znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 78/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť J. J.,   K., zastúpeného advokátom JUDr.   R.   J.,   B., ktorou   namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   sp.   zn. 7 C 641/2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trenčín sp. zn. 7 C 641/2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 7 C 641/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   J.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trenčín je p o v i n n ý   nahradiť J. J. trovy právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. R. J. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. J. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2004   doručená   sťažnosť   J.   J.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. J.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 7 C 641/2002.

Ústavný   súd   uznesením   z   3.   marca   2004   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie konanie č. k. III. ÚS 78/04-8.

Na výzvu ústavného súdu z 30. marca 2004 účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom   na charakter veci,   kde   je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Cb 310/97-62 z 15. mája 1998 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 316/98 zo 16.   augusta   1998   bol   Ing.   D.   P.   zaviazaný   sťažovateľovi   zaplatiť   30   192,50   CAD s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Vzhľadom na skutočnosť, že Ing. D. P. si danú povinnosť   nesplnil,   sťažovateľ   podal   14.   decembra   2000   návrh   na   výkon   exekúcie   na Exekútorskom úrade JUDr. J. J.

Súdny exekútor JUDr. J. J. sa podaním z 22. decembra 2000 obrátil na okresný súd so   žiadosťou   o udelenie   poverenia   spolu   s návrhom   na   vykonanie   exekúcie,   pričom poverenie na výkon exekúcie č. 5309010444 bolo vydané 2. apríla 2001. Súdny exekútor vydal   25.   júna   2001   príkaz   sp.   zn.   Ex   1309/2000   na   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľnosti   –   rodinného   domu   v T.,   zapísaného   v   liste   vlastníctva   1580,   vedeného v katastri nehnuteľností katastrálneho územia T. Deň dražby bol stanovený na 25. júl 2002.

Manželka   povinného   M.   P.   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   podala   11.   júla   2002 okresnému súdu podnet na odklad exekúcie spolu s návrhom na vylúčenie veci z exekúcie. O podnete na odklad exekúcie bolo 12. júla 2002 rozhodnuté uznesením okresného súdu č. k. Er 3976/00-21 tak, že súd povolil odklad exekúcie až do právoplatného skončenia konania o vylúčenie veci vedeného na okresnom súde sp. zn. 7 C 641/2002. Okresný súd v predmetnom konaní nevykonal ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu žiadne úkony.

Sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   bola okresnému   súdu   doručená   6.   augusta   2003.   Predsedníčka   okresného   súdu   JUDr.   M.   T. vo svojej odpovedi z 2. septembra 2003 požiadala sťažovateľa „o takú istú trpezlivosť, akú majú iní účastníci, ktorých návrhy prišli na súd skôr“ a uviedla, že v čase podania sťažnosti takýchto návrhov bolo viac ako šesťsto.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľ   žiada   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 36 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Predsedníčka okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu z 30. marca 2004 vyjadrila k sťažnosti stanoviskom doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2004. Vo svojom vyjadrení uviedla, že na prieťahoch v konaní sa v predmetnej veci podieľala aj navrhovateľka, ktorá nezaplatila súdny poplatok s podaním žaloby, ani nepožiadala o oslobodenie od poplatkovej povinnosti.   Navrhovateľka   nereagovala   na   viaceré   výzvy   súdu   a nepredložila   dôkaz, z ktorého   by   bola   zrejmá   hodnota   sporu,   preto   nemohol   súd   rozhodnúť   o poplatkovej povinnosti.

V súvislosti s prieťahmi v posudzovanom konaní predsedníčka okresného súdu ďalej poukázala na skutočnosť, že od územnosprávnej reorganizácie súdu v roku 1996 je okresný súd   personálne   poddimenzovaný.   Počet   spisov   pripadajúcich   na   každého   sudcu   bol   od osemsto do tisíc vecí. Vzhľadom na tento stav nebolo možné prijať žiadne účinné opatrenia na zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky okresného súdu a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 641/2002 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bol 11. júla 2002 doručený návrh na začatie konania o vylúčenie veci z exekúcie podaný navrhovateľkou na začatie konania o vylúčenie veci z exekúcie voči sťažovateľovi.

Navrhovateľka uvádza, že na základe rozsudkov krajského súdu sp. zn. 10 Cb 310/97 z 15.   mája   1998   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   316/98 zo 16. augusta   2000   bol   jej   manžel   Ing.   D.   P.   zaviazaný   sťažovateľovi   uhradiť   sumu 30 192,50 CAD s príslušenstvom a náhradu trov konania. Na návrh sťažovateľa bolo začaté exekučné konanie sp. zn. Ex 1309/2000, v rámci ktorého vydal súdny exekútor 25. júna 2001 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností na parcele č. 3549 vo výmere   225   m²   zapísaných   na   liste   vlastníctva   č.   1580   pre   katastrálne   územie   T. so všetkým, čo patrí k týmto nehnuteľnostiam.

