znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 77/04-46

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka na verejnom zasadnutí 6. októbra 2004 o sťažnosti   M.   A.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. J.   K.,   P.,   vo   veci   porušenia   jej základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 29. septembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. A. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   A.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. J. K., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 549/02, ako aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 102/03. Podaním z 29. decembra 2003 sťažovateľka z vlastného podnetu predmetnú sťažnosť   opravila,   čím   ju   zosúladila   s platným   znením   ústavy   a zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľka   vystupovala   ako   odporkyňa   v konaní   o vypratanie   bytu   vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 78/97. Žaloba v tejto veci bola podaná A. A., bývalým manželom sťažovateľky (ďalej len „žalobca“).

Porušenie svojho označeného práva vidí sťažovateľka v nasledovnom, ňou podrobne opísanom   skutkovom   stave.   Na   základe   pôvodného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 17 C 78/97 z 21. septembra 1998 bola sťažovateľka povinná vypratať a uvoľniť byt v P. po zabezpečení   bytovej   náhrady   žalobcom.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Co   63/99 z 13. mája   1999   zrušil   rozsudok   a vrátil   vec   na   opätovné   rozhodnutie   okresnému   súdu. Ten v rozsudku z 21. júna 2002 uložil povinnosť sťažovateľke vypratať predmetný byt už bez pridelenia bytovej náhrady.

Krajský   súd   z   dôvodu   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   549/02 z 15. apríla 2003 potvrdil povinnosť vypratania bytu sťažovateľkou spôsobom uvedeným v rozhodnutí okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku dovolanie v zákonnej lehote 3. júla 2003 na základe § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože podľa nej jej odvolací súd   svojím   postupom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Argumentovala   tým,   že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že v okolnostiach prípadu ide o služobný byt (domovnícky) pridelený zákonným spôsobom žalobcovi. Krajský súd sa nevyrovnal s jej námietkou o existencii zmluvy o nájme z 1. januára 1993, ktorú iba ona sama podpísala s prenajímateľom a na základe ktorej jej vznikol k predmetnému bytu nájomný vzťah, ale za dôvod   vypratania   bytu   považoval   zmluvu   o nájme   z 1.   januára   1993   predloženú   až v odvolacom konaní vo fotokópii prenajímateľom (Mestským bytovým podnikom Prešov), ktorá   bola   podpísaná   okrem   nej   aj   žalobcom.   Pritom   sťažovateľka   o existencii   takejto zmluvy nemala vôbec vedomosť a ani nebola do súdneho spisu doložená.

Sťažovateľka   v dovolaní   namietala   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   jej   nezaslal predvolanie   na   pojednávanie,   predvolanie   zaslal   iba   jej   právnej   zástupkyni.   Keďže v predchádzajúcich konaniach bola predvolávaná na pojednávania, jej právna zástupkyňa, ktorá   ju   v tomto   konaní   zastupovala,   ju   neinformovala   o určenom   termíne   odvolacieho pojednávania. Sťažovateľka ako žalovaná sa tak nezúčastnila pojednávania na krajskom súde, na ktorom vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, čím podľa nej jej bolo odňaté právo konať osobne pred súdom. Nemohla sa preto vyjadrovať k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať   dôkazy   na   ich   vyvrátenie   a vyjadrovať   sa   k právnym   dôsledkom   z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého   stupňa,   ale   aj   v odvolacom   konaní.   Podľa   sťažovateľky   realizácia   týchto   práv v odvolacom   konaní   je   však   znemožnená,   ak   odvolací   súd   v konaní   o vypratanie   bytu potvrdí   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, ktorým   bolo návrhu vyhovené,   z iného   právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa sťažovateľka nevyjadrovala, pretože na to nemala dôvod. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa sťažovateľka dozvedela, že   odvolací   súd   vyvodil   iný   právny   záver   (ako   dôvod   vypratania   bytu)   zo   skutočností prvostupňovým súdom nehodnotených. Podľa nej odvolací súd najmä neozrejmil, ako došlo k podpísaniu nájomnej zmluvy žalobcom, ani sa touto otázkou nezaoberal. Sťažovateľka poukazuje na to, že v tomto štádiu už nemala možnosť zaujímať k týmto skutočnostiam stanoviská,   navrhovať   dôkazy   na   ich   vyvrátenie   alebo   aspoň   na   ich   spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   102/03   z 29.   septembra   2003   dovolanie sťažovateľky   ako   neprípustné   zamietol.   Podľa   sťažovateľky   mal   však   dovolací   súd dovolanie   prerokovať   a vecou   sa   meritórne   zaoberať,   pretože   boli   podľa   nej   splnené podmienky na podanie dovolania. Pokiaľ tak neurobil, porušil jej práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd deklaroval, že najvyšší súd svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 102/03 z 29. septembra 2003 a krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Co 549/02 z 15. apríla 2003 porušili jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V texte   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, čo rovnako platí v konaní o sťažnostiach. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodovať iba o porušení tých práv, vyslovenie porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha. Tieto práva sú uvedené v návrhu   na   rozhodnutie   (petite)   sťažnosti.   Tvrdenie   o porušení   iných   práv   v ostatných častiach sťažnosti je preto podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky.

