znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., R., zastúpeného advokátom Mgr. L. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 390/05-137 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. januára 2007 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm.   b)   ústavy   a na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako aj porušenie práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 390/05-137 z 28. júna 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   krajský   súd   označeným   rozsudkom z 28. júna 2006 potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cp 44/2003-96 zo 14. februára 2005. Predmetom konania pred okresným súdom bola sťažovateľova žaloba, ktorou sa proti Vojenským stavbám B., štátny podnik (ďalej len „žalovaný“) domáhal určenia, že jeho pracovný pomer so žalovaným trvá a zároveň   uplatňoval právo   na zaplatenie náhrady   mzdy.   Okresný   súd   žalobu zamietol. Sťažovateľ   napadol   jeho   rozhodnutie   odvolaním,   ktoré   bolo   predmetom   konania   pred krajským súdom.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že ho krajský súd „... svojim rozsudkom nezákonne pozbavil (...) pracovného pomeru a nahradením vôle (...) ho prinútil skončiť jeho pracovný pomer proti jeho vôli.“ Nestotožňuje sa predovšetkým s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej „... Navrhovateľ (...) bol v období od 1. 1. 2003 do 31. 3. 2003 poverený výkonom funkcie riaditeľa št. podniku Vojenské stavby B. a dňom 1. 4. 2003 vymenovaný do funkcie riaditeľa Vojenské stavby š. p.   a dňa 31. 3. 2003 uzatvoril mandátnu zmluvu a zmluvu o výkone, o mzdových otázkach a o podmienkach výkonu funkcie (...)

Navrhovateľ   slobodne   a   bez   nátlaku   uvedené   zmluvy   podpísal   (...)   a   z   týchto vyplynulo, že funkciu štatutárneho orgánu nebude (...) vykonávať v zamestnaneckom vzťahu a po 1. 4. 2003 pre odporcu ani práce iného druhu než štát. zástupcu nevykonával, (...) pracovný pomer navrhovateľa pôvodne založený pracovnou zmluvou v znení jej následných zmien skončil medzi účastníkmi po obojstrannej dohode. Zo žiadnych pracovnoprávnych predpisov   totiž   nevyplýva   možnosť   prerušiť   a   následne   obnoviť   pracovný   pomer,   ako konštatoval   aj   súd   prvého   stupňa.   Nemožno   preto   súhlasiť   s právnym   názorom navrhovateľa, že po odvolaní z funkcie riaditeľa Vojenské stavby B. š. p. trvá pracovný pomer založený vymenovaním do funkcie výrobného námestníka podniku zo dňa 23. 2. 1999 a navrhovateľ návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ani nepodal“.Sťažovateľ tvrdí, že medzi ním a žalovaným nedošlo k žiadnej dohode o skončení pracovného pomeru, či už písomnou alebo konkludentnou formou. Uzavretie takejto dohody vyžaduje v zmysle § 60 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj „platný Zákonník práce“ alebo „zákon č. 311/2001 Z. z.“) vzájomný súhlasný prejav vôle   -   dohodu   o ukončení pracovného pomeru   a o dátume,   kedy   sa   má pracovný pomer skončiť.

Takéto skutočnosti neboli „... v konaní prezentované žiadnym z účastníkov...“ ani „...   podložené   relevantným   dôkazným   prostriedkom.   K   takémuto   záveru   nie   je   možné dospieť   minimálne   preto,   že   absentuje   úmysel   sťažovateľa   skončiť   pracovný   pomer s odporcom.   Takýto   záver   súdu   (a   to   ani   súdu   prvého   stupňa   ani   odvolacieho   súdu) nemožno vyvodiť zo žiadneho dôkazného prostriedku, ktorý bol v priebehu konania na súde prvého stupňa vykonaný (...).“

Závery, ku ktorým dospel krajský súd v sťažnosťou napádanom rozsudku z 28. júna 2006,   sú   teda   podľa   sťažovateľa „zjavne   neopodstatnené“ pričom   ich   možno   označiť „... za svojvôľu pri výklade a aplikácii príslušných zákonných predpisov, ktoré sa na daný prípad   vzťahujú   (...)   Spomenuté   rozhodnutie   (...)   je   podľa   sťažovateľa   so   zreteľom na skutkové a právne skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, extrémne nelogické, teda protiústavné“.

