znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B:, zastúpenej A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. J. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   11   NcC   75/2011 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 11 NcC 75/2011 z 15. decembra 2011. Sťažnosť bola doplnená podaniami sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 17. januára 2012 a 1. februára 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľka   (ako   povinná)   je účastníčkou exekučného konania, ktoré sa vedie na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 57 Er/2405/2011 na návrh oprávneného P., so sídlom v S. Vec bola pridelená na vybavenie zákonnej sudkyni JUDr. G. S. (ďalej len „sudkyňa“).

Exekučným   titulom   v   konaní   je   právoplatný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 362/2010 z 11. októbra 2011, proti ktorému sťažovateľka podala dovolanie spolu so žiadosťou o odklad vykonateľnosti.

Sťažovateľka uplatnila proti sudkyni námietku zaujatosti v exekučnom konaní na okresnom súde v decembri 2011 z dôvodu, že sudkyňa je blízkou osobou (matkou) súdneho exekútora, ktorému boli postúpené práva a povinnosti z rámcovej zmluvy o spolupráci pri vykonávaní exekúcií uzatvorenej 18. júna 2002 medzi sťažovateľkou a JUDr. K. V zmysle tejto zmluvy bol účastníkom aj syn sudkyne a hoci pohľadávka bola medzičasom postúpená tretej   osobe   (oprávnenému),   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   existuje   pomer   sudkyne   k účastníkovi konania, ktorý si uplatňoval túto pohľadávku. Súčasne v námietke poukázal na to,   že   sudkyňa   ako   generálna   riaditeľka   sekcie   civilného   práva   na   Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vydala stanovisko, ktoré bolo použité v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cb 52/2010 z 8. novembra 2010 a bolo rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej krajský súd vydal rozhodnutie sp.   zn.   2   Cob   62/2010   z   21.   októbra   2011,   ktorým   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 31 Cb 26/2007 v jej právnej veci tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi istinu a príslušenstvo.

V konaní o námietke rozhodol   krajský   súd uznesením sp.   zn. 11 NcC   75/2011 z   15.   decembra   2011   tak,   že   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla v námietke zaujatosti a preto ho považuje za nedostatočné   a ústavne neudržateľné.   Podrobne   poukazuje na to,   v   čom   vidí   porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a tvrdí, že ide o svojvoľné, nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie.

V doplnení sťažnosti poukazuje aj na to, že rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť až 10. januára 2012, ale sudkyňa už 9. januára 2012 vydala poverenie na vykonanie   exekúcie   pre   súdneho   exekútora,   čo   tiež   považuje   za   hrubý   zásah   do   jej označených práv.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je možné podať odvolanie,   a   keďže   neexistuje   zákonná   možnosť   nápravy   takéhoto   porušenia   pred všeobecným   súdom,   preto   sa   obrátila   so   svojou   sťažnosťou   na   ústavný   súd.   Súčasťou sťažnosti je návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ktorý riadne odôvodnila.

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby o jej sťažnosti nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 11 NcC 75/2011 z 15. decembra 2011 porušené bolo, zrušil toto uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sa domáha úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označila   sťažovateľka,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla v námietke zaujatosti, a preto ho považuje za nedostatočné a ústavne neudržateľné, a tiež tvrdí, že ide o svojvoľné, nepreskúmateľné a arbitrárne   rozhodnutie.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   to,   že   hoci   rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť až 10. januára 2012, sudkyňa už 9. januára 2012 vydala poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora, čo tiež považuje za hrubý zásah do jej označených práv.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 57 Er/2405/2011 zistil, že oprávnený podal 28. novembra 2011 na exekútorskom úrade návrh na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob/362/2010   z   11.   októbra   2011,   ktorým   bola   sťažovateľke   ako   povinnej   uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti J., s. r. o., so sídlom v B., istinu 242 929,70 € s prísl.

V   návrhu   oprávnený   uviedol,   že   23.   novembra   2011   na   základe   zmluvy   došlo k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti J., s. r. o., na neho.