Navrhovateľka   tvrdí,   že   s   manželom   sú   síce   napísaní   na   liste   vlastníctva   ako spoluvlastníci   v   režime   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   tento   stav   však nezodpovedá   skutočnosti.   Pozemok,   na   ktorom   sa   predmetný   dom   nachádza,   je   síce v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov,   ale   nehnuteľnosť   –   dom   na   pozemku, nadobudli výstavbou. Náklady na postavenie tohto domu predstavovali v roku 1975 sumu 200 000 Sk a navrhovateľka poskytla vlastné úspory v sume 150 000 Sk nadobudnuté pred uzavretím manželstva.

Navrhovateľka   je   preto   v   skutočnosti   vlastníčkou   predmetnej   nehnuteľnosti v trojštvrtinovom podieli a manžel v jednoštvrtinovom podieli, čo môže navrhovateľka aj dokázať. Z uvedeného dôvodu vo svojom návrhu žiada, aby okresný súd vyniesol rozsudok, že z exekúcie je vylúčený navrhovateľkin spoluvlastnícky podiel vo veľkosti troch štvrtín z celkovej výmery nehnuteľnosti a priznal jej náhradu trov konania.

Potvrdením   okresného   súdu   z   11.   júla   2002   bola   vec   elektronicky   pridelená zákonnému   sudcovi   Mgr.   F.   B.   Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   6. februára   2003 okresnému   súdu   vyjadrenie   k návrhu   navrhovateľky,   v ktorom   uvádza,   že   návrh navrhovateľky   je   v rozpore   s ustálenou   judikatúrou,   tvrdenie   navrhovateľky   považujú so sťažovateľom za nepravdivé a za účelovú snahu v súčinnosti s manželom – povinným zmariť exekúciu. K vyjadreniu bola pripojená aj judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa rozhodovania v obdobných veciach.

Na základe úradného záznamu predsedníčky okresného súdu z 2. septembra 2003 sp. zn. Spr 2121/2003 bola zákonnému sudcovi daná na vedomie sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v predmetnom konaní, ktorá bola doručená okresnému súdu 6. augusta 2003.

Okresný súd výzvou z 30. septembra 2003, ktorá bola vypravená 7. októbra 2003, požiadal   navrhovateľku,   aby   v lehote   siedmich   dní   predložila   znalecký   posudok   na nehnuteľnosť   alebo   predložila   znalecký   posudok,   ktorý   dal   vypracovať   exekútor. Navrhovateľka mala vykázané doručenie výzvy 16. októbra 2003.

Navrhovateľka doručila okresnému súdu 28. novembra 2003 žiadosť o oslobodenie od   súdneho   poplatku   vzhľadom   na   svoju   sociálnu   situáciu.   Okresný   súd   požiadal navrhovateľku výzvou z 2. decembra 2003 o zaslanie správy o majetkových a zárobkových pomeroch v lehote desiatich dní. Navrhovateľka doručila okresnému súdu 16. decembra 2003   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie   od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu v právnej veci.

Predsedníčka okresného súdu listom z 13. januára 2004 upozornila zákonného sudcu na   nutnosť   plynulého   a   rýchleho   konania   vo   veci   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   od rozhodnutia v predmetnej veci závisí ďalší postup pri realizácii exekúcie, pričom ďalšia kontrola bude vykonaná o mesiac.

Okresný súd výzvou z 15. januára 2004, ktorá bola vypravená 11. februára 2004, opätovne požiadal navrhovateľku o predloženie znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný v exekučnom konaní, a to v lehote piatich dní. Navrhovateľka mala doručenie vykázané 18. februára 2004. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 23. februára 2004.

Okresný súd výzvou z 15. januára 2004, ktorá bola vypravená 11. februára 2004, požiadal   exekútora   JUDr.   J.   J.,   aby   v   lehote   piatich   dní   oznámil   cenu   predmetnej nehnuteľnosti určenú podľa cenového predpisu. Súdny exekútor zaslal požadované údaje okresnému súdu v stanovenej lehote.

Predsedníčka okresného súdu listom z 13. marca 2004 upozornila zákonného sudcu na   skutočnosť,   že   predmetná   vec   je   z   hľadiska   rýchlosti   sledovaná   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a vo veci je potrebné konať plynulo.