Sťažovateľ je preto presvedčený, že „... existuje príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a postupom Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní v danej   veci,   ktorá   umožňuje   vysloviť   záver   o   porušení   sťažovateľom   označených základných práv. Nejde tu o nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ale o svojvôľu uvedeného súdu (...).

Krajský   súd   v   Bratislave   (...)   porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   na   prácu garantované článkom 35 ods. 3 Ústavy (...). Uvedeným rozsudkom a postupom Krajského súdu v Bratislave došlo tiež k porušeniu práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania, ktoré je garantované článkom 36 písm. b) Ústavy. Sťažovateľ akceptuje, že táto ochrana neznamená zákaz skončiť pracovný pomer v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup zamestnávateľa. Upozorňuje však na skutočnosť, že skončenie   jeho   pracovného   pomeru   s   odporcom   vyplynulo   z   toho,   že   Krajský   súd v Bratislave nahradil jeho vôľu bez opory v právnom poriadku, t. j. odchýlil sa od znenia príslušných právnych predpisov, že tým absolútne poprel ich účel a význam (...).

... podľa sťažovateľa Krajský súd v Bratislave vôbec neaplikoval právne normy, ale uplatnil pri rozhodovaní svojvôľu, (...) čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 390/2005-137 z 28. júna 2006, uvedený rozsudok krajského súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, zároveň mu zakázal pokračovať v porušovaní   označených   práv   sťažovateľa   zaručených   ústavou   a   dohovorom   a   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Doplňujúcim   podaním   z   13.   februára   2007   navrhol   sťažovateľ   vydanie dočasného opatrenia   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 2 Co 390/2005.

II.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä   (...)   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, (...) až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Základné   práva   na   prácu a   na   ochranu proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   patria   medzi   základné   hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva   zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy. Podrobnosti týkajúce sa ich obsahu a podmienok uplatnenia,   resp.   zabezpečenia,   sú   špecifikované   v   korešpondujúcich   vykonávacích zákonoch, pričom domáhať sa ich ochrany možno taktiež iba v medziach týchto osobitných zákonov (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ochranu základnému právu na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

V súlade s uvedenou právnou úpravou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv žalobou v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi. Podstata jeho námietok obsiahnutých v sťažnosti, ktorou sa následne obrátil na ústavný súd, tkvie v tvrdení, že súdna ochrana, ktorej   sa   domáhal   mu   nebola   zo   strany   všeobecných   súdov   (predovšetkým   zo   strany krajského súdu, ktorý rozhodoval vo veci ako súd posledného stupňa) poskytnutá ústavne konformným spôsobom.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   spočíva   podstata   základného   práva   na   súdnu ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť toto   základné právo v rozpore   s jeho podstatou   a zmyslom.   Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   k spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Aj podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy, ako aj podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   209/04, III. ÚS 206/06).

2.2 Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata   ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v namietanej zjavnej neodôvodnenosti skutkových záverov a arbitrárnosti právnych záverov krajského súdu obsiahnutých v napádanom rozsudku č. k. 2 Co 390/05-137 z 28. júna 2006.

Krajský   súd   označeným   rozsudkom   v odvolacom   konaní   potvrdil   rozsudok   súdu prvého stupňa zo 14. februára 2005 o zamietnutí sťažovateľovej žaloby, ktorou sa proti žalovanému domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá a zároveň uplatňoval právo na zaplatenie   náhrady   mzdy.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   okrem   iného uviedol: „...Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel   k   záveru,   že   nie   je   dôvodné.   Súd   prvého   stupňa   na   základe   vykonaného dokazovania, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p., riadne zisti! skutkový stav, z ktorého aj vyvodil správny právny záver.

