SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 78/2015-50
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkavo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava,zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 179/2011-957z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislaveč. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 169/2013z 26. marca 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšiekonanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpeniaobchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 78/2015-26zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnostiINFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014.
Sťažovateľka uviedla, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalejlen „okresný súd“) 11. apríla 2008 sa proti Univerzitnej nemocnici Bratislava (ďalej len„odporkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 36 856,66 € z titulu „omeškania úhrad kúpnej ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky) dodaný odporkyni na základe objednávok“.Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/66/2008-902 z 28. júna 2011 zaviazal odporkyňu zaplatiťsťažovateľke sumu 22 023,68 € a trovy konania v sume 2 107,13 € do troch dníod právoplatnosti tohto rozsudku, pričom vo zvyšnej časti (týkajúcej sa zaplatenia sumy14 832,98 €) návrh zamietol z dôvodu, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom uplatnenej výšky úrokov a súdom posudzovanej výšky úrokov v zmysle občianskeho práva“. Proti zamietajúcej časti rozhodnutia okresného súdu podalasťažovateľka odvolanie, v ktorom namietla právnu kvalifikáciu predmetného nároku(t. j. úroku z omeškania) okresným súdom podľa Občianskeho zákonníka, a nie podľaObchodného zákonníka, pričom poukazujúc na konkrétnu judikatúru všeobecných súdovv podobných veciach vyjadrila presvedčenie, že právny vzťah medzi ňou a odporkyňouspĺňa všetky predpoklady na to, aby bol posúdený ako obligatórny obchodnoprávnyvzťah podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Krajský súd rozsudkomč. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutejčasti ako vecne správny. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 169/2013z 26. marca 2014 odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože po jeho preskúmaní dospelk záveru, že jeho „prípustnosť... nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.
Sťažovateľka namietala, že krajský súd aj najvyšší súd porušili jej právona spravodlivý súdny proces zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je okrem inéhoaj povinnosť súdov svoje rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“) odôvodniť a pri aplikácii relevantných hmotnoprávnycha procesnoprávnych predpisov starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konanianajavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Postup všeobecných súdov, ktoré sav danom (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia odkloniliod vlastnej rozhodovacej činnosti, viedol k nespravodlivému zvýhodneniu odporkyne, ktorév konečnom dôsledku znamenalo porušenie „vlastníckeho práva“ sťažovateľky, pretože jej„bol v súdnom konaní priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej“.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3201/15z 18. mája 2015 vyjadril predseda krajského súdu, a to tým spôsobom, že poukázalna vyjadrenie predsedu senátu 6 Co – JUDr. Martina Murgaša z 15. mája 2015, z ktoréhovyplýva, že aj „Najvyšší súd SR považuje prvostupňové rozhodnutie ak aj rozhodnutie odvolacieho súdu... za riadne odôvodnené“. Predseda krajského súdu zároveň uviedol, ženetrvá na ústnom prerokovaní danej veci ústavným súdom.
V odpovedi na výzvu ústavného súdu v liste č. KP 3/2015-25, Cpj 17/2015z 19. mája 2015 predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti“, a zdôraznila, že „vzhľadom na to, že v danej veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania (charakter rozhodnutia odvolacieho súdu), nemohol dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stráne, čo z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva“.Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas s upustenímod ústneho pojednávania.
