znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 77/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Matysovou, Skuteckého 30, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/35/2012 zo 17. mája 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 163/2013 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. novembra 2013   doručená   sťažnosť   Ľ.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9 Co/35/2012   zo   17.   mája   2012   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 163/2013 z 26. júna 2013

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ sa žalobou podanou dňa 10. 03. 2010 domáhal, aby súd uložil žalovanému Poľnohospodárskemu družstvu v P. povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   3.544,-   EUR   s   príslušenstvom,   a   to   z   titulu   nároku   na vyporiadanie sťažovateľovho majetkového podielu u žalovaného ako družstva, získaného sťažovateľom   v   dedičskom   konaní   po   jeho   nebohých   rodičoch,   ako   bývalých   členoch družstva“.

Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 C/23/2010 z 9. decembra 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia veci a nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci.   Následne   krajský   súd   rozsudkom sp. zn.   9 Co/35/2012   zo   17.   mája   2012   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   O   dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd tak, že ho uznesením sp. zn. 2 Cdo 163/2013 z 26. júna 2013 odmietol.  

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu   považuje   za   nedostatočne   odôvodnené   a   prekvapivé,   pretože „bez   nariadenia pojednávania a vypočutia účastníkov zaujal stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob uplatňovania si nároku sťažovateľa a stotožnil sa   s   námietkou   premlčania   vznesenej   žalovaným   napriek   existencii   písomného   uznania dlhu.“

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ je toho názoru, „že mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konať pred súdom“, pretože okresný súd v odôvodnení rozsudku «sa už nevenuje dôležitej otázke, či v rozhodnom čase bol sťažovateľ oprávnenou osobou, ale rieši skutočnosť, či bol žalovaný povinný vydať podielnické listy sťažovateľovi. Nesprávny spôsob uplatňovania si nároku žalobcu na vydanie majetkového podielu ako dôvod zamietnutia žaloby je neodôvodnený. Krajský súd... sa následne v svojom rozsudku č. k. 9 Co/35/20I2 zo dňa 17. 05. 2012 obmedzil len na zdôraznenie správnosti uplatnenej námietky premlčania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ide   v   danom   prípade   o   úplný   nesúlad   medzi nespochybneným skutkovým zistením a prijatým právnym záverom súdu. Sťažovateľ ako účastník konania bol pre nesprávny právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej   pre   posúdenie   veci,   vylúčený   z   realizácie   svojich   procesných   práv   a   bola   mu nesprávnym postupom odňatá možnosť konať pre ním. Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Pojednávanie vytýčené na deň 17. 05. 2012 bolo nariadené len za účelom vyhlásenia rozsudku. V danom prípade ide tiež o nedostatok dôvodov súdneho rozhodnutia. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu konania vidí v tom, že Krajský súd uznesením zo dňa 12. 05. 2011 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 29. 10. 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem iného vyslovil záväzný názor, že „nebohí rodičia žalobcu boli oprávnenými osobami, ich majetkový podiel bol vyčíslený, vznikol im nárok na vyplatenie majetkového podielu po uplynutí siedmich rokov od schválenia transformačného projektu, pričom odporca im podielnické listy za ich života nevydal, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že ich dedičom prináleží výplata v peniazoch. Oprávnená osoba mala zákonnú možnosť po schválení transformačného projektu dohodnúť sa s družstvom alebo jeho právnym nástupcom inak.“

K   žiadnej   dohode   však   medzi   účastníkmi   konania   nedošlo   i   napriek   tomu,   že sťažovateľ sa snažil o jej uzavretie. V konaní predložil list žalovaného, z ktorého vyplýva, že žalovaný   uznáva   existenciu   majetkových   podielov   nebohých   rodičov   sťažovateľa,   ich celkovú výšku i rozpis jednotlivých položiek, čím žalovaný v tomto prípade uznal dlh voči sťažovateľovi. Okresný súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy predloženú listinu, nezaoberal sa ňou, inak by sa nemohol stotožniť s uplatnenou námietkou premlčania, ktorú na poslednú chvíľu namietal žalovaný. Sťažovateľ trvá na svojom tvrdení, že jeho uplatnená pohľadávka voči žalovanému nie je premlčaná a postup súdu, ktorým tento vyvodí určité, pre rozhodnutie o spornej otázke podstatné skutkové závery, ktoré sú v priamom rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, považuje za svojvoľný, a preto porušujúci základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie...

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   Najvyšší   súd   SR   v   napadnutom   rozhodnutí   nemal dovolanie odmietnuť, ale mal ho zamietnuť, ak by dospel k záveru, že rozhodnutia oboch nižších súdov sú správne, a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   dovolaní.   Preto   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je ústavne neakceptovateľné, porušujúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.».

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa Článku 46 ods. 1 ústavy a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   Uznesením Najvyššieho súdu... č. k. 2 Cdo 163/2013 zo dňa 26.   06.   2013 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/35/2012 zo dňa 17. 05. 2012 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 2 Cdo 163/2013 zo dňa 26. 06. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 277,88 EUR na účet jeho právneho zástupcu“.

Okrem   toho   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   navrhuje,   aby   ústavný   súd „rozhodol   o odklade   vykonateľnosti   Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 163/2013 zo dňa 26. 06. 2013“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   142/2011).   Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m.   m.   I.   ÚS   31/05)   a   nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol (napr. I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   domáhal   ústavno-súdneho   prieskumu   vo   vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorý považoval za nedostatočne odôvodnený a   prekvapivý,   pretože „bez   nariadenia   pojednávania   a   vypočutia   účastníkov   zaujal stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob uplatňovania   si   nároku   sťažovateľa   a   stotožnil   sa   s   námietkou   premlčania   vznesenej žalovaným napriek existencii písomného uznania dlhu“.

Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľa   nepovažuje   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, hoci je pravdou, že je stručnejšie, ale toto rozhodnutie   je nevyhnutné hodnotiť aj v spojitosti s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C/23/2010 z 9. decembra 2011. Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci krajským súdom (a   pred   ním   okresným   súdom)   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť   ústavného   súdu   (I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   s   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedených dôvodov vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tiež namieta, že jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jeho dovolanie nie odmietnuť z procesných dôvodov, ale zamietnuť, pričom mu mal dať jasnú odpoveď na jeho dovolacie námietky.

Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením   najvyššieho súdu, v ktorom najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu   sťažovateľa,   vyjadrenie   žalovaného,   a   ako   z   neho   vyplýva,   najvyšší   súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích námietok, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom najvyšší súd sťažovateľovi na strane 3 až strane 8 vysvetlil, že nimi formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania. Ani nenariadením pojednávania v tejto veci krajským súdom (najvyšší súd to vysvetlil na strane 7) neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keďže ani jeden z procesných   predpokladov   na   nariadenie   verejného   pojednávania   nebol   podľa   názoru krajského súdu naplnený.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia   otázky   prípustnosti   dovolania je podľa   názoru   ústavného súdu   navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   tiež   viackrát   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. III. ÚS 362/04, III. ÚS 536/2011).

V   tomto   smere   ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti vo vzťahu k najvyššiemu súdu bolo preto namieste sťažnosť sťažovateľa odmietnuť tiež ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (odkladom vykonateľnosti, zrušenia uznesenia najvyššieho súdu a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014