Podľa ust. § 1 ods. 2 Zák. práce v znení účinnom od 1. 4. 2002 ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa ust. § 36 ods. 1 Zák. práce k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 25 ods. 2, § 63 ods. 3 a 4, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 74 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 103 ods. 4 a § 193 ods. 2. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamieta.

Podľa ust. § 60 ods. 1 Zák. práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa ust. § 77 Zák. práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej lehote alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa ust. § 252 ods. 1 Zák. práce pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo vymenovaním podľa § 27 ods. 3 až 5 Zák. práce pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto zákona.

Podľa ust. § 34 Obč. zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa   ust.   §   35 ods.   1,   2 Obč.   zák.   prejav   vôle sa   môže urobiť   konaním   alebo opomenutím;   môže   sa   stať   výslovne   alebo   iným   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

Právne   úkony   vyjadrené   slovami   treba   vykladať   nielen   podľa   ich   jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa prejavu vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa ust. § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 111/1990 Zb. ostatnom podniku v znení účinnom do   31. 12.   2002   riaditeľa   vymenúva   zakladateľ   na   základe   výberového   konania a po vyjadrení rady.

Riaditeľa odvolával zakladateľ. Riaditeľ riadi činnosť podniku a ako štatutárny orgán koná vo všetkých jeho veciach; zodpovedá za hospodárnosť pri nakladaní s majetkom v správe podniku.

Podľa ust. § 19 ods. 1, 2, 15 zák. č. 111/1990 Zb. ostatnom podniku v znení účinnom od   1.   1.   2003   riaditeľa   podniku   vymenuje   zakladateľ   na   základe   výberového   konania. Riaditeľ   je   povinný   v   lehote   do   30   dní   odo   dňa   vymenovania   predložiť   zakladateľovi majetkové priznanie v rozsahu ustanovenom v ods. 3 a 4.

Riaditeľ podniku nie je zamestnancom podniku, vzťah medzi podnikom a riaditeľom podniku pri výkone jeho pôsobnosti riaditeľa podniky sa spravuje primerane ustanoveniami o   mandátnej   zmluve,   pokiaľ   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Ďalšie   práva   a   povinnosti a spôsob odmeňovania dohodne zakladateľ s riaditeľom podniku v zmluve o výkone funkcie, ktorá musí byť uzatvorená v písomnej forme, Po ukončení funkcie riaditeľa podniku môže zakladateľ poveriť výkonom funkcie riaditeľa podniku bez výberového konania niektorého z vedúcich   zamestnancov   podniku   do   výberového   konania   na   funkciu   riaditeľa   podniku podľa tohto zákona, a to najviac na tri mesiace.

Výkon funkcie riaditeľa sa končí jeho úmrtím, vzdaním sa alebo odvolaním. Riaditeľa odvoláva zakladateľ.

Podľa ust. § 566 Obchodného zákonníka sa mandátnou zmluvou mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

Predmetom   konania,   o   ktorom   rozhodol   aj   súd   prvého   stupňa,   je   určenie, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu založený vymenovaním do funkcie výrobného námestníka podniku zo dňa 23. 2. 1999 trvá a náhrada mzdy za obdobie od 5. 6. 2003 do 8. 8. 2003 vo výške 107.088,- Sk. (...)

