znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 77/07-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. A. M. - N., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 36/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. M. - N., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 36/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   29 Cb 36/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. M. - N., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. M. - N., trovy právneho zastúpenia v   sume   7 492,90   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských korún a deväťdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 77/07-13 z 12. apríla 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. M. - N. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 29 Cb 36/2000.

Na základe výzvy ústavného súdu z 28. mája 2007 okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 3390/2003 z 25. septembra 2007 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„... na základe Vašej žiadosti zo dňa 22-08-2007 doručenej tunajšiemu súdu dňa 27-08-2007 Vám oznamujem, že vo veci sp. zn. 29 Cb 36/2000 boli vykonané nasledovné úkony:

vec napadla na tunajší súd dňa 18-02-2000,

dňa 20-07-2000 bol navrhovateľ vyzvaný na odstránenie vád podania,

dňa 06-09-2000 bolo vydané uznesenie či k. 29 Cb 36/2000-21 v ktorom súd návrh zamietol, právoplatné dňa 12-10-2000,

dňa 12-03-2001 sa konalo pojednávanie na ktorom súd vyhlásil, že pojednávanie sa odročuje na deň 04-04-2001,

pojednávanie zo dňa 04-04-2001 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu,

dňa 26-06-2001 sa konalo pojednávanie na ktorom súd vyhlásil, že pojednávanie sa odročuje na deň 05-09-2001,

pojednávanie zo dňa 05-09-2001 bolo odročené na deň 10-10-2001,

na   pojednávaní   dňa   10-10-2001   právny   zástupca   navrhovateľa   rozšíril   žalobu o ďalší výrok

dňa 11-10-2002 bolo vydané uznesenie č. k. 29 Cb 36/2000-99 v ktorom súd pripustil vstup D. s. r. o. do konania na strane odporcu, právoplatne dňa 31-12- 2002,

súd pojednávanie zo dňa 12-11-2003 odročil za účelom doplnenia dokazovania,

dňa 22-12-2004 bolo vydané uznesenie č. k. 29 Cb 36/2000-136 v ktorom súd konanie voči odporcovi v 1. a 2. rade zastavil, súd konanie prerušil, právoplatné dňa 29-01-2005,

súd pojednávanie zo dňa 15-05-2006 odročil na deň 08-06-2006,

súd pojednávanie zo dňa 08-06-2006 odročil za účelom doplnenia dokazovania,

pojednávanie zo dňa 13-12-2006 bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne,

dňa 01-01-2007 bola vec pridelená sudkyni JUDr. N. K., následne bol dňa 28-02- 2007 vytýčený termín pojednávania na deň 30-03-2007,

súd pojednávanie zo dňa 30-03-2007 odročil na deň 31-05-2007 nakoľko nebolo vykázané doručenie u žalovaných a svedka, žalovaný v 2. rade ako fyzická osoba a svedok boli predvolaný prostredníctvom príslušného OR PZ. Polícia šetrením zistila, že svedok sa na adrese trvalého bydliska nezdržuje a iné miesto jeho pobytu nie je známe. Ohľadne žalovaného v 2. rade príslušné OR PZ k termínu nepodalo žiadnu správu, súd preto pojednávanie odročil na deň 13-07-2007,

pojednávanie zo dňa 13-07-2007 bolo zrušené z dôvodu PN sudcu,

príslušné OR PZ doručilo správu s tým, že doručenie nezrealizovali a šetrením sa nepodarilo získať žiadne informácie,

pôvodne žalovaný v 1. rade - D. spol. s r. o., B., (...) - po zmene P. s. r. o., B. bol vymazaný   z   OR   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   podľa ust. 68 ods.   1,2,3   písm.   d)   Obchodného   zákonníka,   žalobca   proti   nemu   zobral žalobu späť, súd preto uznesením konanie zastavil,

účastníkmi konania zostali pôvodne žalovaní v 3. a 4. rade - D. s. r. o., B., (...) a D. K., (...), B.

