znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 77/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Bruncka,   bytom   D.   K.,   t. č.   Ž.,   zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Advokátska kancelária, D. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 2 Tpo 240/04 z 15. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Bruncka   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2005 doručená sťažnosť (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 28. februára 2005) Jána Bruncka,   bytom   D.   K.,   t.   č.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. B., Advokátska kancelária, D. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 Tpo 240/04 z 15. decembra 2004.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn.   29   Tp   25/04   z 8.   februára   2004   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 18.   novembra   2004   mu   bola   predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   24.   januára   2005. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 Tpo 240/04 z 15. decembra 2004 zamietol. Sťažovateľ uviedol,   že krajský súd rozhodol o predĺžení väzby s odôvodnením, že dôvody väzby, na základe ktorých bol vzatý do väzby, aj naďalej trvajú, teda krajský súd sa v danej veci stotožnil s právnym názorom okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej namietal, že „samotná skutočnosť, že som stíhaný pre podozrenie, že čin som spáchal ako člen organizovanej skupiny, nemôže byť zákonným podkladom pre opakované rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby iba preto, že je potrebné vykonať doplnené dokazovanie u iných páchateľov a najmä u inej trestnej činnosti, za ktorú vôbec nie som stíhaný a ktorá s mojím skutkom vôbec nesúvisí“. Uvedené sťažovateľ doplnil tým, že dôkazy týkajúce sa jeho skutku boli už vykonané, a teda nevidí dôvod a reálnu možnosť, aby mohol zmariť vyšetrovanie a dôkazy v ňom zabezpečené. Taktiež uviedol, že v jeho prípade   nie   sú   dané   dôvody   väzby   podľa   ustanovenia   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku,   t.   j.   že   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti,   pretože   dosiaľ   viedol   riadny, bezúhonný život, pracoval, zdržiaval sa na známych miestach, a že v jeho prípade nehrozí opakovanie toho istého trestného činu ani spáchanie trestného činu tej istej povahy.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Krajský súd v Žiline v súvislosti s rozhodnutím o predĺžení väzby Jána Bruncka, zo dňa 15. 12. 2004, sp. zn. 2 Tpo 240/04 porušil jeho základné slobody podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej Krajský súd v Žiline v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 29 Tp 25/04 zo dňa 18. 11. 2004 svojím rozhodnutím zo dňa 15. 12. 2004 sp. zn. 2 Tpo 240/04 porušil základné práva Jána Bruncka podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, čo má za následok jeho okamžité prepustenie z vyšetrovacej väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský   súd   rozhodujúci   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   240/04   z 15.   decembra   2004   o predĺžení   jeho   väzby do 24. januára 2005 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto má byť prepustený z väzby.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 z dôvodov uvedených   v ustanovení   §   67   ods.   1   písm.   a) a b)   Trestného   poriadku   s tým,   že   väzba sa započítava od 5. februára 2004. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, na základe ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 uznesenie okresného súdu zrušil s tým, že u sťažovateľa zistil dôvody väzby uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa citovaného ustanovenia obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   29   Tp   25/04-79   z 26.   júla   2004   v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   177/04   z 25.   augusta   2004   bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 5. októbra 2004. Uznesením okresného súdu č. k. 29 Tp 25/04-116 zo 14. septembra 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 205/04 z 21. októbra 2004 bola sťažovateľovi lehota trvania väzby predĺžená do 24. novembra 2004.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Tp   25/04   z 18.   novembra   2004   bola sťažovateľovi   predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   24.   januára   2005.   V odôvodnení   tohto uznesenia okresný súd opodstatnenosť a dôvodnosť ďalšieho trvania väzby videl v tom, že uznal dôvody prokurátora, podľa ktorých je potrebné vo veci vykonať výsluchy niektorých osôb, procesné úkony, ktoré vyplynú z obsahu týchto výsluchov, umožniť preštudovanie vyšetrovacieho spisu obhajcovi, prípadne vykonať úkony z obhajcovho návrhu na doplnenie vyšetrovania   a umožniť   obvineným,   ich   obhajcom   a poškodeným   oboznámiť   sa s doplnením vyšetrovania. Okresný súd uviedol, že dôvody väzby sťažovateľa, tak ako boli ustálené v uznesení krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004, trvajú naďalej. Okresný súd sa stotožnil aj s návrhom prokurátora, že v danom štádiu trestného konania, ktoré je pred svojím záverom, hrozí obava, že v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu by došlo k zmareniu celého vyšetrovania a dôkazov v ňom zabezpečených. Okresný súd návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby považoval za dôvodný a primeraný vzhľadom   na   náročnosť   dokazovania   v   predmetnej   veci,   ako   aj   na   dobu,   počas   ktorej sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Tp   25/04   z 18.   novembra   2004 podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   obsahovo   totožná   so   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu, predmetom ktorej je namietanie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. O sťažnosti proti vyššie citovanému rozhodnutiu okresného súdu rozhodoval krajský súd. Tento sa v odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 2 Tpo 240/04 z 15. decembra 2004 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 24. januára 2005 odvolal na svoje uznesenia sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17.   marca   2004   a sp.   zn.   2   Tpo   177/04   z 25.   augusta   2004.   V týchto   uzneseniach argumentoval tým, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania trestného činu lúpeže v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 a § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a že v jeho prípade je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Svoje tvrdenie oprel o fakt, že po prvom neúspechu vykonať trestný čin sa sťažovateľ spolu s ďalším obvineným po krátkom čase opäť podieľal na príprave toho istého trestného činu, a tým   je   daná   konkrétna   skutočnosť   odôvodňujúca   obavu,   že   sťažovateľ   (bez   väzby) by pokračoval   v trestnej   činnosti   alebo   pripravovaný   trestný   čin   by   spolu   s ďalším obvineným dokonal. Zároveň v uznesení sp. zn. 2 Tpo 177/04 z 25. augusta 2004 krajský súd pri zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby dôvodil aj tým, že prepustením sťažovateľa na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 7/00 uviedol, že z práva nebyť vo väzbe z iného   ako   zo   zákonného dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu   vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 79/02 ústavný súd konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen   s poukazom   na vnútroštátny   zákon,   ale aj na znenie dohovoru.

Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ takéto dôvody neexistujú.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   krajského   súdu   vychádzajú   z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   náležite odôvodnené, pričom krajský súd sa v jeho odôvodnení odvoláva na svoje tvrdenia uvedené v predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktoré   zakladajú   opodstatnený   predpoklad   pre   ďalšie trvanie   preventívnej   väzby, teda   väzby   z dôvodov   uvedených   v ustanovení   §   67   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku.

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného poriadku citovaných v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/04 z 15. decembra 2004 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými   článkami   ústavy   a dohovoru,   a to   najmä   vo   vzťahu   k označenému   právu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005