znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 77/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., A. P., K., a A. D., K., zastúpených advokátom JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F., A. P. a A. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2009   doručená   sťažnosť   P.   F.,   K.,   A.   P.,   K.,   a A.   D.,   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Okresný súd Košice I. rozhodol v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 894/2009   v   právnej   veci   oprávnených:   1.   F.   Š.   a   2.   M.   Š.,   obaja   bytom   K.   proti sťažovateľom v 1. až 3. rade ako povinným o vymoženie 41.066,93,- € s prísl. uznesením sp. zn. 17 Er 894/2009-106 zo dňa 24. 09. 2009, ktorým zamietol námietky sťažovateľov proti exekúcii   (ďalej   len   napádané   rozhodnutie).   Napádané   rozhodnutie   bolo   sťažovateľom doručené dňa 02. 10. 2009. Proti tomuto uzneseniu odvolanie v zmysle § 202 ods. 2 OSP nie je prípustné....

Sťažovatelia   podali   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   v   zákonom   stanovenej lehote námietky. V podaných námietkach sťažovatelia namietali, že v exekučnom konaní neexistuje   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   vykonávať   exekúciu. Sťažovatelia poukazovali na skutočnosť, že exekučný titul, ktorý je uvedený v upovedomení o začatí exekúcie a na základe ktorého sa v súčasnosti exekúcia vykonáva, t. j. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cb/875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 57/2005-220 zo dňa 05. 09. 2007. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 57/2005-220 zo dňa 05. 09. 2007 vyplýva, že k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Košiciach 2 Cb/875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 došlo z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali nárok priznaný im týmto rozsudkom. Z tohto dôvodu sa vec vrátila na Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd, ktorý opätovne rozhoduje o nároku oprávnených.

Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice I. sa v napádanom rozhodnutí vôbec nevysporiadal   s   námietkou   neexistencie   exekučného   titulu.   Podľa   názoru   sťažovateľov Okresný   súd   Košice   I.   pri   svojom   rozhodovaní   ani   nemal   k   dispozícii   exekučný   spis, z ktorého by mohol posúdiť skutočnosti uvedené v námietkach. V prípade ak by mal Okresný súd Košice I. k dispozícii exekučný spis z rozsudku by zistil, že pečiatka právoplatnosti, ktorá sa na tomto rozsudku nachádza sa netýka právoplatnosti prvého výroku rozsudku, ktorým sú sťažovatelia ako žalovaní v 3. až 6. rade zaviazaní na plnenie, ale sa týka len druhého   výroku,   ktorým   nebola   pripustená   zmena   návrhu.   To   znamená,   že   pri   vydaní poverenia   na   vykonanie   exekúcie   pochybil   aj   príslušný   exekučný   súd,   keď   posudzoval otázku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku.

Nakoľko   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   ako   prvostupňového   súdu   bol v odvolacom konaní zrušený a vec bola vrátená späť na prejednanie prvostupňovému súdu, nie je možné vykonávať exekúciu a jej vedenie je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku neprípustné.

Okresný   súd   Košice   I.   svojim   závažným   pochybením   v   konaní   umožnil   výkon exekúcie,   ktorou   je   postihovaný   majetok   sťažovateľov.   Súdny   exekútor   vykonávajúci exekúciu zabezpečil majetok sťažovateľov zriadením exekučného záložného práva a taktiež vykonáva zrážky zo mzdy a iných príjmov sťažovateľov.“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo P. F., bytom: K., A. P., K., A. D., K. na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I., sp. zn. 17 Er/894/2009-106 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 17 Er/894/2009-106 sa zrušuje.