Z   dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa   je   nepochybné,   že   účastníci uzatvorili dňa 22. 2. 1999 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce - riaditeľ závodu Bratislava na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Dňa 23. 2. 1999 dohodou o zmene   pracovnej   zmluvy   bolo   zmenené   pracovné   zaradenie   navrhovateľa   na   výrobný námestník - zástupca riaditeľa podniku. Rozhodnutím MO SR zo 14. 9. 1999 č. SEMPO - 850/12 bol navrhovateľ v súlade s § 19 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku dňom 1.   10.   1999   vymenovaný   do   funkcie   riaditeľa   Vojenských   stavieb   B.   š.   p.   Na základe poverenia MO SR č. SEM1/K-44/5-180-7-2002/OdVVM z 30. 12. 2002, bol navrhovateľ podľa § 19 zák. č. 547/2002 Z. z. dňom 1. 1. 2003 poverený na obdobie od 1. 1. 2003 do 31. 3. 2003 výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku Vojenské stavby B. v rozsahu práv a povinností štatutárneho zástupcu štátneho podniku. Menovacím dekrétom MO SR z 28.   3.   2003   č.   SEMI/K-44/5-190   bol   podľa   §   19   ods.   1   zák.   č. 111/1990 Zb.   v znení neskorších   predpisov   navrhovateľ   vymenovaný   dňom   1. 4. 2003   do funkcie   riaditeľa Vojenských stavieb B. š. p. Navrhovateľ dňa 31. 3. 2003 uzatvoril so SR zast. Ministerstvom obrany SR mandátnu zmluvu č. SEMI/K-44/5-197 podľa § 566 Obch. zák. a § 19 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. V tento deň bola uzavretá aj zmluva o výkone funkcie riaditeľa   štátneho   podniku   Vojenské   stavby   B.   a o mzdových   a funkčných   podmienkach č. SEMI/K-44/5-2004 v nadväznosti na § 66 Obch. zák. a § 19 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. v platnom   znení.   Rozhodnutím   MO   SR   č. p.1 MO-8005/25-85   zo dňa   30.   4.   2003   bol navrhovateľ dňa 7. 5. 2003 odvolaný z funkcie riaditeľa Vojenských stavieb B. š. p. Listom zo dňa 2. 6. 2003 doručený MO SR sa navrhovateľ § 19 ods. 15 zák. č. 111/1990 Zb. vzdal funkcie riaditeľa Vojenských stavieb B. š. p. so sídlom B.. Odstúpil od zmluvy o výkone funkcie riaditeľa š. p. a podľa čl. 5 bodu 2 mandátnej zmluvy č. SEMI/K-44/5-197 z 31. 3. 2003 označenú mandátnu zmluvu vypovedal. Listom zo dňa 5. 6. 2003 navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy zo dňa 22. 2. 1999 v znení zmeny zo dňa 23. 2. 1999. Odporca v liste zo dňa 18. 6. 2003 požiadal MO SR o zaujatie   stanoviska   vo   veci   skončenia   pracovného   pomeru   s navrhovateľom   a   jeho následných   finančných   nárokoch   stým   spojených,   MO   SR   listom   zo   dňa   27. 6. 2003 oznámilo odporcovi, že pracovnoprávny vzťah navrhovateľa k odporcovi sa s poukazom na ust. Zákona č. 111/1990 Zb. v platnom znení skončil ku dňu 31. 3. 2003 a neobnovil sa ani   jeho   odvolaním   z   funkcie   riaditeľa   št.   podniku   Vojenské   stavby   B.,   resp.   ani   jeho vzdaním   sa   funkcie.   Podanie   navrhovateľa   z 5.   6.   2003,   v ktorom   trvá   na   ďalšom zamestnaní,   označil   za   právne   irelevantné.   Odvolanie   navrhovateľa   z   funkcie   riaditeľa št. podniku bolo vykonané v súlade s § 19 ods. 15 zák. č. 111/1990 Zb. a dňom účinnosti rozhodnutia   odvolaní,   t.   j.   dňom   7.   5.   2003   stráca   platnosť   dohodnutý   mesačný   plat navrhovateľa. Listom zo dňa 9. 7. 2003 č. SEM 1-871/2003 oznámi! generálny riaditeľ sekcie   modernizácie   a   infraštruktúry   MO   SR   odporcovi,   že rozhodnutie   zakladateľa o odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa podniku mu bolo doručené dňa 3. 6. 2003. Vzhľadom k tomu, že predmetom daného konania nebolo posúdenie platnosti odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa š. p. Vojenské stavby B. ani otázka plnenia peňažných nárokov vyplývajúcich z mandátnej zmluvy a zmluvy o výkone funkcie riaditeľa št. podniku, správne   súd   prvého   stupňa   ich   neriešil   ani   ako   otázky   prejudiciálne.   Navrhovateľ   sa predmetného   určovacieho   návrhu   domáhal,   keď   tvrdil,   že   nebola   uzavretá   dohoda   o rozviazaní pracovného pomeru, resp. že žiadnym spôsobom nedošlo ku skončeniu prac. pomeru uzavretého pracovnou zmluvou zo dňa 22. 2. 1999 v znení zmeny zo dňa 23. 2. 1999. V danom prípade správne súd prvého stupňa v prvom rade skúmal naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p. na žiadanom určení, keďže nešlo o určovací návrh, kde by právny záujem na určení vyplýval priamo z príslušného ustanovenia zákona a nebolo ho potrebné   počas   konania   výslovne   tvrdiť   a   ani   preukazovať   (§   77   ZP).   Vzhľadom na rozporné   tvrdenia   účastníkov   konania   týkajúce   sa trvania   pracovného   pomeru navrhovateľa u odporcu, je neistota v ich vzájomnom vzťahu a správny je záver súdu prvého stupňa, že bol objektívne daný právny záujem na požadovanom určení v súlade s § 80 písm. c)   O.   s.   p.   A   práve   s   poukazom   na   rozporné   tvrdenia   účastníkov   konania   bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či medzi účastníkmi konania trval pracovnoprávny vzťah z uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 22.   2.   1999 v znení zmeny zo dňa 23.   2.   1999 aj po vymenovaní   navrhovateľa   do   funkcie   riaditeľa   podniku   odporcu   podľa   §   19   ods.   2 zák. č. 547/2002 Z. z. teda po 31. 3. 2003.

