znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. R. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal   na Krajskom   súde   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   preskúmania   rozhodnutia Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) č. 1/225/10335-69873/2007/991048-r   z   19.   septembra   2007,   ktorým   potvrdil   dodatočný platobný výmer správcu dane Daňového úradu S. (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. 705/230/5424/07/BiU z 2. apríla 2007 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), na základe ktorého bol sťažovateľovi podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o správe dani a poplatkov“) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 18 917,77 € (pôvodne vyrubenej v slovenských korunách v sume 569 917 Sk).

Sťažovateľ zásadne nesúhlasí so záverom o svojom hmotnoprávnom pochybení ako platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   a   nesplnení   podmienok   na   odpočet   dane   podľa ustanovenia   §   49   ods.   2   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a podľa jeho názoru správca dane porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, zároveň sa nevysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými žalobcom, čím došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

Bližšie k tomu uvádza, že si za zdaňovacie obdobie júl 2005 uplatnil odpočítanie dane za nákup tovaru na základe faktúry č. 2005/07/082 z 22. júla 2005 od dodávateľa –obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.   s   tým,   že   časť   tovaru   uskladnil   v   prenajatých skladových priestoroch obchodnej spoločnosti v S. a časť v skladových priestoroch v K. Časť z tovaru sa však znehodnotila bez zavinenia sťažovateľa, preto tovar prerobil s cieľom čo najnižšej straty „do podoby regranulátu“. Tieto fakty sťažovateľ preukázal relevantnými listinnými dôkazmi, napr. čestným vyhlásením konateľa obchodnej spoločnosti R., s. r. o.Zamestnanci   správcu   dane   pri   daňovej   kontrole   pochybili   jednak   v tom,   že v súvislosti s prepracovanou časťou tovaru ju nevykonali za prítomnosti konateľa, ako to vyžadujú príslušné právne predpisy, ale v prítomnosti iného zamestnanca, ktorý na toto nebol oprávnený, nedisponoval príslušnými informáciami a ani sa nepodpísal pod zápisnicu o miestnom zisťovaní. Tento problém by tiež nebol vznikol, ak by mu pracovníci správcu dane nestratili účtovné doklady za predmetné zdaňovacie obdobie.

V žalobe   sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že   správca   dane   nepostupoval   v súlade s ustanovením § 2 ods. 1 a 2 a § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, pričom v tejto súvislosti sa opiera i o súdneho znalca (na druhej strane si je ale vedomý, že závery súdneho znalca v predmetnej právnej veci nie sú pre všeobecné súdy a rovnako pre ústavný súd záväzné).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 61/07 z 8. septembra 2009 žalobu zamietol, pričom v rozpore s „ust. § 250i ods. 1 OSP nevykonal dokazovanie za účelom preskúmania napadnutého rozhodnutia“.

Sťažovateľ   6.   októbra   2009   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie, v ktorom „navrhol vykonanie dokazovania u správcu dane z daňových priznaní a rovnako tak zo živnostenského registra“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžf   4/2009   z 23. júna   2010   rozhodol   tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   citoval   podstatné   závery z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil   so   zisteniami   a závermi daňového riaditeľstva, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, vyjadrenie daňového riaditeľstva, pričom konštatoval, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné.

Najvyšší   súd   sťažovateľovi   vytkol,   že   ako   daňový   subjekt   neuniesol   dôkazné bremeno a spoľahlivo nepreukázal, že si odpočet dane ako platiteľ DPH uplatnil v súlade s podmienkami na odpočet dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. Konštatoval, že jeho tvrdenie o nemožnosti predloženia dokladov preukazujúcich relevantné skutočnosti neobstojí (aj keď uznal, že išlo o požiar – objektívnu okolnosť), ale doplnenie dokazovania na návrh sťažovateľa na účely úplného zistenia skutkového stavu už nevykonal.

Sťažovateľ ďalej   podrobne   cituje   z rozhodnutia   najvyššieho súdu   (s.   5,   6, 8   a 9) ktorého závery sú podľa neho rozporuplné, v čom vidí najmä pochybenia krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žalobe. Poukazuje aj na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 5 Sž 198/00 z 30. mája 2001 a sp. zn. 7 Sž 124/01, nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. novembra 2007 a na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 4/2009 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods.   1   a 2   listiny,   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ tiež žiada o nezverejnenie svojho mena a priezviska a jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán verejnej správy (obdobne napr. III. ÚS 401/09).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (ktoré   sú   obsahovo   totožné   s označenými   právami   podľa   čl.   36   ods.   1   a 2   listiny) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010. Podstatou jeho námietok je to, že najvyšší súd (a tiež aj krajský súd) nevykonali riadne dokazovanie v jeho právnej veci na účely odstránenia pochybností spočívajúcich v nedostatočnom zistenom skutkovom stave správnymi orgánmi (daňovými orgánmi).

