znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 77/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namietaporušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotnézabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jehouznesením č. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotnézabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní predsúdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesenímč. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 5. septembra 2014 bolkrajskému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala, aby rozhodol, že Úradpráce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „správny orgán“) je povinný v konanívedenom pod sp. zn. C/2009/08465/Hu.XI rozhodnúť o nároku sťažovateľky na príspevokna bývanie podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 599/2003 Z. z.“) v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu. Správnyorgán totiž rozhodnutím č. k. C/2009/08465/Hu.XI z 24. novembra 2009 správne konanieprerušil do doby právoplatného ukončenia dedičského konania a doloženia dokladovsťažovateľkou o úhrade nákladov spojených s bývaním. S rozhodnutím správneho orgánusťažovateľka nesúhlasí, pretože podľa jej názoru neexistuje žiadna zákonná prekážkana priznanie uvedeného nároku.

Podanie sťažovateľky krajský súd podľa jeho obsahu a povahy vyhodnotil ako návrhproti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), pričom po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konaniaa obsahom súvisiacich spisov dospel k záveru, že návrh sťažovateľky je nedôvodný a akotaký ho zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že„prieťahmi v konaní zo strany správneho orgánu a nesprávneho rozhodnutia zo strany Krajského súdu v Žiline jej boli porušené jej základné ľudské práva – právo na prerokovanie jej veci v primeranej lehote a prerokovanie jej veci bez prieťahov v konaní, čo jej garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 nesprávne rozhodol, a tým jej spôsobuje prieťahy v konaní a diskriminuje ju. Tým, že sťažovateľka splnila podmienky na priznanie príspevku podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z., ako obdobní žiadatelia, tým, že jej konanie správny orgán nezákonne prerušil, tým ju správny orgán a krajský súd diskriminujú oproti tým, ktorí príspevok za obdobných podmienok dostali. Uvedené sťažovateľke spôsobuje stres, finančnú ujmu, ako aj zdravotné ťažkosti. Taktiež jej to spôsobuje nemožnosť vlastniť a nakladať s finančnými prostriedkami, ktoré by jej boli priznané ako príspevok na bývanie.“.Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 579/2013-34 z 1. apríla2014 (ďalej len „nález“), ktorým vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007 a prikázal tomutosúdu konať bez zbytočných prieťahov, ďalej uviedla, že správny orgán„stále čaká na právoplatné rozhodnutie dedičského súdu, čo je v rozpore s právnym názorom Krajského súdu Žilina, ktorý je uvedený v jeho rozsudku zo dňa 11. 03. 2008, sp. zn. 21 S/137/2007-30 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2009, sp. zn. 4 Sžso/20/2008 a prieči sa aj účelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súdrozhodol týmto nálezom:

„1. právo na spravodlivé súdne konanie, právo na účinný opravný prostriedok, zákaz diskriminácie, prieťahy v konaní a prerokovanie veci nestranným súdom a právo na ochranu majetku podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu..., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd jeviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľana také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základného právasťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotnézabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní predsúdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovorua práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesením č. k. 21 S/156/2014-30z 18. marca 2015.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že už uznesením č. k. III. ÚS 579/2013-9z 10. decembra 2013, ktoré predchádzalo nálezu, na ktorý sťažovateľka v sťažnostipoukazuje, túto prostredníctvom jej právneho zástupcu upozornil na potrebu zosúladeniaodôvodnenia sťažnosti s petitom, ktorý predstavuje východisko pre rozhodnutie ústavnéhosúdu v tej-ktorej veci, ako aj na to, že logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodneniesťažnosti vo vzťahu k obsahu práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ proti tomu-ktorému orgánu verejnej moci v petite domáha, je jedným z esenciálnych predpokladovkvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Napriek tejto skutočnosti argumentácia sťažovateľky v sťažnosti je zmätočná, vágnaa nekonkrétna. Jadrom sťažnostných námietok je v podstate nesúhlas s napadnutýmpostupom a uznesením krajského súdu, ktorým v konaní podľa § 250t a nasl. OSP zamietolnávrh sťažovateľky proti nečinnosti správneho orgánu rozhodujúceho o ne/priznanípríspevku podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z., ktorého konanie bolo prerušenédo právoplatného ukončenia dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.30 D/144/2007 a doloženia dokladov sťažovateľkou o úhrade nákladov spojenýchs bývaním.