Súdny exekútor požiadal 29. novembra 2011 okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa   1.   decembra   2011   podala   sťažovateľka   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni, pretože   v   pracovnej   pozícii   na   ministerstve   vydala   stanovisko,   ktoré   bolo   použité v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cb 52/2010 z 8. novembra 2010, na základe ktorého krajský súd vydal rozhodnutie sp. zn. 2 Cob 362/2010 z 11. októbra 2011 (ktorým   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 31 Cb 26/2007 v jej právnej veci tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi istinu a príslušenstvo). Okrem toho namietala, že sudkyňa je blízkou osobou (matkou) súdneho exekútora,   ktorému   boli   postúpené   práva   a   povinnosti   z   rámcovej   zmluvy,   a   hoci pohľadávka bola medzičasom postúpená tretej osobe (oprávnenému), sťažovateľka zastáva názor,   že   existuje   pomer   sudkyne   k   účastníkovi   konania,   ktorý   si   uplatňoval   túto pohľadávku. V podaní z 2. decembra 2011 sťažovateľka svoju námietku doplnila o citáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   a judikatúru   ústavného   súdu   a Európskeho súdu   pre ľudské   práva (ďalej len „ESLP“) a uviedla, že súdny exekútor Bc. B. S. je v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou a na   základe   exkluzívnej   zmluvy   pre   ňu   zabezpečuje   nútený   výkon   rozhodnutí.   Z   tohto dôvodu nemožno vylúčiť, že medzi nimi môže dôjsť k sporom či iným kontroverziám alebo k   ukončeniu   zmluvného   vzťahu   so   sťažovateľkou,   a   tieto   okolnosti   môžu   negatívne ovplyvniť   aj   vzťah   sťažovateľky   a   sudkyne.   V   osobe   sudkyne   sťažovateľka   nemá dostatočné záruky (tzv. teória zdania), že bude v danej veci rozhodovať nezaujato.

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 NcC 75/2011 z 15. decembra 2011 rozhodol tak, že sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania   a   rozhodovania   tejto   veci. V relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:

„Sudkyňa...   sa   vyjadrila   k   námietke   zaujatosti   tak,   že   vo   veci   sa   necíti   byť   ani subjektívne a ani objektívne zaujatá, nemá záujem na určitom výsledku sporu, konanie sa jej nijako   priamo nedotýka,   vo veci   nezískala informácie iným  ,   ako procesným postupom účastníkov konania, oprávneného ani povinného nepozná, nikdy sa s nimi nestretla a nie sú to jej blízke osoby. Z daného teda vyplýva, že k účastníkom konania, k ich zástupcom a ani k exekučnej veci nemá žiadny pomer, ktorý by zakladal zákonný dôvod na vylúčenie vo veci. Podľa ust. § 14 ods.1, 3 zák. č. 99/1963 Zb... sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom,   ktorý   by   pri   všetkej   možnej   snahe   o   správnosť   rozhodnutia   ovplyvnil   jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.) alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu   vyhovieť   každému   návrhu   oprávnených   osôb   a   vždy   vylúčiť   sudcu   z   ďalšieho prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť nadriadeného súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny, čl. 48 ods. 1 Ústavy), treba trvať na tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

Krajský súd v Bratislave hodnotiac dôvody uvedené povinným v námietke zaujatosti odôvodnené   existenciou   zmluvného   vzťahu   povinného   so   súdnym   exekútorom   Bc.   B.   S. (synom zákonnej sudkyne), ktorý na základe exkluzívnej zmluvy pre povinného zabezpečuje nútený   výkon   rozhodnutí   v   danej   veci   dospel   k   názoru,   že   túto   okolnosť   nemožno   bez ďalšieho považovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť zákonného sudcu v exekučnom konaní, v ktorom si voči povinnému uplatňuje právo na vymoženie právoplatne priznanej pohľadávky iný účastník konania (v posudzovanom prípade spol. P...

V tejto súvislosti nadriadený súd dodáva, v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov je sudca pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

V súvislosti s hodnotením vznesenej námietky zaujatosti pre pomer zákonného sudcu k veci... je treba uviesť, že sudcov pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by   mohol   byť   rozhodnutím   súdu   priamo   dotknutý   na   svojich   právach   (ako   vedľajší účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je   jeho pohľad   na   zistené skutkové   okolnosti   prípadu   deformovaný ďalšími poznatkami zistenými mimoprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad s vedeckou alebo inou publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní tej istej veci v inom štádiu súdneho konania podľa § 14 ods. 2 O. s. p. keď na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní“.