3. Okresný súd Košice I. je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 598,02,- € na účet právneho zástupcu sťažovateľov, advokáta JUDr. M. T., ml., č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia vidia v tom, že o ich námietke proti začatiu exekúcie   nebolo   rozhodnuté   zákonným   spôsobom.   Okresný   súd   sa   v   rozhodnutí nevysporiadal s neexistenciou exekučného titulu. Konal tak z dôvodu, že nemal k dispozícii exekučný spis, z ktorého by zistil, že výroky dotýkajúce sa sťažovateľov (žalobcov v 3. až 6.   rade)   nie   sú   právoplatné   a   doložkou   právoplatnosti   je   opatrená   len   časť   výroku dotýkajúca sa časti, kde nebola pripustená zmena výroku.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti a zo spisu sp. zn. 17 Er 894/2009 zistil, že okresný súd rozhodol uznesením 24. septembra 2009 o námietke sťažovateľov tak, že námietky povinných zamietol.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 sa okrem iného uvádza:

„... Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučným titulom je rozsudok Krajského súdu Košice č. k. 2 Cb 875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004, ktorý voči žalovaným v 3. až 6. rade, t. j. povinným v 1. až 4. rade, nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2005 a stal sa vykonateľným. Ním boli ako ručitelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi 1,237.182,40 Sk so 14,75 % úrokom od 28. 06. 2000 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 50.084,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov povinnosť ostatných zanikne.

Pôvodne sa výrok týkal aj žalovaných v 1. a 2. rade, avšak tí podali voči uvedenému rozsudku odvolanie. Žalovaní v 3. až 6. rade, ako ručitelia, odvolanie nepodali. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 09. 2007 č. k. 5 Obo 57/2005-220 bol rozsudok v napadnutej časti zrušený a vrátený na ďalšie konanie....

Krajský   súd   v   Košiciach   následne   opätovne   rozhodol   o   nároku   voči   žalovaným v 1. a 2.   rade   ako   dlžníkom,   a   to   rozsudkom   zo   dňa   12.   01.   2009   tak,   že   ich   zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie 41.066,93 eur (1,237.182,40 Sk) so 14,75 % úrokom od 22. 05. 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 2.688,16 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Aj tento rozsudok žalovaní v 1.   a 2. rade napadli odvolaním, o ktorom doposiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol.

To však nič nemení na skutočnosti, že konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 2 Cb 875/01 voči žalovaným v 3. až 6. rade, ktorí sú v tomto exekučnom konaní v procesnom postavení povinných v 1. až 4. rade, je právoplatne skončené - výrok, ktorým sa rozhodlo o osobitnom nároku žalobcu voči ručiteľom, už nemožno napadnúť odvolaním (uplynula   lehota   na   podanie   odvolania)   a   rozsudok Krajského súdu Košice   č.   k.   2 Cb 875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 je voči nim vykonateľný.

Súd   podotýka,   že   je   potrebné   rozlišovať   záväzky   dlžníkov   a   záväzky   ručiteľov. Povinní neboli zaviazaní spoločne a nerozdielne, ako to uvádzajú vo svojom odvolaní voči uzneseniu o námietkach, ale s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov povinnosť ostatných zanikne.

Medzi dlžníkmi a ručiteľmi nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, veriteľ si voči nim uplatňuje nárok zo samostatného právneho dôvodu. Je pravdou, že medzi nimi nejde ani o oddelené záväzky - ručiteľ je zaviazaný v rozsahu, v ktorom dlžník nesplnil svoj záväzok, pričom nie sú možné úvahy o stanovení podielov na dlhu týchto zaviazaných. Súd má za to, že voči nim môžu byť nároky uplatnené aj osobitne v inom konaní a obidva hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané a priznaný nárok možno aj na každom   z   nich   vymáhať.   Aby   však   veriteľ   nemohol   byť   uspokojený   dvakrát   tým   istým plnením   -   od   jedného   na   základe   plnenia   z   dlžoby   a   od   druhého   na   základe   plnenia z ručiteľského vzťahu, má súd výrok o povinnosti na plnenie v rozsudku formulovať takým spôsobom,   aby   to   zodpovedalo   vzťahu   dlžníka   a   ručiteľa,   ako   aj   vzťahu   týchto   dvoch zaviazaných voči veriteľovi. Preto vo výroku rozhodnutia by malo byť vyslovené aj to, že plnením jedného z nich zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého.

