znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Zeleňákom, Letná 47, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. decembra 2013   doručená   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   namieta   prieťahy   v   konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010, ktoré začalo ešte v roku 2000, a ako porušovateľov svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru uvádza okrem okresného súdu aj Okresný súd Bratislava III, kde bol spis od januára 2005 až do decembra 2008.

Sťažovateľ namieta, že uvedené súdy v jeho veci nekonali viac ako 11 rokov a v súčasnosti nie je konanie ešte právoplatne skončené. V sťažnosti uvádza procesné úkony okresného súdu od februára 2011 do 4. októbra 2013, z ktorých tiež vyplýva, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom 3. októbra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa v časti o náhradu škody s prísl. v sume 12 476 €. Krajský súd následne potvrdil rozsudkom sp. zn. 6 Co 620/2012 z 27. mája 2012 rozsudok v tejto časti. V ostatnej časti (o uloženie povinnosti žalovaného doručiť sťažovateľovi rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Senci) a v časti trov konania bol rozsudok okresného súdu krajským súdom zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Následne   okresný   súd   rozsudkom   zo   4.   októbra   2013   návrh   sťažovateľa   v   časti uloženia povinnosti žalovanému zamietol a súčasne nepriznal žalovanému trovy konania.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ dvakrát (december 2011 a september 2013) podal predsedovi okresného súdu sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov namietajúc zbytočné prieťahy v ním iniciovanom súdnom konaní, ale predseda okresného súdu jeho sťažnosti nepovažoval za dôvodné.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada ústavný súd, aby rozhodol, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   356/2010   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) porušené bolo.

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   13   000   € a úhrady trov konania v sume 260,32 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   168/05,   IV.   ÚS   434/2011 a III. ÚS 581/2012).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06, III. ÚS 22/2011), a preto už k namietanému porušovaniu   týchto   práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   z   10.   decembra   2013   prieťahy v konaní pred okresným   súdom   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   356/2010   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) a tvrdí, že okresný súd v jeho veci nekoná, čím porušuje jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v namietanej veci rozhodol prvýkrát rozsudkom sp. zn. 9 C 356/2010 z 3. októbra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa v časti o náhradu škody   s   prísl.   v   sume   12   476   €.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   620/2012 z 27. mája 2012 bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 356/2010 z 3. októbra 2012 v tejto časti potvrdený, čím nadobudol právoplatnosť 3. júla 2013. Následne okresný súd ďalším rozsudkom sp. zn. 9 C 356/2010 zo 4. októbra 2013 zamietol aj zvyšný návrh sťažovateľa v časti   uloženia   povinnosti   žalovanému   a   súčasne   nepriznal   žalovanému   trovy   konania. Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   20.   novembra   2013,   ktoré   doplnil na základe   výzvy   okresného   súdu   23.   decembra   2013.   V   súčasnosti   okresný   súd po vyhlásení rozsudku vo zvyšnej časti vykonáva už len procesné úkony na predloženie spisu odvolaciemu súdu.

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   pripomína,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   sťažovateľ   mohol kvalifikovane brániť (ešte do vynesenia rozsudkov okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo však kvalifikovane neurobil (obdobne napr. II. ÚS 361/2012, IV. ÚS 452/2012).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (11. decembra 2013) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania a v čase prerokovania sťažnosti k prieťahom v namietanom konaní už nedochádza. Tento stav veci viedol   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti   okresnému   súdu   je   zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014