Ústavný súd v tejto veci najprv považoval za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00, IV.   ÚS   287/04).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad ustanovení § 14 ods. 1 a 3 a iných súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich postup pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vylúčenie sudkyne, ktorý by zakladal prípadné zrušenie citovaného uznesenia krajského súdu.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie o nevylúčení sudkyne okresného súdu   z prerokúvania a rozhodovania veci   vedenej   pod sp. zn. 57 Er/2405/2011 odôvodnil primerane a na všetky podstatné námietky sťažovateľky dal   zrozumiteľnú   odpoveď.   Krajský   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   s   jej   námietkou týkajúcou   sa   existencie   zmluvného   vzťahu   sťažovateľky   a   súdneho   exekútora   (synom sudkyne), čo vyplýva z citovanej časti rozhodnutia, a tiež sa jasne vyjadril aj k námietke sťažovateľky týkajúcej sa pomeru sudkyne k veci v súvislosti s jej „stanoviskom“, keď v rozhodnutí uviedol, že „V posudzovanom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie je okolnosť,   že   zákonná   sudkyňa   v   pozícii   generálnej   riaditeľky   Sekcie   civilného   práva Ministerstva spravodlivosti SR dňa 16. 12. 2005 vydala stanovisko č. 53816/50, ktoré bolo ako jeden z listinných dôkazov použité v súdnom konaní sp. zn. 31 Cb/26/07 okolnosťou z objektívneho   hľadiska   vedúcou   k   legitímnym   pochybnostiam   o   nestrannosti   súdneho rozhodovania. Nadriadený súd poznamenáva, že z obsahu označeného stanoviska vyplýva, že ho ústredný orgán štátnej správy súdov vydal v súlade s ust. § 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v pozícii orgánu vykonávajúceho dohľad nad činnosťou súdnych exekútorov a tento bol ako jeden z listinných dôkazov predložený a vyhodnotený v súdnych konaniach, ktoré v námietke zaujatosti označil povinný; povinným namietaná   údajná   neobjektivita   stanoviska   nie   je   okolnosťou,   ktorú   by   bol   oprávnený nadriadený súd riešiť v predmetnom konaní, v ktorom rozhoduje o námietke zaujatosti.“.

V   danom   prípade   je   teda   uznesenie   krajského   súdu   primeraným   spôsobom odôvodnené a ústavný súd nemá žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať, pretože je legitímne, zrozumiteľné a aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že krajský súd nedal odpoveď na tie námietky sťažovateľky,   že   v   budúcnosti   by   mohlo   dochádzať   medzi   súdnym   exekútorom a sťažovateľkou,   ktorý   je   s   ňou   v   zmluvnom   vzťahu,   k   sporom   alebo   k   ukončeniu zmluvného   vzťahu,   pretože   ide   len   o   jej   úvahy,   ktoré   nijakým   spôsobom   nemôžu v súčasnosti spochybniť rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení sudkyne z konania.

Z uvedených dôvodov nemožno uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o   právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Tú   námietku   sťažovateľky,   v ktorej   namieta   zásah   do   svojich   práv   postupom krajského   súdu   tým,   že   sudkyňa   vydala   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   pre   súdneho exekútora   už   9.   januára   2012,   hoci   rozhodnutie   o jej   nevylúčení   z prejednávania a rozhodovania   vo   veci   nadobudlo   právoplatnosť   až   10.   januára   2012,   ústavný   súd vyhodnotil   ako   neopodstatnenú.   Tvrdenie   sťažovateľky   o právoplatnosti   uznesenia a o dátume vydania poverenia je síce pravdivé, ale okresný súd už v čase, keď vydával poverenie 9. januára 2012, vedel o rozhodnutí krajského súdu, pretože spis mu bol doručený s predmetným   rozhodnutím   už   27.   decembra   2011,   a po   doručení   rozhodnutia   a spisu z krajského súdu toto rozhodnutie expedoval účastníkom konania, zástupca povinného toto rozhodnutie prevzal už 30. decembra 2011 a zástupca oprávneného ho prevzal 9. januára 2012.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   a preto   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012