Listom zo 4. júna 2015 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že táto súhlasís upustením od pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľkyzaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súduč. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Ťažisková námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označených právkrajským súdom a najvyšším súdom, spočíva v tvrdení o svojvoľnom postupe týchto súdov pri vydávaní rozhodnutí z dôvodu, že sa v jej (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvekrozumného vysvetlenia odklonili od vlastnej judikatúry, ktorá v hmotnoprávnej rovinedeklarovala žalobou uplatnený nárok sťažovateľky na úradu úrokov z omeškania protiodporkyni ako nárok vyplývajúci z obchodno-záväzkových vzťahov riadiacich saustanoveniami § 261 a nasl. Obchodného zákonníka, a nie ako nárok „v zmysle občianskeho práva“. Závery, ku ktorým krajský súd a najvyšší súd dospeli, tak podľa názorusťažovateľky nezodpovedajú ani požiadavke na presvedčivé odôvodnenie súdnychrozhodnutí vyplývajúcej z § 157 ods. 2 OSP, ktorá je jedným z atribútov právana spravodlivý súdny proces.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnoma hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaníje aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležiteodôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuťna všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodneniasúdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, abypremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premísdospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasnevychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
1. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcejproti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťounapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Ústavný súd konštatuje, že v konaní pred všeobecnými súdmi bolo posúdeniecharakteru dvojstranného zmluvného vzťahu medzi sťažovateľkou a odporkyňou touprávnou skutočnosťou, ktorá mala podstatný/zásadný význam pre rozhodnutie v merite veci.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým ako vecne správnypotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uviedol:
„Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením ceny liekov a zdravotníckeho materiálu, ktorý jej dodal právny predchodca žalobcu, a nebola sporná ani celková doba, počas ktorej bola žalovaná v omeškaní. Sporná bola výška úrokov z omeškania vzťahom na jej rozdielnu úpravu v Občianskom a Obchodnom zákonníku, keď žalobca tvrdil, že medzi ním a žalovanou vznikol obchodnoprávny vzťah a žalovaná tvrdila, že medzi ňou a žalobcom vznikol... občianskoprávny vzťah.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd.“
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že okresný súd výrok o zamietnutí časti návrhusťažovateľky stručne odôvodnil len tým, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom uplatnenej výšky úrokov a súdom posudzovanej výšky úrokov v zmysle občianskeho práva“.
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že námietkysťažovateľky sú opodstatnené a že závery vyvodené týmto súdom a neskôr tolerovanénajvyšším súdom sú relevantné na privodenie porušenia základného práva zaručeného čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd nesprávne aplikoval právny poriadok, a tospôsobom, ktorý je nesúladný s ústavou.
Krajský súd vo svojich rozhodnutiach nezohľadnil citované východiská ochranyzákladných práv a slobôd, a preto jeho prístup pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľkynemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného právana súdnu ochranu, resp. aj práva na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť, ktoráje osobitne zvýraznená nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v ustanoveniach § 1 a § 117ods. 1 OSP, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadaťtaké riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúcezmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Krajský súd sa nezaoberal výkladomustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, resp. jeho výklad je arbitrárny, a týmústavne nesúladný.
Realizáciu základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujú predovšetkým ustanovenia § 205 OSP v odvolacomkonaní a ustanovenia § 237 OSP v dovolacom konaní, ktoré treba vykladať tak, aby ichprostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Napriek skutočnosti, že sťažovateľka vo svojom odvolaní z 27. júla 2011 na rozdielnujudikatúru všeobecných súdov upozornila, relevantné rozhodnutia všeobecných súdovk odvolaniu aj pripojila, a zároveň krajskému súdu navrhla, aby „v prípade, ak potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu“,odvolací súd na túto jej legitímnu požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil anidôvod odklonu od vlastnej (prevažujúcej) judikatúry a judikatúry najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 6 Co 179/2011-957 z 28. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v príčinnej súvislosti s ním aj základné právovlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu), preto napadnutérozhodnutia podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 zákonao ústavnom súde zrušil a prihliadajúc na zásadu účelnosti a hospodárnosti súdneho konaniavec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil krajskému súdu na ďalšiekonanie (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd v ďalšom konaní viazanýprávnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, preto jeho úlohou budeopätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľky s tým, že sa bude osobitne zaoberaťjej námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že v podobných prípadoch krajský súd a najvyššísúd právny vzťah medzi podnikateľom podnikajúcim v oblasti distribúcie liekova zdravotníckeho materiálu a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti posúdili v zmysle§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka ako vzťah obchodnoprávny. Prípadný odklon od tejtojudikatúry bude krajský súd povinný odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP, pretožeposúdenie tejto otázky má nielen v okolnostiach posudzovaného prípadu, ale aj v širšomcelospoločenskom meradle zásadný význam.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámciktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériomna rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnutédo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práva slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorýzjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhaťv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,ktorú jej mali všeobecné súdy uhradiť v dôsledku zrejmého porušenia jej základných práv. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenieporušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súduna reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnúsatisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal(bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou340,90 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie vecia spísanie sťažnosti) – vykonané v roku 2014 v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálovv sume po 8,04 € plus 20 % DPH.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná právnou zástupkyňousťažovateľky zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznanív sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015