znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 78/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Evy   Fabianovej,   P.,   zastúpenej   právnou   zástupkyňou advokátkou   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v   ktorej   namieta   porušenie   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 74/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Evy Fabianovej o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2005 doručená sťažnosť Evy Fabianovej, P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej právnou zástupkyňou   advokátkou   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v   ktorej   namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 74/01.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. februára 2001 bola na okresnom súde podaná   bývalým   manželom   sťažovateľky   (ďalej   len   „žalobca“)   žaloba   o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   manželov   k nehnuteľnostiam   –   rodinnému domu   a pozemku.   Sťažovateľka   sa   na   základe   výzvy   okresného   súdu   k podanej   žalobe vyjadrila podaním z 25. mája 2001. Prvé pojednávanie v tejto veci konané 25. mája 2001 bolo   okresným   súdom   odročené   za   účelom   uzatvorenia   mimosúdnej   dohody   medzi účastníkmi konania a okresný súd na ňom zároveň žalobcovi uložil povinnosť do 60 dní oznámiť, či k uzavretiu tejto dohody došlo. Okresný súd uskutočnil druhé pojednávanie vo veci   až   25.   marca   2002,   ktoré   za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania   odročil. Uznesením okresného súdu zo 17. októbra 2002 bol v predmetnej veci ustanovený znalec. Podaním z 9. januára 2003 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že súhlasila s predajom rodinného domu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobca vzal podaním z 31. marca 2003 čiastočne svoju žalobu späť. Sťažovateľka podaním doručeným 21. marca 2003 okresnému súdu oznámila svoj nesúhlas s procesným úkonom sťažovateľa z 31.   marca   2003.   Tretie   pojednávanie   v predmetnej   veci   okresný   súd   nariadil   na 29. september   2003.   V prílohe   svojich   podaní   z 20.   novembra   2003   a 30.   marca   2004 sťažovateľka okresnému súdu doručila vyžiadané písomné dôkazné materiály v predmetnej veci. V nasledujúcom období už okresný súd iba doručil sťažovateľke stanovisko žalobcu k ňou predloženým dôkazným materiálom a uznesením zo 4. októbra 2004 okresný súd ustanovil v predmetnom konaní iného znalca.

Z uvedeného postupu súdu vyplýva, že okresný súd v predmetnej veci pojednával iba jedenkrát   ročne   v rokoch   2001,   2002,   2003   a v roku   2004   nepojednával   vôbec,   a to   aj napriek skutočnosti, že „už v decembri 2002 sťažovateľka nevydržala čakať na rozhodnutie súdu   a súhlasila   s predajom   RD,   čím   sa   predmet   sporu   podstatne   obmedzil   už   len   na pozemok v podielovom spoluvlastníctve účastníkov súdneho sporu“.

Sťažovateľka   podala   do   rúk   predsedu   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom   konaní   z 9.   novembra   2004,   avšak   bezvýsledne,   pretože   do   dňa   podania ústavnej sťažnosti na ňu nedostala odpoveď a „nenastala ani náprava v pomalom postupe súdu v jej veci“.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   sťažovateľka   ústavný   súd   požiadala,   aby nálezom vyslovil, že:

„Okresný   súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   74/2001   porušil základné   právo   Evy   Fabianovej,   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   jej   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   prejednanie   jej   veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   v Prešove   prikazuje   konať   vo   veci   sp.   zn.   14   C   74/2001   bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

Eve   Fabianovej   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume   60.000,-   Sk, ktoré   je   jej   povinný   Okresný   súd   v Prešove   vyplatiť   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Prešove je povinný vyplatiť Eve Fabianovej 5.300,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. M. S.“

Požadované primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila zdĺhavým postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci,   ktorý   je   podľa   nej   nehospodárny,   nie   je dostatočne rýchly a práve v dôsledku tohto postupu sa predmetná vec dosiaľ nachádza iba v štádiu   nariadeného   dokazovania.   Uvedeným   postupom   okresného   súdu   je   podľa sťažovateľky do značnej miery narušená aj jej právna istota, „v tom, či sa sťažovateľka vôbec aj v roku 2005 môže dočkať konečného rozhodnutia súdu“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky ústavnému súdu na základe jeho výzvy podaním zo 14. februára 2005 oznámila, že ústavnému súdu nemôže predložiť dôkazy o všetkých iných spôsoboch, ktorými sa sťažovateľka domáhala ochrany základného práva, pretože jej takéto listiny   sťažovateľka   nepredložila.   Ďalej   vo   svojom   vyjadrení   uviedla: „Pri   spisovaní ústavnej sťažnosti som sa domnievala, že ak sa sťažovateľka domáhala ochrany základného práva sťažnosťou podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. v platnom znení, tak vyčerpala podľa slovenského   právneho   poriadku   a aj   podľa   konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky všetky právom prípustné prostriedky nápravy pred podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Všetky   ďalšie   ostatné   spôsoby,   ktorými   by   sa   sťažovateľka   bola   bývala   mohla domáhať ochrany základného práva priznávam, že nie sú mi známe.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 74/01.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Ústavný súd pripomína, že v konaní, v ktorom sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia jej základných práv, považuje za prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu (ktorý môže prispieť k urýchleniu konania) sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňoval § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. (a nepreukázala tiež, že by si práva, ktorých   porušenie namieta pred ústavným súdom, chránila   prípadne   iným   spôsobom)   v spojení   s   §   6   zákona   č. 335/1991   Zb.   o súdoch a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto možnosti podľa citovaných ustanovení sťažnosť z 9. novembra 2004 (v konaní, ktoré začalo vo februári 2001) doručenú okresnému súdu 22. novembra 2004, po podaní ktorej bola vzápätí 12. januára 2005, t. j. ešte pred uplynutím lehoty na vybavenie sťažnosti na prieťahy v konaní ustanovenej v § 25 zákona č. 80/1992 Zb., podaná sťažovateľkou prostredníctvom jej právnej zástupkyne sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný   súd   podotýka,   že   podanie   sťažnosti   v tak   krátkom   čase   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05).

Sťažovateľka taktiež nepreukázala ani netvrdila, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   nesplnila   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť   je potrebné odmietnuť so   zreteľom   na nesplnenie tejto   podmienky   konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 16. marca 2005