znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/06- 7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   Krajským   súdom   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 CoE   171/04, 23 CoE 172/04, 23 CoE 93/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2005 doručená sťažnosť J. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   CoE   171/04,   23 CoE 172/04, 23 CoE 93/05.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že na Okresnom   súde   Žilina (ďalej   len „okresný súd“)   je   vedené   voči   nemu   ako   povinnému   konanie   o výkon   rozhodnutia   na   návrh oprávnenej S. p., pobočky v Ž. (ďalej len „oprávnená“), na uspokojenie jej pohľadávky ako nedoplatku   voči   sťažovateľovi   na   poistnom   na   nemocenské   poistenie   a dôchodkové zabezpečenie.   Podľa   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 1 E 544/2003-5 z 27. októbra 2003 nenadobudlo právoplatnosť, lebo sa voči nemu odvolal, okresný súd nariadil na uspokojenie pohľadávky oprávnenej zrážky z jeho dôchodku.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd mal dostatočný čas na rozhodnutie sporu vedeného pod sp. zn. 1 E 544/2003, keď spis bol odoslaný krajskému súdu 4. decembra 2004 a tento rozhodol   30.   júna 2005 tak, že potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu o nariadení   výkonu   rozhodnutia   zrážkami   z dôchodku.   Týmto   rozhodnutím   krajský   súd zároveň   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia aj rozhodnutie o neustanovení bezplatného advokáta.

V nariadení   exekúcie   z jeho dôchodku   v prospech   oprávnenej   tak sťažovateľ   vidí diskrimináciu jeho osoby a porušenie jeho ľudských práv pre prieťahy v konaní, a to zo strany krajského súdu.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   že   vydaním rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, je krajský súd pre prieťahy   a porušenie   ľudských   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a medzinárodnými dohovormi povinný mu uhradiť sumu 300 000 Sk. Zároveň žiada oslobodiť ho od súdnych poplatkov, pretože nemá na platenie advokátov a platenie súdnych poplatkov.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný súd pri skúmaní, či v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu sťažovateľom označených   ústavných   práv   (v   dôsledku   prieťahov   v konaní),   neposudzoval   celé   súdne konanie o výkon rozhodnutia vedené na okresnom súde pod sp. zn. 1 E 544/2003, ale len konanie o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vedené na krajskom súde pod sp. zn. 23 CoE 171/04, 23 CoE 172/04, 23 CoE 93/05, pretože práve to je podľa obsahu a najmä   petitu   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa.   Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom   na   začatie   konania (okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd vec ďalej skúmal a rozhodol   v nej   v uvedenom   rozsahu   (teda   len   postup   a rozhodovanie   krajského   súdu v dobe, keď vec vybavoval).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).„Konečným rozhodnutím je spravidla rozhodnutie, ktorým sa definitívne rozhodlo o predmete konania, t. j. rozhodnutie vo veci samej“ (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, Bratislava, MANZ, 1999, s. 145). V danom prípade aj keď sťažovateľova vec v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nebola   prejednávaná   odvolacím   krajským   súdom (krajský súd o odvolaní rozhodol 30. júna 2005), konanie v merite veci, v jej časti (o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) právoplatne skončené nebolo.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti a ústavným súdom zistených zo súdneho spisu považovať postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na celkovú polročnú dĺžku odvolacieho konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že krajský súd konal primeraným tempom, keď   po   odstúpení   spisu   okresným   súdom   7.   decembra   2004   krajský   súd   o odvolaní sťažovateľa   vo   veci   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   rozhodol   (po   preštudovaní   spisu a preskúmaní   skutkového   a právneho   stavu   veci)   uznesením   sp.   zn.   23   CoE   171/04, 23 CoE 172/04,   23   CoE   93/05   z   30.   júna   2005.   Predmetné   rozhodnutie   odvolacieho krajského   súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené   8.   augusta   2005   a   sťažovateľovi   bolo doručené 5. septembra 2005.

Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Preto sa ústavný súd nezaoberal ani jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006