Ako z uvedeného vyplýva, nie je medzi účastníkmi sporné, že vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22. 2. 1999 v znení zmeny zo dňa 23. 2. 1999 a že navrhovateľ bol od 1. 10. 1999 vymenovaný do funkcie riaditeľa Vojenských stavieb B. Pracovný pomer vymenovaním sa zakladal u vedúcich zamestnancov vymenovaných podľa osobitných   predpisov,   osobitného   zákona   do   funkcie,   v   ktorej   mal   zamestnanec   svoju funkciu vykonávať. Ak išlo o vymenovanie do vedúcej funkcie zamestnanca, ktorý dovtedy vykonával   inú   vedúcu   funkciu   pred   vymenovaním   do   novej   vedúcej   funkcie,   mal   byť   z doterajšej funkcie odvolaný. Ak k odvolaniu nedošlo vymenovanie do novej vedúcej funkcie znamenalo podľa názoru odvolacieho súdu zánik doterajšej funkcie. Zákonník práce totiž neupravoval vymenovanie ako spôsob zmeny pracovného pomeru, ale výlučne ako spôsob založenia pracovného pomeru. Išlo o relatívne samostatný spôsob založenia pracovného pomeru, to pri založení pracovného pomeru pracovnou zmluvou. Z uvedeného potom možno vyvodil   záver,   že   nástupom   navrhovateľa   do   funkcie   riaditeľa   Vojenských   stavieb   B., rozhodnutím zo dňa 14. 9. 1999 došlo podľa názoru odvolacieho súdu k zrušeniu existujúcej platnej uzavretej pracovnej zmluvy a založeniu pracovného pomeru vymenovaním. Treba súhlasiť   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   takýto   zamestnanec   sa   ocitol   v   rovnakom postavení ako zamestnanec, u ktorého bol pracovný pomer založený vymenovaním a pri jeho odvolávaní z funkcie bol zamestnávateľ povinný postupovať podľa § 65 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31. 12. 2002. Dôsledkom tejto právnej úpravy sa následne pracovný pomer zamestnanca založený vymenovaním podľa § 27 ods. 4, 5 Zák. práce v znení účinnom do 31. 3. 2002 dňom 1. 4. 2002, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 311/2001 Z. z. - § 252 ods. 1 zmenil na pracovný pomer založený pracovnou zmluvou podľa nového zákona. Navrhovateľ bol v období od 1. 1. 2003 do 31. 3. 2003 poverený výkonom funkcie riaditeľa št. podniku Vojenské stavby B. a dňom 1. 4. 2003 vymenovaný do funkcie riaditeľa Vojenské stavby š. p. a dňa 31. 3. 2003 uzatvoril mandantnú zmluvu a zmluvu o výkone o mzdových otázkach a podmienkach výkonu funkcie. Ani vznik a zánik právneho vzťahu vzniknutého   na   základe   týchto   právnych   úkonov,   nie   je   upravený   pracovnoprávnymi predpismi, keďže činnosť štát. orgánu nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, lebo nejde o druh práce podľa § 43 Zák. práce. Navrhovateľ slobodne a bez nátlaku uvedené zmluvy podpísal ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa a z týchto vyplynulo, že funkciu   štát.   orgánu   nebude   navrhovateľ   vykonávať   v zamestnaneckom   vzťahu a po 1. 4. 2003   pre   odporcu   ani   práce   iného   druhu   než   štát.   zástupcu   nevykonával,   to odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že pracovný   pomer navrhovateľa pôvodne založený pracovnou zmluvou v znení jej následných zmien skončil medzi účastníkmi po obojstrannej dohode. Zo žiadnych pracovnoprávnych predpisov totiž nevyplýva možnosť prerušiť a následne obnoviť pracovný pomer, ako konštatoval aj súd prvého stupňa. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom navrhovateľa, že po odvolaní z funkcie riaditeľa Vojenské stavby B. š. p. trvá pracovný pomer založený vymenovaním do funkcie výrobného námestníka podniku zo dňa 23. 2. 1999 a navrhovateľ návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ani nepodal.

