znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 78/2015-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkavo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Zuzanou   Majcherovou,   Mlynské   nivy   54,   Bratislava,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 179/2011-957z 28. januára   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislaveč. k. 6 Co 179/2011-957   z 28. januára 2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Cdo   169/2013z 26. marca 2014   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšiekonanie.

3.   Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpeniaobchodnej   spoločnosti   INFORAMA,   a.   s.,   v sume   340,90 €   (slovom   tristoštyridsať   eura deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   78/2015-26zo 17. marca   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiINFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 6 Co 179/2011-957   z 28.   januára   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014.

Sťažovateľka uviedla, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalejlen „okresný súd“) 11. apríla 2008 sa proti Univerzitnej nemocnici Bratislava (ďalej len„odporkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 36 856,66 € z titulu „omeškania úhrad kúpnej ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky) dodaný odporkyni na základe objednávok“.Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/66/2008-902 z 28. júna 2011 zaviazal odporkyňu zaplatiťsťažovateľke   sumu   22 023,68   €   a   trovy   konania   v sume   2 107,13   €   do   troch   dníod právoplatnosti tohto rozsudku, pričom vo zvyšnej časti (týkajúcej sa zaplatenia sumy14 832,98 €) návrh zamietol z dôvodu, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel medzi   výpočtom   uplatnenej   výšky   úrokov   a súdom   posudzovanej   výšky   úrokov   v zmysle občianskeho   práva“. Proti   zamietajúcej   časti   rozhodnutia   okresného   súdu   podalasťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   namietla   právnu   kvalifikáciu   predmetného   nároku(t. j. úroku   z omeškania)   okresným   súdom   podľa   Občianskeho   zákonníka,   a nie   podľaObchodného zákonníka, pričom poukazujúc na konkrétnu judikatúru všeobecných súdovv podobných   veciach   vyjadrila   presvedčenie,   že právny   vzťah   medzi   ňou   a odporkyňouspĺňa   všetky   predpoklady   na   to,   aby   bol   posúdený   ako   obligatórny   obchodnoprávnyvzťah podľa   §   261   ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Krajský   súd   rozsudkomč. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutejčasti   ako   vecne   správny.   Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7 Cdo   169/2013z 26. marca   2014   odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   pretože   po   jeho   preskúmaní   dospelk záveru,   že jeho „prípustnosť...   nemožno   vyvodiť   z ustanovenia   §   238   O.   s.   p.,   ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.

Sťažovateľka   namietala,   že   krajský   súd   aj   najvyšší   súd   porušili   jej   právona spravodlivý súdny proces zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je okrem inéhoaj povinnosť súdov svoje rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku   (ďalej   len   „OSP“)   odôvodniť   a   pri   aplikácii   relevantných   hmotnoprávnycha procesnoprávnych predpisov starostlivo prihliadnuť na všetko,   čo vyšlo počas konanianajavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Postup všeobecných súdov, ktoré sav danom   (ojedinelom)   prípade   bez   akéhokoľvek   rozumného   vysvetlenia   odkloniliod vlastnej rozhodovacej činnosti, viedol k nespravodlivému zvýhodneniu odporkyne, ktorév konečnom dôsledku znamenalo porušenie „vlastníckeho práva“ sťažovateľky, pretože jej„bol v súdnom konaní priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3201/15z 18. mája 2015   vyjadril   predseda   krajského   súdu,   a   to   tým   spôsobom,   že   poukázalna vyjadrenie predsedu senátu 6 Co – JUDr. Martina Murgaša z 15. mája 2015, z ktoréhovyplýva, že aj „Najvyšší súd SR považuje prvostupňové rozhodnutie ak aj rozhodnutie odvolacieho súdu... za riadne odôvodnené“. Predseda krajského súdu zároveň uviedol, ženetrvá na ústnom prerokovaní danej veci ústavným súdom.

V odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   v   liste   č.   KP   3/2015-25,   Cpj   17/2015z 19. mája 2015 predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti“, a zdôraznila, že „vzhľadom na to, že v danej veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania (charakter rozhodnutia odvolacieho súdu),   nemohol   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   podrobiť preskúmaniu   po   vecnej   a právnej   stráne,   čo   z odôvodnenia   jeho   uznesenia   vyplýva“.Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas s upustenímod ústneho pojednávania.

Listom zo 4. júna 2015 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že táto súhlasís upustením od pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľkyzaručených   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súduč. k. 6 Co 179/2011-957   z 28.   januára   2013   a uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ťažisková   námietka   sťažovateľky,   ktorou   odôvodňuje   porušenie   označených   právkrajským súdom a najvyšším súdom, spočíva v tvrdení o svojvoľnom postupe týchto súdov pri   vydávaní   rozhodnutí   z dôvodu,   že   sa   v jej   (ojedinelom)   prípade bez   akéhokoľvekrozumného   vysvetlenia   odklonili   od   vlastnej   judikatúry,   ktorá   v hmotnoprávnej   rovinedeklarovala   žalobou   uplatnený   nárok   sťažovateľky   na   úradu   úrokov   z omeškania   protiodporkyni   ako nárok   vyplývajúci   z obchodno-záväzkových   vzťahov   riadiacich   saustanoveniami § 261 a nasl. Obchodného zákonníka, a nie ako nárok „v zmysle občianskeho práva“.   Závery,   ku   ktorým   krajský   súd   a najvyšší   súd   dospeli,   tak   podľa   názorusťažovateľky   nezodpovedajú   ani   požiadavke   na   presvedčivé   odôvodnenie   súdnychrozhodnutí   vyplývajúcej   z   §   157   ods.   2   OSP,   ktorá   je   jedným   z atribútov   právana spravodlivý súdny proces.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnoma hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaníje aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležiteodôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuťna všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodneniasúdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   abypremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premísdospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne,ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasnevychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konanímateriálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práva oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

1. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcejproti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal   ústavný   súd   v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská   republika   (sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a 54) z právoplatnosti   sťažnosťounapadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   posúdeniecharakteru   dvojstranného   zmluvného   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a odporkyňou   touprávnou skutočnosťou, ktorá mala podstatný/zásadný význam pre rozhodnutie v merite veci.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým ako vecne správnypotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uviedol:

„Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením ceny liekov a zdravotníckeho materiálu, ktorý jej dodal právny predchodca žalobcu, a nebola sporná ani celková doba, počas ktorej bola žalovaná v omeškaní. Sporná bola   výška   úrokov   z   omeškania   vzťahom   na   jej   rozdielnu   úpravu   v   Občianskom a Obchodnom   zákonníku,   keď   žalobca   tvrdil,   že   medzi   ním   a   žalovanou   vznikol obchodnoprávny   vzťah   a   žalovaná   tvrdila,   že   medzi   ňou   a   žalobcom   vznikol... občianskoprávny vzťah.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd.“

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že okresný súd výrok o zamietnutí časti návrhusťažovateľky stručne odôvodnil len tým, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel medzi   výpočtom   uplatnenej   výšky   úrokov   a súdom   posudzovanej   výšky   úrokov   v zmysle občianskeho práva“.

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že námietkysťažovateľky   sú   opodstatnené   a že   závery   vyvodené   týmto   súdom   a neskôr   tolerovanénajvyšším súdom sú relevantné na privodenie porušenia základného práva zaručeného čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd nesprávne aplikoval právny poriadok, a tospôsobom, ktorý je nesúladný s ústavou.

Krajský   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   nezohľadnil   citované   východiská   ochranyzákladných práv a slobôd, a preto jeho prístup   pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľkynemožno   hodnotiť   inak   ako   prísne   formalistický,   odporujúci   obsahu   základného   právana súdnu   ochranu,   resp.   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie.   Spravodlivosť,   ktoráje osobitne zvýraznená nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v ustanoveniach § 1 a § 117ods. 1 OSP, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadaťtaké   riešenie   ním   prejednávanej   veci,   ktoré   nebude   možné   vyhodnotiť   ako   popierajúcezmysel   a účel   príslušných   zákonných   ustanovení.   Krajský   súd   sa   nezaoberal   výkladomustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, resp. jeho výklad je arbitrárny, a týmústavne nesúladný.

Realizáciu základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru   umožňujú   predovšetkým ustanovenia § 205 OSP v odvolacomkonaní a ustanovenia § 237 OSP v dovolacom konaní, ktoré treba vykladať tak, aby ichprostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Napriek skutočnosti, že sťažovateľka vo svojom odvolaní z 27. júla 2011 na rozdielnujudikatúru   všeobecných   súdov   upozornila,   relevantné   rozhodnutia   všeobecných   súdovk odvolaniu   aj   pripojila,   a zároveň   krajskému   súdu   navrhla,   aby „v prípade,   ak potvrdí rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   vyslovil,   že dovolanie je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu“,odvolací súd na túto jej legitímnu požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil anidôvod odklonu od vlastnej (prevažujúcej) judikatúry a judikatúry najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajskéhosúdu č.   k.   6   Co   179/2011-957   z 28.   januára   2013   a uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 7 Cdo 169/2013   z 26.   marca   2014   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v príčinnej súvislosti s ním aj základné právovlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (bod   1   výroku   nálezu),   preto   napadnutérozhodnutia podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 zákonao ústavnom súde zrušil a prihliadajúc na zásadu účelnosti a hospodárnosti súdneho konaniavec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil krajskému súdu na ďalšiekonanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd v ďalšom konaní viazanýprávnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, preto jeho úlohou budeopätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľky s tým, že sa bude osobitne zaoberaťjej námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že v podobných prípadoch krajský súd a najvyššísúd   právny   vzťah   medzi   podnikateľom   podnikajúcim   v oblasti   distribúcie   liekova zdravotníckeho   materiálu   a poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti   posúdili   v zmysle§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka ako vzťah obchodnoprávny. Prípadný odklon od tejtojudikatúry   bude   krajský   súd   povinný   odôvodniť   v zmysle   §   157   ods.   2   OSP,   pretožeposúdenie tejto otázky má nielen v okolnostiach posudzovaného prípadu, ale aj v širšomcelospoločenskom meradle zásadný význam.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámciktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériomna rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnutédo ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práva slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorýzjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhaťv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,ktorú jej mali všeobecné súdy uhradiť v dôsledku zrejmého porušenia jej základných práv. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   predstavuje   samotné   vyslovenieporušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súduna reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnúsatisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal(bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou340,90 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie vecia spísanie sťažnosti) – vykonané v roku 2014 v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálovv sume po 8,04 € plus 20 % DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vypočítaná   právnou   zástupkyňousťažovateľky   zodpovedá   výpočtu   ústavného   súdu   v zmysle   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznanív sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015