znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 77/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   V.   Š.,   V.,   a G.   G.,   V.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   J., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92 takto

r o z h o d o l :

Základné právo V. Š. a G. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 77/08-9   z 18.   marca   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval 8. apríla 2008 okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 23.   apríla   2008   (sp.   zn. Spr.V 255/2008, doručenom ústavnému súdu 9. mája 2008) uviedol:

„- Sťažovateľka je právna nástupkyňa po pôvodnej žalobkyni v 10. rade pod písm. a, ktorá si uplatňovala reštitučný nárok po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi N. F.

- Podaním právneho zástupcu žalobcov zo dňa 22. 8. 2006 (č. l. 266) bolo oznámené súdu, že žalobkyňa A. G., rod. F., zomrela a jej právnymi nástupcami sú: syn G. G., bytom M., a dcéra V. Š., rod. G., bytom M. Zároveň bol doručený úmrtný list.

-   Dňa   4.   12.   2006 boli   písomne vyzvaní   právni nástupcovia   pôvodnej   žalobkyne o oznámenie, či vzhľadom na úmrtie ich matky trvajú na návrhu, prípadne ho berú späť. Výzvu obaja prevzali dňa 8. 12. 2006.

- Dňa 13. 12. 2006 právny nástupca G. G. oznámil súdu, že na návrhu netrvá a berie ho späť.

- Sťažovateľka na výzvu súdu reagovala až na základe predvolania na pojednávanie na   deň   9.   3.   2007,   kedy   telefonicky   oznámila   súdu,   že   sa   ospravedlňuje   z neúčasti na pojednávaní a písomne oznámi, že na návrhu netrvá a berie ho späť ( úradný záznam zo dňa 6. 3. 2007 č. l. 283)

- Dňa 7. 3. 2007 bolo súdu doručené písomné stanovisko sťažovateľky, podľa ktorého netrvá na návrhu a berie ho späť (č. l. 284).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti v bode I. uvádzala skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde.

Sťažovateľka   neprejavila   záujem   pokračovať   v konaní   začatom   jej   právnou predchodkyňou A. G. po jej úmrtí.“

V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   súhlasil,   aby   ústavný   súd prejednal sťažnosť bez nariadenia pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   z 5.   júna   2008   doručenom ústavnému súdu 11. júla 2008 oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujal.