II.

Ústavný súd 3. marca 2004 sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z 29. septembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 77/04. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z vyjadrenia sťažovateľky doručeného ústavnému súdu 23. júna 2004 vyplýva, že sťažovateľka trvá na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom.

Predseda najvyššieho súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 16. júla 2004. Vo vyjadrení konštatoval, že väčšinové rozhodovanie   senátov   občianskoprávneho   (ale   i obchodného)   kolégia   o dovolaní sťažovateľky by vyznelo tak ako namietané uznesenie najvyššieho súdu z 29. septembra 2003   sp.   zn.   5   Cdo   102/03,   ktorým   bolo   dovolanie   odmietnuté,   lebo   smerovalo   voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Poukázal však, že existujú aj iné rozhodnutia – zrejme vydávané pod vplyvom rozhodovacej praxe Ústavného súdu Českej republiky – ktoré pri uplatnených námietkach v dovolaní, tak ako boli uvedené v sťažnosti, napadnutý, hoci aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušujú a vec mu vracajú na ďalšie konanie. Oznámil, že v záujme zjednotenia praxe aplikácie ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na najvyššom súde sa zúčastní ústneho pojednávania na ústavnom súde.

III.

Ústavný súd nariadil na 6. október 2004 verejné ústne pojednávanie, na ktorom sa zúčastnila sťažovateľka a jej právna zástupkyňa JUDr. J. K. Za najvyšší súd sa na základe splnomocnenia   predsedu   najvyššieho   súdu   JUDr.   M. K.   ústneho pojednávania zúčastnil JUDr. M. Ľ., predseda občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Na ústnom pojednávaní sa sťažovateľka pridržiavala písomného znenia sťažnosti. Zdôraznila skutočnosť, že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z 29. septembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03 jej bolo odňaté právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, keď sa najvyšší súd dovolaním a dôvodmi dovolania nezaoberal. Žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v predmetnom konaní došlo.

JUDr.   M.   Ľ.   ako   poverený   zástupca   najvyššieho   súdu   konštatoval   nedôvodnosť argumentov sťažovateľky poukazujúc na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľky sa zúčastnila   na   pojednávaní   na   odvolacom   krajskom   súde,   mohla   vznášať   procesné námietky vo vzťahu k predkladaným dôkazom, ako aj navrhnúť odročenie pojednávania, ak nedokázala posúdiť relevantnosť predkladaného dôkazu. Z týchto dôvodov navrhoval, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy v predmetnom konaní porušené nebolo.

IV.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy označeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03, keďže podľa jej názoru týmto bolo porušené jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Pre   overenie   dôvodnosti   tohto   tvrdenia   sťažovateľky   si   ústavný   súd   vyžiadal   od okresného   súdu   spis   vedený   vo   veci   sp.   zn.   17   C   78/97.   Zo   spisovej   dokumentácie predloženej ústavnému súdu sťažovateľkou, vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu a vyššie uvedeného súdneho spisu vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 78/97 ústavný súd zistil tieto právne významné skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 78/97 z 21. júna 2002 uložil sťažovateľke ako žalovanej povinnosť vypratať a uvoľniť byt č. 4 nachádzajúci sa v P. bez pridelenia bytovej náhrady.   Rozhodol   tak   preto,   že   na   základe   rozsiahleho   dokazovania   boli   podľa   neho preukázané služobný charakter vyššie uvedeného bytu (ako domovníckeho bytu) a z tohto dôvodu aj nemožnosť vzniku spoločného nájmu bytu účastníkmi. Vlastníkom uvedeného bytu bolo mesto Prešov, ktoré vystupovalo ako vedľajší účastník v konaní na strane žalobcu vykonávajúceho pre tento subjekt domovnícke práce.