Žalobca   poukazuje   na   odporovateľnosť   právneho   úkonu   podľa   §   42   ods.   3 Obchodného zákonníku vo vzťahu k prevodu obchodného podielu, porušovanie dobrých mravov podľa § 424 a § 1 ods. 2 Obchodného zákonníku, bezdôvodné obohatenie podľa § 451   Obchodného zákonníku,   náhradu   škody   podľa   §   373   a   nasl.   a   §   757 Obchodného   zákonníku   - a   v   súčasnosti   žalovaného   v   2.   rade   podľa   §   135a Obchodného zákonníku, judikáty č. 1/1979 Jo, č. 14/1978 No, č. 25/1986 Jo, a č. 18/1991 Jt. Žalobca ďalej poukazoval na súvisiacu   vec   č.   k.   28 Cb 39/2002,   kde   však   bolo konanie v dôsledku späťvzatia žaloby z dôvodu zániku obchodných spoločností voči ktorým existoval právny nárok, zastavené.

Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku sa v konaní nevyskytli, súd konal vo veci priebežne, bez prieťahov.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Navyše ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 31. júla 2000 návrh na nariadenie predbežného   opatrenia,   o   ktorom   okresný   súd   rozhodol   6.   septembra   2000   tak,   že   ho zamietol. Dňa 6. septembra 2001 vzal sťažovateľ svoju žalobu podanú okresnému súdu proti žalovanému v druhom rade späť.

Pojednávanie konané 10. októbra 2001 bolo odročené na neurčito s tým, že právnemu zástupcovi   sťažovateľa   okresný   súd   uložil,   aby   do   10   dní   doručil „špecifikáciu   petitu rozšíreného návrhu“, ktorý tak urobil podaním z 30. októbra 2001 doručeným okresnému súdu 7. novembra 2001. Dňa 8. novembra 2001 okresný súd žiadal sťažovateľa o úpravu žalobného návrhu, ten mu však 28. novembra 2001 oznámil, že tak už učinil podaním z 30. októbra 2001.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko podaním z 5. októbra 2007, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 8. októbra 2007. V ňom sa okrem iného uvádza:

«Chápeme jeho obranne formulované vety. Faktom ale ostáva, že :

1. predseda   OS   Bratislava   I   už   listom   z   12.   1.   2007   uznal,   že   v   danej   veci   (pod č. 29 Cb 36/2000) existovali prieťahy v činnosti ním riadeného súdu.

2. Je faktom, že po podaní žaloby vo februári r. 2000 sa menili pracovníci justície, ktorí sa mali vecou meritórne zaoberať. To by ale bolo akceptovateľné len, ak by išlo   o náhody a v relatívnom krátkom čase.   Nie o opakované zmeny v priebehu siedmich rokov.

3. Na škodu navrhovateľa - medzi jednotlivými i to len formálnymi a procesnými úkonmi súdu vždy plynuli dlhé časové obdobia, spravidla desať i viac mesiacov. To   na   strane   žalovanej dlžníckej   firmy   vytváralo   priestor   pre   jej   nekorektné manipulácie, uskutočňované so zámerom vyhnúť sa zodpovednosti a súčasne brzdiť či odďaľovať prebiehajúci spor č. 29 Cb 36/2000.

4. Lepší   dôkaz   než   involvovanie   fyzickej   osoby,   na   ktorú   boli   prevedené   obchodné podiely, a ktorá je dnes nezvestná (máme na mysli p. P.   H.) vari ani nemôže existovať. Je to už notoricky známy, fakticky i právne simplexný „trik". Tento „manéver" na strane žalovaného skutočne viedol potom (v októbri 2001) firmu Ing. A. M. - N. k úprave žaloby. Dalo by sa teda povedať, že v roku 2001 súd postupoval primerane racionálne a pružne.

5. Potom ale od októbra 2001 do októbra 2002 a potom do novembra 2003 a ďalej do decembra 2004 ba až do mája 2006 dá sa povedať, že súd neurobil nič procesné cielené   pre   postup   v danej veci.   Čiže   viac   ako   štyri   roky   proces   na   škodu navrhovateľa neviedol k legitímne očakávanej ochrane jeho práv. Takéto plynutie času   navyše   viedli   k   nezvratným   zmenám   na   strane žalovaných   a   zápisom v obchodnom registri a súčasne k dôkaznej insuficiencii, keď s odstupom siedmich rokov   od   začatia   konania   (pohľadávky   sú   z   roku   1999)   nie   je   možné   očakávať relevantné svedecké výpovede, resp. iné verifíkovateľné dôkazy.