Vychádzajúc   z uvedeného,   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého stupňa ako vecne správny v súlade s § 219 O. s. p. potvrdil, keď vzhľadom na zamietnutie návrhu na určenie je bezdôvodný aj návrh na zaplatenie náhrady mzdy.“

2.3   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane sporov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity),   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

2.4 Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 390/05-137 z 28. júna 2006 (s prihliadnutím k obsahu rozsudku okresného súdu č. k. 20 Cp 44/2003-96 zo 14. februára 2005, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je zrejmé,   že   oba súdy   zamietli   žalobu na základe   záveru,   že   sťažovateľ   a žalovaný   ukončili   vzájomný   pracovný   pomer   dohodou k 31. marcu   2003.   Súd   prvého   stupňa,   ako   aj   krajský   súd,   zhodne   konštatovali,   že k 31. decembru 2002 trval sťažovateľov pracovný pomer k žalovanému, pričom sa v zmysle § 252 ods. 1 platného Zákonníka práce považoval za pracovný pomer vzniknutý pracovnou zmluvou   podľa   tohto   zákona.   Dňa   1.   januára   2003   nadobudol   účinnosť   zákon č. 547/2002 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   547/2002   Z.   z.“),   ktorým   bol   zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) doplnený (okrem iného)   o ustanovenie   §   31b   ods.   2.   Podľa   tohto   ustanovenia   „...právny   vzťah   riaditeľa podniku a členov rady vymenovaných do funkcie podľa doterajších predpisov sa spravuje podľa   doterajších   predpisov   až do   ich   odvolania   zakladateľom   podniku.   Ak   zakladateľ neodvolá   z   funkcie   riaditeľa   podniku   a   členov   rady   vymenovaných   podľa   doterajších predpisov do 31. decembra 2002, výkon ich funkcie zaniká 31. decembra 2002“. Sťažovateľ však   bol   na   základe   poverenia   zriaďovateľa   podniku   z   30.   decembra   2002   poverený výkonom funkcie riaditeľa v zmysle § 19 ods. 2 zákona o štátnom podniku („...Po ukončení funkcie   riaditeľa   podniku   môže   zakladateľ   poveriť   výkonom   funkcie   riaditeľa   podniku bez výberového   konania   niektorého   z   vedúcich   zamestnancov   podniku   do   vykonania výberového konania na funkciu riaditeľa podniku podľa tohto zákona, a to najviac na tri mesiace.“), na obdobie od 1. januára 2003 do 31. marca 2003.

