znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   J.,   G.;   V.   J.,   T.;   M.   J.,   G.;   Ľ.   J.,   H.,   a J.   S.,   G., zastúpených   advokátkou   JUDr. M.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 107/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. J., V. J., M. J., Ľ. J. a J. S. odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2008 doručená sťažnosť F. J., G.; V. J., T.; M. J., G.; Ľ. J., H., a J. S., G. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 107/1996.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia boli účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 107/1996.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateľov rozhodol svojím rozsudkom č. k. 7 C 107/1996-199 z 27. júna 2007, proti ktorému podal odporca   odvolanie.   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   odvolací   súd rozsudkom č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa,   ktorý   v spojení   s označeným   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 25. januára 2008.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov okresný súd konal neefektívne, pričom takéto konanie im   spôsobovalo   stav   právnej   neistoty   a v konečnom   dôsledku   viedlo   k obmedzeniu vlastníckych práv vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, a to vzhľadom na skutočnosť, že   „...u   žalovaného   sa   namietalo   splnenie   podmienok   na   vydanie   osvedčenia   o držbe nehnuteľnosti podľa z. č. 293/1995 Zb., na základe ktorého bol zapísaný právny predchodca odporcu ako vlastník týchto nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 107/1996 porušil ich základné právo podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   (napriek   skutočnosti,   že   sťažovatelia   v petite   sťažnosti   neoznačili konanie vedené pred okresným súdom spisovou značkou, z obsahu sťažnosti a jej príloh jednoznačne   vyplýva,   že   namietajú   porušenie   základného   práva   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 107/1996). Sťažovatelia ďalej žiadajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk pre každého, ako aj náhradu trov ich právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III.ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03).

Sťažovatelia v sťažnosti,   ktorá bola ústavnému súdu doručená 11. februára 2008, namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 107/1996.

Ústavný súd zistil z príloh k sťažnosti, súčasťou ktorých je aj rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 107/1996-199 z 27. júna 2007, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. januára 2008.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už označené porušovanie základného práva sťažovateľov okresným súdom netrvalo, pretože konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo právoplatne skončené. Na základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008