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochraneústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všaknepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadilivýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97,II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013),citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na to, že užv rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 317/04 z 21. októbra 2004 judikoval, že prostredníctvomustanovenia § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobámprávnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred orgánmiverejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanovenýmpríslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Ďalším rozhodnutím sp. zn. IV. ÚS 212/04 zo 7. júla 2004 zasa ústavný súd vyslovil,že právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánuverejnej správy nemožno nahradiť právomocou ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nedisponuje právomocou opätovne posudzovať postup aleborozhodnutie správneho orgánu v správnom konaní, pokiaľ tieto boli preskúmanévšeobecným súdom, jeho úlohou v danom prípade ostalo posúdiť, či závery krajského súdu,ku ktorým pri rozhodovaní v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy dospel, nie súz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda majúce za následokporušenie označených práv sťažovateľky.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, žesťažovateľka predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nesprávne interpretuje,pretože z týchto správnemu orgánu nevyplýva žiadna povinnosť meritórne o jej vecirozhodnúť. Okrem toho„pokiaľ sa žalovaný (v tomto konaní odporca) rozhodol konanie prerušiť, jeho nečinnosť má zákonný podklad – rozhodnutie o prerušení konania, a to odôvodňuje záver, že odporca je nečinný z vážneho dôvodu. Zároveň má krajský súd za to, že prerušenie konania nie je účelové a spôsobujúce prieťahy v konaní. Zákonný priestor na meritórne rozhodnutie v zmysle uvedených rozsudkov je vtedy, ak nie sú žiadne pochybnosti, že v dedičskom konaní bude potvrdené nadobudnutie dedičstva osobou v hmotnej núdzi, pričom ako vyplýva z oznámenia o vybavení sťažnosti, odporca zistil, že notár v predchádzajúcom priebehu dedičského konania poukazoval na spornosť vlastníckeho práva k spomínanej nehnuteľnosti a o otázke vlastníctva si v zásade nemôže správny orgán urobiť záver sám. V danom prípade vystupuje do popredia etický rozmer problému, sociálna pomoc osobe v hmotnej núdzi, navrhovateľka však neuviedla, prečo dedičské konanie nebolo doteraz ukončené ani po rozhodnutí krajského súdu v dedičskej veci sp. zn. 9 CoD/11/2011 zo dňa 30. 11. 2011, pričom navrhovateľka sa prezentuje ako jediná do úvahy pripadajúca dedička, čo podľa názoru krajského súdu nasvedčuje tomu, že tu nie je zákonný priestor na meritórne rozhodnutie o príspevku a rozhodnutie o prerušení konania má svoje opodstatnenie. S poukazom na uvedené senát krajského súdu návrh proti nečinnosti podľa § 250t ods. 4 O. s. p. ako nedôvodný zamietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v tomto type konania poskytolsťažovateľke náležitú súdnu ochranu, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadnehodôvodu, aby sa spochybňovali právne závery, ku ktorým v citovanom rozhodnutí dospel.Krajský súd v napadnutom uznesení jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniamipríslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci riadil, jehorozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, odôvodnenienapadnutého rozhodnutiaje zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétnehoprípadu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupoma uznesením krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, porušenie ktorýchsťažovateľka namietala, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv sťažovateľky podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušeniečl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, nespĺňanáležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, preto juz tohto dôvodu prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania odmietol podľaposlednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez ďalšieho odôvodnenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nejuvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016