích   rozkazov   Okresného   súdu v Spišskej Novej Vsi a Okresného súdu v Prešove podľa § 376 ods. 1 Trestného poriadku, a preto postup po jeho vydaní upravuje § 377 Trestného poriadku.

Podľa   ods.   1   §   377   Trestného   poriadku   obvineného,   ktorého   cudzí   štát   vydal, prevezmú policajné orgány. Prevzatú osobu bez odkladu odovzdajú predsedovi senátu súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak nejde o vydanie na výkon   trestu,   predseda   senátu   je   povinný   obvineného   do   24   hodín   od   odovzdania vyslúchnuť a rozhodnúť o väzbe.

Aj zo znenia § 377 Trestného poriadku vyplýva, že po vydaní osoby cudzím štátom prichádza do úvahy jej vzatie do väzby iba vtedy, ak nejde o výkon nariadeného trestu odňatia slobody. Inými slovami, výkon nariadeného trestu odňatia slobody má prednosť pred väzbou.

Ústava   a na   ňu   nadväzujúci   Trestný   poriadok   majú   svoju   vnútornú   principiálnu logiku, vychádzajúcu aj zo zásady prezumpcie neviny. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Účelom   Trestného   poriadku   podľa   §   1   ods.   1   je   najmä   upraviť   postup   orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona   spravodlivo   potrestaní.   Tento   účel   je   potrebné   realizovať   čo   najrýchlejšie   (§   2 ods. 4)   vrátane výkonu   trestu   odňatia   slobody   (§   321),   ktorý   nadväzuje na právoplatné vyslovenie viny zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin a uloženie trestu odňatia slobody.   Právoplatným   odsúdením   prestáva   chrániť   páchateľa   prezumpcia   neviny a nastupuje   právo   štátu   realizovať   uložený   trest   v rámci   jeho   účelu,   ako   aj   povinnosť páchateľa podrobiť sa mu.

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   zákona   účelom   trestu   je   chrániť   spoločnosť   pred páchateľmi   trestných   činov,   zabrániť   odsúdenému   v ďalšom   páchaní   trestnej   činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov   spoločnosti.   Podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia   výkonom   trestu   nesmie   byť ponížená ľudská dôstojnosť. Trest odňatia slobody je bližšie upravený v zákone č. 59/1965 Zb.   o výkone   trestu   odňatia   slobody   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o výkone   trestu   odňatia   slobody“)   a vo   vyhláške   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 125/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Účelom väzby ako zaisťovacieho opatrenia voči trestne stíhanej osobe, ktorú chráni prezumpcia   neviny,   je   pozbavenie   jej   osobnej   slobody   z dôvodov   uvedených   v   §   67 Trestného poriadku. Účelom zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby je upraviť výkon väzby a práva a povinnosti osôb vzatých do väzby (§ 1), pričom spôsob výkonu väzby musí rešpektovať prezumpciu neviny (§ 2 ods. 1).

Pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody v jednej trestnej veci   s podmienkami   väzby   v inej   trestnej   veci,   jednoznačne   má   prednosť   výkon   trestu odňatia slobody. V tomto prípade možno hovoriť o práve obvineného, aby vykonával trest odňatia slobody, a nie väzbu. V opačnom prípade mu totiž hrozí tiež nebezpečie, že pokiaľ v inej,   väzobnej   veci   by   bolo   trestné   stíhanie   zastavené   alebo   by   bol   spod   obžaloby oslobodený, čas strávený vo väzbe nebude možné kompenzovať s trestom odňatia slobody, ktorý kvôli väzbe nevykonával, a tento bude musieť až potom vykonať.

Vzatie   osoby   do   väzby   v jednej   veci   napriek   tomu,   že   sú   dané   podmienky,   aby vykonávala   trest   odňatia   slobody   v inej   veci,   je   zjavne   neopodstatnené.   Krajský   súd v Prešove potvrdil vzatie navrhovateľa do tzv. útekovej väzby, hoci z rozhodnutia ministra spravodlivosti Českej republiky z 3. marca 1999 bolo evidentné, že tento povolil vydať navrhovateľa aj k výkonu trestu odňatia slobody.

Výkonom tohto trestu bolo preto možné ihneď odstrániť obavu, ktorá je dôvodom uvalenia väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu). Túto obavu, ako aj inú obavu,   ktorá   by   odôvodňovala   ďalší   väzobný   dôvod   v trestnej   veci   krajského   úradu vyšetrovania, bolo možné paralyzovať aj v ďalšom priebehu výkonu trestu odňatia slobody prostredníctvom   postupu   podľa   §   74a   Trestného   poriadku   (napr.   obmedzenie   proti prípadnému prerušeniu výkonu trestu podľa § 35 zákona o výkone trestu odňatia slobody).

Ako už bolo uvedené, výkon trestu odňatia slobody predstavuje formu pozbavenia osobnej slobody, ktorá nadväzuje na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu, pričom dotknutú   osobu   tu   už nechráni prezumpcia   neviny.   Väzba je však pozbavením osobnej slobody, ktorá nadväzuje len na vznesené obvinenie (prípadne podanú obžalobu) a väzobné dôvody,   pričom   trestne   stíhanú   osobu   tu   chráni   prezumpcia   neviny.   Z principiálneho hľadiska preto nemožno pripustiť, že by v priebehu výkonu trestu odňatia slobody vrátane realizácie obmedzení podľa § 74a Trestného poriadku nebolo možné zabezpečiť dostatočne tiež účel väzby v inej trestnej veci.

Ak by vo veci krajského úradu vyšetrovania existovali dôvody väzby aj pri skončení výkonu trestu odňatia slobody navrhovateľa uloženého Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi (eventuálne pri jeho podmienečnom prepustení), mohol byť vzatý do väzby vtedy.

Z doposiaľ uvedenej právnej analýzy je zrejmé, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá je ústavne chránená v čl. 17 ústavy, má svoj ústavný rámec a presné pravidlá. Z nich okrem iného vyplýva, že výkon trestu odňatia slobody a väzba sú dva odlišné spôsoby pozbavenia osobnej slobody, ktoré sú podmienené aj odlišnými právnymi dôvodmi. V prípade ich stretu (v dvoch trestných veciach) má prednosť trest odňatia slobody preto, lebo nadväzuje na právoplatné uznanie viny a uloženie trestu a počas jeho trvania možno zabezpečiť aj účel väzby (zabezpečenie účelu trestu odňatia slobody výkonom väzby do úvahy neprichádza).

Krajský   súd   v Prešove   v konaní   a   pri rozhodovaní   o sťažnosti   navrhovateľa   proti uzneseniu o vzatí do väzby mal prihliadať na právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a vykladať   ho   konzistentne   najmä   s už   označenými   ustanoveniami   ústavy,   Trestného poriadku a Trestného zákona. Súčasťou zákonného obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj právo nebyť vzatý do väzby, pokiaľ sú dané podmienky pre nástup výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský   súd   v Prešove   uznesením   sp.   zn.   3   To   88/99   z 29.   apríla   1999,   ktorým potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby – hoci v tom čase existovali zákonné podmienky, aby nastúpil výkon trestu odňatia slobody - odobril postup, ktorý nepredpokladá ani Trestný poriadok, a týmto uznesením porušil právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2001