6. Záverom   ešte   chceme   poznamenať,   že   pokiaľ   JUDr.   G.   B.,   predsedníčka   OS Bratislava I hovorí o súvisiacej kauze č. 28 Cb 39/2002, ide asi o omyl. Je to úplne iná vec, týka sa na strane žalobcu inej firmy, pričom neexistuje žiadne prepojenie a holá skutočnosť, že aj v tomto spore je na strane dlžníkov ten istý okruh subjektov nemôže   relevantne   ovplyvniť   ani   konanie   vo   veci samej   ani   konanie   pred Ústavným súdom. Ak žalobca (Ing. A. M. - N.) v akomkoľvek kontexte pred OS BA I tento spor spomenul, tak preto a len preto, že chcel poukázať na justícii už známeho dlžníka.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Cb 36/2000 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom   konania, v ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   je   nárok na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom   za nezaplatenie faktúry, ktorý   sťažovateľ upresnil 9. augusta 2000. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej   agendy   všeobecných   súdov   a   podklad   pre   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou ustálená a používaná právna úprava. Jej výklad a používanie sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Okresný súd ani nepoukázal vo svojom vyjadrení na skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ svojím správaním podstatne neprispel k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom. Sťažovateľ bol aktívny, viackrát sa v priebehu konania zaujímal o stav konania a žiadal okresný súd, aby vo veci konal, i keď na druhej strane ústavný súd konštatuje, že súdny poplatok nezaplatil pri podaní návrhu, ale iba na základe výzvy okresného súdu, a takisto musel svoje podanie aj doplniť. Jeho neúčasť na pojednávaní v apríli 2000 tiež nemala vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej   veci.   Zistil,   že   okresný   súd   bol   vo   veci   úplne   nečinný   bez   akejkoľvek zákonnej   prekážky   už   od   8. novembra 2001,   keď vyzval   sťažovateľa   na   úpravu   petitu rozšíreného žalobného návrhu (neefektívny úkon, pretože ten mu odpovedal na výzvu už 7. novembra 2001), do 11. októbra 2002, keď uznesením pripustil vstup ďalších účastníkov na strane žalovaných (nečinnosť 11 mesiacov).

Ďalšia nečinnosť bola zistená aj od 9. januára 2003, keď okresný súd zaslal uznesenie s podaním sťažovateľa na vyjadrenie žalovaným, až do 12. novembra 2003, keď sa konalo pojednávanie v ich neprítomnosti (nečinnosť viac ako 10 mesiacov), ktoré bolo odročené „za účelom doplnenia dokazovania“. Aj po tomto pojednávaní bol okresný súd nečinný ďalších   13   mesiacov   až do   22.   decembra   2004,   keď   zastavil   konanie   proti   žalovaným v prvom   a druhom   rade   z dôvodu,   že   boli   vymazaní   z obchodného   registra,   a preto, že prebiehalo   trestné   stíhanie   zodpovednej   osoby,   navyše   konanie   aj   prerušil do právoplatného skončenia tejto trestnej veci. V tomto období urobil len dve jednoduché výzvy 28. septembra a 8. novembra 2004 adresované Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru B. za účelom zistenia stavu trestného konania.

Činnosť okresného súdu bola v ďalšom období tiež neefektívna. Po zaslaní uznesenia Okresnej prokuratúry B., ktorým bolo zastavené trestné stíhanie zodpovedného zástupcu žalovaných subjektov (20. januára 2005), sa do dnešného dňa nepodarilo zistiť jeho pobyt alebo doručiť mu predvolanie na pojednávanie, i keď okresný súd nariaďoval pojednávania aj v roku 2006 a 2007.

Najväčším   pochybením   okresného   súdu   je   tiež   to,   že   dosiaľ   vo   veci   samej nerozhodol, a to i napriek tomu, že predmetné konanie začalo už vo februári 2000, teda pred viac ako ôsmimi rokmi. Stav právnej neistoty sťažovateľa teda nebol odstránený.

Uvedené obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti v postupe okresného súdu mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné považovať ich za zbytočné v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené.

Na základ uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že v označenom konaní sp. zn. 29 Cb 36/2000 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde,   aby v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 Cb 36/2000 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk, ktoré odôvodnil v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 29 Cb 36/2000   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (začiatok   súdneho konania   a zistený   skutkový   stav)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde. Sťažovateľom   požadovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú, preto jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 492,90 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál a 19 % DPH, keďže advokát je platcom tejto dane).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007