Súdy rozhodujúce v právnej veci sťažovateľa aplikovali ustanovenia § 60 ods. 1, § 17 ods. 2 a § 1 ods. 2 platného Zákonníka práce v spojení s § 34 a § 35 Občianskeho zákonníka   tak,   že   uzavretie   dohody   o skončení   pracovného   pomeru   vyvodili   z konania (prejavu   vôle)   sťažovateľa,   ktoré   za   daných   okolností   považovali   za   nepochybné (jednoznačné   čo do obsahu   a zmyslu)   predovšetkým   s ohľadom   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   si   musel   byť   vedomý,   že   platná   právna   úprava   účinná   od   1.   januára   2003 vylučuje ďalší výkon funkcie (ktorú pôvodne zastával) v rámci pracovného pomeru, pričom nepreukázal, že by sa v období svojho dočasného poverenia výkonom funkcie riaditeľa štátneho   podniku   (ktoré   malo   jednoznačne   skončiť   31.   marca   2003)   alebo v predchádzajúcom období (od uverejnenia zákona č. 547/2002 Z. z. do nadobudnutia jeho účinnosti)   domáhal   zmeny   svojho   pracovného   zaradenia,   resp.   že   k takej   zmene   jeho pracovného   pomeru   došlo.   Naopak,   sám   sťažovateľ   uviedol,   že   sa   rozhodol   zúčastniť výberového   konania   na   funkciu   riaditeľa,   o ktorej   vedel,   že   ju   bude   vykonávať   mimo pracovného pomeru a po úspechu v tomto výberovom konaní uzavrel (31. marca 2003) so zriaďovateľom   žalovaného   mandátnu   zmluvu   a   zmluvu   o výkone   funkcie   (§   19   ods.   2 zákona o štátnom podniku, § 66 ods. 3 a § 566 a nasl. Obchodného zákonníka) s tým, že do funkcie   riaditeľa   bol   vymenovaný   zriaďovateľom   žalovaného   k 1.   aprílu   2003   a ani po tomto   období   (až   do   jeho   odvolania)   neprejavil   žiadnym   preukázateľným   spôsob   vôľu pokračovať v pracovnom pomere.

Prihliadajúc k uvedeným skutočnostiam a k okolnostiam daného prípadu (v ktorých mala   byť   súdmi   použitá   právna   úprava   aplikovaná)   nemožno   konštatovať,   že   by interpretáciu   zistených   skutkových   okolností   a aplikáciu   normatívneho   textu   zákonných ustanovení   použitých   krajským   súdom   v posudzovanom   rozhodnutí   bolo   možné kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnenú   alebo   arbitrárnu.   V   rámci   posúdenia   zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Ústavný súd preto nemá dôvod tieto skutkové závery nahrádzať svojou vlastnou interpretáciou rozhodných skutkových okolností.

Závery krajského súdu v napádanom rozsudku z 28. júna 2006 možno považovať z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné,   opierajúce   sa   o konkrétne   skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Interpretácia zákona, ktorú krajský súd v danom prípade   zvolil,   nepopiera   zásadným   spôsobom   znenie   a   účel   právnych   noriem aplikovateľných v danej veci.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, teda, že by z jeho strany nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.  

2.5 Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.