Článok 124 ústavy postavil ústavný súd mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať a hodnotiť   dôkazy   a prijímať   relevantné   právne   závery,   ktoré   je   potrebné   v rámci odôvodnení   rozhodnutí   aj   náležite   obhájiť.   Intervencia   ústavného   súdu   do   výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy, ak tieto výstupy vykazujú znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo   slobody   podľa   ústavy   či   medzinárodnej   zmluvy.   V prípade,   ak   všeobecný   súd vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne názory, skutkové zistenia, myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá právo, niet dôvodu, aby ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné.

Tým,   že   ústavný   súd   nepatrí   do   sústavy   všeobecných   súdov,   neprináleží mu   ani pozícia opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a zároveň nie je povinný chrániť sťažovateľov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými   zásahmi   do   ich   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených skutkových   okolností   a aplikácia   normatívneho   textu   zákonných   ustanovení   použitých najvyšším súdom bola presvedčivá.

Z obsahu sťažnosti a jej tvorených príloh ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil   žiadne   signály,   ktoré   by   ho   mohli   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Najvyšší súd vychádzal pri svojom rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 S 61/07 z 8. septembra 2009, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie   rozhodnutia   daňových   orgánov,   ale   tiež   vychádzal   najmä   z obsahu   ich administratívneho spisu sp. zn. I/225/10335/2007.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010 (zo skutočností opísaných na s. 4 až 9) vyplývajú konkrétne skutkové zistenia a logické právne závery, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Rozhodnutie najvyššieho súdu podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazuje prvky   arbitrárnosti,   je   zrozumiteľné   a   riadne odôvodnené. Preto nie je pravdou tvrdenie sťažovateľa, že „Rozhodnutie správcu dane bolo vydané bez dostatočne zisteného skutkového stavu a je v rozpore s viacerými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1, ods. 3, § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 44 ods. 4 písm. b / bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.).“.

Z účtovných   dokladov   (faktúr,   dodacích   listov,   evidencie   DPH),   ako   aj písomnej korešpondencie medzi daňovými orgánmi a sťažovateľom, ako aj ďalších dôkazov najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ „pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   podľa   ustanovenia   §   49   ods.   2   zákona   o DPH“ oprávnenosť tohto nároku daňovým dokladom „podľa § 70, § 71 v spojení s § 51 ods. 1 zákona   o DPH... riadne   nepreukázal,   preto   musí   znášať   dôsledky   vyplývajúce   z   ich porušenia“.

Najvyšší súd sa tiež nestotožnil   s názorom žalobcu, že „mu daňový úrad stratil doklady“, resp.   „že   sa   miestneho   zisťovania   u   spoločnosti   R.;   s.r.o.   sa   za   uvedenú spoločnosť zúčastnil nekompetentný a neinformovaný pracovník“, čo riadne odôvodnil na s. 8 svojho rozhodnutia. Ďalej uviedol, že „Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že tovar (uvedený   v   dodacom   liste   č.   2005/07/082   od   dodávateľa   A.,   s.r.o.)   použil   na   dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca však takýto dôkaz nepredložil. Sám uviedol, že nevie preukázať predaj, príp. použitie tohto tovaru, nakoľko účtovné doklady, ktoré by použitie preukázali,   boli   znehodnotené   pri   požiari.   Ide   síce   o   objektívny   dôvod   nepredloženia dokladov, ten však žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Pritom je nevyhnutné mať na zreteli, že ak subjekt niečo   požaduje,   čo   je   viazané   na   splnenie   určitých   zákonných   podmienok,   je   na   ňom preukázať ich splnenie zákonnými relevantnými dokladmi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).

Dôkazné   bremeno   je   na   daňovom   subjekte   -   žalobcovi   (§   29   ods.   8   zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH), Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,, ktorý disponuje svojim právom uplatniť   si   za   zákonom   stanovených   a   splnených   podmienok   nárok   na   odpočet   dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno,   svoje   tvrdenia   spoľahlivo   nepreukáže,   nemôže   byť   nárok   na   odpočet   dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty neuniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal použitie tovaru na dodávku tovarov a služieb ak platiteľ, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených v ustanovení § 49 ods.   2   zákona   o   DPH.   Uvedené   podmienky   musia   byť   splnené   kumulatívne,   a   preto nesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci, znamená negatívnu aplikáciu citovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje postup a rozhodnutie správnych orgánov   oboch   stupňov   ako   aj   krajského   súdu   za   správny   a   konformný   so   zákonom č. 511/1992 Zb. a zákonom o DPH.

Na   základe   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnutý   rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 61/2007-49 zo dňa 8. septembra 2009 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)...“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd posudzoval   správnosť   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie správneho   orgánu   v daňových   veciach,   a   v napadnutom   rozsudku   jasne   predstavil,   čo skúmal, z čoho vychádzal, ktorými právnymi normami sa riadil, ktoré okolnosti boli preň určujúce   a z akého   dôvodu   považoval   závery   krajského   súdu,   ako   aj   závery   daňových orgánov v otázkach dane z pridanej hodnoty za správne.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011