Ide tu o jediný nárok, ktorý síce možno vymáhať na obidvoch zaviazaných subjektoch

- dlžníkovi aj veriteľovi, vymôcť ho však možno iba raz. To, že záväzok zaplatiť veriteľovi dlžnú   sumu   má   byť   splnený   iba   raz   a   že   plnením   jedného   zaniká   v   rozsahu   plnenia povinnosť druhého, je síce typické pre vzťah medzi dlžníkmi, avšak to ešte vzťah solidarity nezakladá. Ak sa totiž považuje pre solidaritu dlžníkov ako typické, že solidárni dlžníci majú voči sebe vzájomné právo na náhradu podľa § 511 ods. 3 Obč. zák., nemožno vzťah medzi dlžníkom a ručiteľom považovať za vzťah solidarity dlžníkov, keďže ručiteľ, ktorý uspokojil veriteľa, má podľa § 550 Obč. zák. právo na náhradu voči dlžníkom (a len voči dlžníkom, teda   nie   aj   voči   spoluručiteľom),   a   dlžník   voči   ručiteľovi   právo   na   náhradu   nemá. O solidarite dlžníkov v danom prípade možno hovoriť len u spoludlžníkov, t. j. u žalovaných v 1. a 2. rade...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v   naznačenom   smere   a zistil,   že uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 spĺňa všetky zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a   jasne   dáva   odpoveď   na   všetky   otázky   dôležité   pre rozhodnutie. Ústavný súd poukazuje na to, že z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti vyznačenej   na   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 Cb 875/01-179 z 27. októbra 2004 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Obo 57/2005-220 z 5. septembra 2007 vyplýva, že   výrok   o   povinnosti   zaplatiť   sumu   1   237   182,40   Sk   s   prísl.   je   voči   sťažovateľom právoplatný   a   vykonateľný,   a   to   dňom   13.   januára   2005.   Dôvodom   je   skutočnosť,   že sťažovatelia   proti   rozsudku   krajského   súdu   nepodali   odvolanie   v   zákonom   ustanovenej lehote, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 57/2005-220 z 5. septembra 2007, kde sa uvádza, že odvolanie podali iba žalovaní v 1. a 2. rade (strana 2, druhý odsek uznesenia). V súlade s § 511 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) o solidaritu ide vtedy, ak je to právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo   ak   to   vyplýva   z   povahy   plnenia.   V   danom   prípade   ustanovenia   Občianskeho zákonníka o ručení (§ 546 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníkom a ručiteľom solidaritu. Preto medzi dlžníkmi na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho hľadiska o nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 a § 206 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Preto ak dlžníci (žalovaní v 1. a 2. rade) podali odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu a ručitelia (sťažovatelia)   tak   neurobili,   rozsudok   voči   ručiteľom   (sťažovateľom)   nadobudol právoplatnosť   a   stal   sa   vykonateľným.   Sťažovatelia   v   postavení   ručiteľov   nepodali odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorý v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť vo vzťahu k nim.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 sa   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   otázkami,   ktoré   pre   jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľov ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľov.   Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím okresného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nie   je právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia   bližšie   nezdôvodnili,   akým   konaním   malo   dôjsť   k   namietanému porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, a to nielen v označení základného práva a slobody, ktorého porušenie sa namieta,   ale   aj   pri   predložení   príslušných   dôkazov   (zdôvodnené   námietky),   tak   ako   to požaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   k   takémuto   zdôvodneniu   námietky   nedošlo,   bolo   bez   ďalšieho   právneho významu sa s námietkou predloženou sťažovateľmi zaoberať. Keďže základné právo na spravodlivé súdne konanie inkorporuje viacero konkrétnych práv, ktoré vo svojom súbore obsahujú   pravidlá   spravodlivého   procesu   pri   absencii   konkrétnej   námietky,   nemohol ústavný   súd   nahradiť   vôľu   sťažovateľov   a   ich   námietku   zdôvodniť,   keďže   by   konal v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sťažnosť môžu podať fyzické a právnické osoby, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd...

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovatelia   namietali porušenie základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovatelia nastolili.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010