Okresný súd vydal 26. marca 2004 uznesenie č. k. 7 C 641/02-25, ktorým rozhodol o nepriznaní   oslobodenia   navrhovateľky   od   súdnych   poplatkov. Navrhovateľka   doručila okresnému   súdu   20.   apríla   2004   odvolanie   voči   uzneseniu   s tým,   že   dôvody   odvolania uvedie v lehote pätnástich dní osobitným podaním. Okresný súd v urgencii zo 17. mája 2004 vyzval navrhovateľku na doplnenie odvolania z 20. apríla 2004 podľa ustanovenia § 205 Občianskeho súdneho poriadku v lehote desiatich dní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal sťažnosť na prieťahy v konaní listom, ktorý bol doručený okresnému súdu 6. augusta. 2003. Predsedníčka okresného súdu JUDr. M. T. vo svojej odpovedi z 2. septembra 2003 požiadala sťažovateľa o trpezlivosť a uviedla, že v čase podania sťažnosti bolo na súde viac ako šesťsto podobných návrhov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na vylúčenie veci – nehnuteľnosti z exekúcie. Z hľadiska právnej stránky posudzovanej veci ide o úplne jednoduchý prípad, ktorý je dostatočne prepracovaný v súdnej judikatúre. Skutková stránka veci je z hľadiska zložitosti   tiež   úplne   jednoduchá,   pretože   napriek   predpokladanému   protikladnému stanovisku účastníkov konania sú všetky skutočnosti v spore preukázané, a prípadné sporné skutočnosti je možné rozhodnúť v súlade s predchádzajúcou judikatúrou najvyššieho súdu v tejto oblasti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z hľadiska uvedeného kritéria možno vysloviť záver, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní. Zároveň ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke   okresného   súdu,   čím   vyjadril   svoju   nespokojnosť   s priebehom   a   dĺžkou súdneho konania.

Navrhovateľka   ako   účastníčka   konania   svojím   správaním   prispela   k   prieťahom v konaní, pretože okresný súd musel zasielať opakovanú výzvu na predloženie znaleckého posudku. Napriek skutočnosti, že v odvolaní doručenom okresnému súdu 20. apríla 2004 uviedla, že do pätnástich dní uvedie dôvody odvolania osobitným podaním, neurobila tak a okresný súd výzvou zo 17. mája 2004 opakovane urgoval doplnenie odvolania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 11. júla 2002 do 30. septembra 2003,   čím   vznikli   prieťahy   v   dĺžke   štrnástich   mesiacov.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na dve upozornenia predsedníčky okresného súdu z 13. januára 2004 a 13. marca 2004, v ktorých žiada o plynulé a rýchle konanie vo veci, čo v okolnostiach daného prípadu potvrdzuje existenciu prieťahov zistených ústavným súdom.

Napriek skutočnosti, že od 30. septembra 2003 okresný súd vykonával úkony v danej veci, ústavný súd po preštudovaní spisu zistil, že nezodpovedá povahe veci a primeranosti dĺžky konania, ak po dvadsiatich dvoch mesiacoch od začatia konania nebolo rozhodnuté ani v takej elementárnej veci, ako je poplatková povinnosť navrhovateľky.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v uvedenom období vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   štrnástich mesiacov a zároveň ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, pretože počas dvadsiatich dvoch mesiacov, ktoré uplynuli od doručenia návrhu okresnému súdu, sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie vo veci samej, pričom od výsledku rozhodnutia v predmetnej   veci   priamo   závisí   uskutočnenie   nadväzujúceho   exekučného   konania. Zároveň ústavný súd upozorňuje, že dĺžka prieťahov, ktoré zistil v konaní okresného súdu v tejto veci, nie je ovplyvnená správaním navrhovateľky v predmetnom konaní.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 19. apríla 2004 okrem iného uviedla, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotnou navrhovateľkou,   ktorá   nezaplatila   súdny   poplatok   ani   nepožiadala   o oslobodenie   od poplatkovej povinnosti. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie § 10 ods. 2 a ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktoré poskytujú možnosť plynulého postupu súdu aj v prípade nezaplatenia súdneho poplatku.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 19. apríla   2004   ďalej   uviedla,   že   prieťahy   v posudzovanom   konaní   vyplynuli   z dôvodu personálnej   poddimenzovanosti   okresného   súdu.   Ústavný   súd   v zmysle   rozhodovacej činnosti v tejto oblasti poznamenáva, že „je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní,“ (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 19/00, I. ÚS 64/00). Ani veľký počet vecí, ani pridelenie sudcov na vyšší súd nemožno považovať za takú okolnosť, ktorá zbavuje súd ústavou   uloženej   povinnosti   postupovať   v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   sa   čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu – napr. rozhodnutia I. ÚS 50/01, I. ÚS 51/01.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa v okolnosti, keď napriek súdnym rozhodnutiam, ktoré boli vydané v roku 1998 a potvrdili existenciu dlžnej sumy, sťažovateľ nemá ani v dlhodobom časovom horizonte istotu uhradenia dlžnej sumy. Ústavný súd zvlášť prihliadol na skutočnosť, že v konaní pred okresným súdom ide o výkon už priznaného práva v inom konaní a napriek tejto okolnosti a jednoduchosti predmetnej veci neboli vykonané ani základné úkony. Preto ústavný súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 20 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera aj Európsky súd pre   ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   príslušných   článkov Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   aplikovaných   na   konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bol priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   534   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004