Uznesením č. k. III. ÚS 171/08-10 z 27. mája 2008 ústavný súd prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť G. G. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu   so   sťažovateľkou   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   181/92,   a veci   vedené na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 77/08 a sp. zn. III. ÚS 171/08 spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 77/08.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 15.   júna   2008   vyjadril k sťažnosti sťažovateľa vo svojom stanovisku z 21. júla 2008 (sp. zn. Spr. V 255/2008) doručenom ústavnému súdu 1. augusta 2008, v ktorom zopakoval rozhodujúce skutočnosti uvedené už v jeho vyjadrení z 23. apríla 2008 k sťažnosti sťažovateľky, a oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní. Predseda okresného súdu ďalej uviedol: „Sťažovatelia neprejavili záujem pokračovať v konaní začatom ich právnou predchodkyňou A. G. po jej úmrtí a preto sťažnosť sťažovateľov považujem za nedôvodnú a najmä za účelovú vzhľadom na Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 54/07-57. Skutočnosti udávané sťažovateľmi v sťažnosti sú nepravdivé a klamlivé o čom svedčí aj spisový materiál.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   z 13.   augusta   2008   (ústavnému   súdu doručenom 18. augusta 2008), ktorým reagoval na vyjadrenie okresného súdu z 21. júla 2008, okrem iného uviedol: „K podaniu okresného súdu zo dňa 21. júla 2008 v ktorom okresný súd tvrdí, že došlo k späťvzatiu návrhu zo strany sťažovateľa uvádzame, že tomu tak nie je. Žalobca je účastníkom konania vedeného pod sp. zn. 6 C/181/1992 o čom svedčí aj potvrdenie okresného súdu zo dňa 11. februára 2008 v ktorom okresný súd potvrdzuje, že sťažovateľ   vystupuje   v konaní   ako   odporca   (správne   má   byť   žalobca)   v 23.   rade. Potvrdenie prikladáme v prílohe.“ Právny zástupca súčasne oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v rovnaké   skutočnosti,   ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda okresného súdu. Ústavný súd ďalej zistil (úradný záznam z 31. októbra 2008), že okresný súd uznesením č. k. 6 C 181/92-468 z 19. júna 2008 konanie   o návrhu   sťažovateľov   zastavil   a uvedené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 10. júla 2008.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania   vedeného   okresným   súdom   je   majetkový   spor   súvisiaci   s   reštitúciou.   Právna predchodkyňa sťažovateľov spolu s ďalšími žalobcami si uplatnila nárok, ktorý vychádzal zo zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov. Tieto spory boli najmä spočiatku komplikované tým, že súdy nemali skúsenosti s aplikáciou reštitučných zákonov. Podľa ústavného súdu v danom prípade ide najmä   o   skutkovo   zložitú   majetkovú   vec,   ktorá   vyžadovala   dokazovanie   predovšetkým výpoveďami a vyjadreniami účastníkov, svedkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   zistil, že skutočnosti,   ktoré   sťažovatelia   uviedli   vo   svojich   sťažnostiach,   nezodpovedajú skutočnostiam   vyplývajúcim   zo   súdneho   spisu.   Predovšetkým   sťažovatelia   nie   sú pôvodnými žalobcami, tak ako to vyplýva z obsahu ich sťažnosti, ale do konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 181/92 vstúpili ako právni nástupcovia po pôvodnej žalobkyni   (ich   matke)   na   základe   oznámenia   právneho   zástupcu   pôvodných   žalobcov z 22. augusta 2006 o jej úmrtí. Následne okresný súd písomne vyzval sťažovateľov, aby sa vyjadrili, či vzhľadom na úmrtie ich matky trvajú na podanom návrhu, prípadne ho berú späť. Sťažovateľ 13. decembra 2006 oznámil okresnému súdu, že na návrhu netrvá a berie ho späť, a sťažovateľka 7. marca 2007 doručila okresnému súdu písomné stanovisko, podľa ktorého na návrhu netrvá a berie ho späť. Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením č. k. 6 C 181/92-468 z 19. júna 2008   konanie o návrhu   sťažovateľov   zastavil,   proti   ktorému   mali sťažovatelia   možnosť podať   odvolanie.   Uvedené   uznesenie   na   základe   zistenia   ústavného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 10. júla 2008.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03).   Z uvedeného   vyplýva,   že   ochrany   základného   práva   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľ môže úspešne domáhať v konaní pred ústavným súdom podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vtedy, ak v čase podania sťažnosti sa nachádza v stave právnej neistoty zapríčinenej postupom orgánu verejnej moci.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia neprejavili záujem pokračovať v konaní po svojej právnej predchodkyni a na výzvu okresného súdu oznámili, že návrh na začatie konania, ktorý podala ich právna predchodkyňa spoločne s ďalšími žalobcami vo veci,   berú   späť,   pričom   okresný   súd   následne   rozhodol   tak,   že   uznesením   konanie o návrhu vo vzťahu k sťažovateľom zastavil. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že   dispozitívny   procesný   úkon   (späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania)   v období,   ktoré predchádzalo   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu,   vylučuje   následný   stav   pretrvávajúcej právnej neistoty. Preto tvrdenia sťažovateľov o pretrvávajúcom, resp. dlhoročnom (takmer 16   ročnom)   stave   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   v dôsledku   nekonania,   resp.   konania okresného súdu so zbytočnými prieťahmi nachádzajú, v kontexte uvedených skutočností ústavný súd považoval za účelové.

Tvrdenie sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2008, že z jeho strany nedošlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania a že je účastníkom konania, o čom   svedčí   aj   potvrdenie   okresného   súdu   z 11.   februára   2008,   v ktorom   okresný   súd potvrdzuje,   že   sťažovateľ   vystupuje   v konaní   ako   žalobca   v 23.   rade,   ústavný   súd neakceptoval. Zo súdne spisu, ako aj z príloh k sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podaním z 13. decembra 2006 sťažovateľ vzal žalobu späť. Potvrdenie okresného súdu z 11. februára 2008 nespochybňuje sťažovateľovo späťvzatie návrhu, keďže v zmysle § 96 OSP účinky tohto dispozitívneho úkonu účastníka   konania v podobe   zastavenia   konania nenastupujú okamihom   doručenia   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania,   ale   až   rozhodnutím   súdu o zastavení   konania,   a to   za podmienok   ustanovených   v §   96   ods.   2   a 3   OSP. V sťažovateľom namietanom konaní okresný súd uznesením č. k. 6 C 181/92-468 z 19. júna 2008 konanie o návrhu sťažovateľa zastavil.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v sťažovateľmi napadnutom konaní, ústavný súd samotný postup okresného súdu nehodnotil, keďže vo vzťahu k sťažovateľom ani nemohol vzhľadom na už uvedené skutočnosti spôsobiť porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92 nebolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľov prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov   a   priznať   im   úhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj   primerané   finančné zadosťučinenie, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľov porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľov sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2008