Manželstvo účastníkov zaniklo rozvodom na základe rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 10 C 113/89 zo 14. decembra 1989, právoplatného 27. decembra 1989. Do rozvodu sťažovateľka   bývala   v nehnuteľnosti   ako   manželka   žalobcu   a jej   právo   bývania   bolo odvodené od práva užívať byt žalobcom. Rozvodom jej právo bývania zaniklo, a preto súd návrhu   žalobcu   na   vypratanie   bytu   vyhovel.   Východiskom   jeho   právnych   úvah   boli ustanovenia   §   1   ods.   4   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   189/1992   Zb.   o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, podľa ktorého nájomcom   služobného   bytu   môže   byť iba   ten,   kto   vykonáva   prácu,   na   ktorú   je nájom služobného bytu viazaný, § 5 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého bytovú náhradu alebo prístrešie zabezpečí ten, v prospech koho sa byt vypratáva, § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého   ak   služobný   byt   po   smrti   nájomcu   alebo   po   rozvode   jeho manželstva užíva ďalej manžel, nie je povinný sa z bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený   primeraný   náhradný   byt,   ak   nestačí   podľa   osobitného   zákona   poskytnutie náhradného ubytovania, a § 135 ods. 2 OSP, podľa ktorého iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo k takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

S poukazom   na skutočnosť,   že sťažovateľke bol na jej žiadosť 23. augusta 1991 pridelený   dvojizbový   družstevný   byt   v P.   (v   roku   1994   previedla   členské   práva k uvedenému   bytu   na   syna),   považoval   okresný   súd   povinnosť   poskytnúť   sťažovateľke náhradné ubytovanie zo strany žalobcu za splnenú.

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co 549/02 z 15. apríla 2003. Na odvolacom pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 OSP preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených   v ustanovení § 212 OSP, doplnil   dokazovanie oboznámením   sa   so   správou   Spravbytu,   a.   s.,   Prešov   ako   správcu   sporného   bytu, oboznámením sa s rozhodnutím primátora mesta Prešov z 25. novembra 2001 a zistil, že súd prvého stupňa vo veci síce správne zistil skutkový stav, ale vec nesprávne právne posúdil. V okolnostiach   prípadu   z dôvodu   absencie   rozhodnutia   o pridelení   podnikového   bytu príslušným   národným   výborom   podľa   predchádzajúcej   právnej   úpravy   platnej do 31. decembra   1991   (zákon   č.   41/1964   Zb.   o hospodárení   s bytmi   v znení   neskorších predpisov) ani právo osobného užívania v zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ani právo   nájmu   nemohlo vzniknúť   účastníkom   k predmetnému   bytu   3.   júla 1972   (z   tohto obdobia   existuje   iba   zápis   o dohode   o odovzdaní   a prevzatí   bytu   Mestským   bytovým podnikom Prešov žalobcovi). Súd prvého stupňa túto skutočnosť zistil, avšak nesprávne právne vyhodnotil, keď za podstatné považoval oznámenie Mestského národného výboru v Prešove   Mestskému   bytovému   podniku   Prešov   o tom,   že   žalobcovi   bol   pridelený domovnícky   byt   a že   pridelenie   tohto   služobného   bytu   je   potrebné   doriešiť   vo   vlastnej kompetencii.

Ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd v priebehu odvolacieho konania zistil, že vo   veci   posúdenia   charakteru   bytu   (či   ide   o služobný   byt   alebo   nie)   dosiaľ   prebiehalo konanie (v správnom súdnictve) vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5 Sd 5/03 (v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebolo stále ukončené). Preto charakter bytu mohol ako predbežnú otázku posúdiť tak súd prvého stupňa, ako i odvolací súd a posúdil ho ako byt služobný.

Odvolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa správne zistil, že sťažovateľka 11. mája 1993 uzatvorila s Mestským bytovým podnikom Prešov, resp. podpísala zmluvu o nájme bytu, ktorá bola označená ako zmluva medzi prenajímateľom Mestským bytovým podnikom Prešov a nájomcom A. A. Uvedená zmluva ako taká bola vo fotokópii založená v súdnom spise, pričom odvolaciemu súdu vedľajší účastník prostredníctvom správcovskej organizácie predložil kópiu zmluvy o nájme bytu podpísanú i žalobcom.

Aj napriek tejto skutočnosti odvolací súd považoval za preukázanú osobu nájomcu zo zhodných konštatovaní (počas celého konania) vedľajšieho účastníka ako vlastníka bytu i právneho nástupcu Mestského bytového podniku Prešov Spravbytu, a. s., Prešov, podľa ktorých   nájomcom   bytu   je   jednoznačne   žalobca.   Vzhľadom   na   to,   že   účastníci   v čase uzavretia zmluvy o nájme neboli už manželmi, nemohol vzniknúť vo vzťahu účastníkov a prenajímateľa ani spoločný nájom bytu manželmi.

Keďže súd prvého stupňa vo veci správne zistil skutkový stav, a hoci z takto správne zisteného   skutkového   stavu   nevyvodil   správny   právny   záver,   ale napriek   tomu   vo   veci vecne   správne   rozhodol,   odvolací   súd   podľa   §   219   OSP rozsudok   súdu   prvého   stupňa čiastočne z iných dôvodov ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka podala voči tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu, že odvolací   súd   takýmto   svojím   postupom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   v zmysle ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP.   Podľa   sťažovateľky   odvolací   súd   mal   prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav, lebo súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce skutočnosti, ktoré nie sú pre rozhodnutie vo veci právne významné, a, naopak, neprihliadol na skutočnosti, ktoré môžu byť dôležité. Tým, že predvolal na odvolacie konanie iba jej právnu zástupkyňu, nemala sťažovateľka možnosť vyjadriť sa k týmto tvrdeným skutočnostiam.

Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie bolo podané včas právnou zástupkyňou sťažovateľky, skúmal najprv jeho prípustnosť a dospel k záveru, že konanie pred   odvolacím   súdom   nie   je   postihnuté   vadou   zakladajúcou   prípustnosť   dovolania a súčasne aj jeho dôvodnosť.

Medzičasom mesto Prešov na základe zmluvy o prevode vlastníctva z 25. augusta 2003   predalo   predmetný   byt   v P.   žalobcovi   a jeho   výlučné   vlastníctvo   bolo   zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. 9144.

V.

Sťažovateľka sa predmetnou sťažnosťou domáha rozhodnutia ústavného súdu o tom, že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 102/03 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, (...) aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému   dôkazu,   ktorý   súd   vykonal   a ktorý   môže   obsahovať   zistenie   významné   pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/01). Na úrovni vykonávacej zákonnej úpravy túto koreláciu práva účastníka konania a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu   zakotvujú   viaceré   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   123   OSP účastníci konania majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom. Podľa § 122 ods. 1 OSP dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní. Od tejto zásady sa súd môže odchýliť len výnimočne v zákonom stanovených prípadoch. Aj vtedy však účastníci konania majú právo byť prítomní pri takto vykonávanom dokazovaní a jeho výsledky treba na pojednávaní vždy oznámiť (§ 122 ods. 2 OSP).

Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania napokon zaručuje nielen ústava, ale aj dohovor. V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci   týkajúcej   sa   ich   občianskych   práv   a záväzkov   a zároveň   špecifickým   vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom sa vo svojej judikatúre opiera aj Európsky súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorý   vyslovil,   že   súčasťou   koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci   nielen   právo   navrhnúť   všetky   dôkazy,   ktoré   považujú   za   nevyhnutné   na preukázanie   svojich   tvrdení,   ale   aj   právo   byť   oboznámení   a vyjadriť   sa   ku   všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (pozri rozsudky ESĽP vo veciach Niderost - Huber v. Švajčiarsko, 1997-I, s. 108, § 24, Krčmář v. Česká republika z 3. marca 2000, § 40). Účastník konania preto musí mať možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii, obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom a v príslušnom čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krčmář v. Česká republika, § 42).

Podľa   ustanovenia   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ   odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom,   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné z dôvodov uvedených v § 237 OSP a v prípadoch uvedených v § 238 OSP. Podľa tejto zákonnej normy je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného v tejto veci, a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v skoršom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil.

Sťažovateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   pričom   odvolací   súd   vo   výroku   svojho rozsudku dovolanie proti nemu nepripustil. Je teda zrejmé, že prípustnosť dovolania proti nemu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 3 OSP. Prípustnosť dovolania nie je daná ani   podľa   §   238   ods.   2   OSP,   lebo   dovolací   súd   v tejto   veci   vôbec   nerozhodoval. Sťažovateľka si zrejme bola vedomá neprípustnosti dovolania podľa uvedených zákonných ustanovení a práve vzhľadom na to poukázala na ustanovenie § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že odvolací súd svojím postupom odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

So zreteľom na dôvody dovolania a taktiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 OSP ukladajúce prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 OSP z úradnej moci, dovolací súd preskúmal ďalej, či konanie súdov nižších stupňov netrpí vadami v tomto ustanovení uvedenými. Predovšetkým sa zaoberal tvrdením sťažovateľky (jej dovolacím dôvodom), že odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred týmto súdom, že teda v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f) OSP. Existenciu tejto vady však dovolací súd nezistil. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľka splnomocnila svojím zastúpením v konaní advokátku (plná moc zo 16. marca 2001).

Účastník sa môže dať v konaní pred súdom zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 OSP). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je právom zaručené (čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 47 ods. 2 ústavy) a jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam   a povinnostiam   účastníka   kvalifikovanú   ochranu.   Zástupca   účastníka   vybavený plnomocenstvom   pre   celé   konanie   je   oprávnený   na   všetky   právne   úkony,   ktoré   môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 OSP). Zástupcovi doručuje súd písomnosti vždy, účastníkovi len vtedy, ak má v konaní niečo osobne vykonať (§ 49 ods. 1 OSP). Zástupcu preto   vždy   treba   predvolať   na   pojednávanie   (§   115   OSP).   Ak   je   účastník   zastúpený advokátom, vykonáva svoje procesné práva a povinnosti prostredníctvom tohto zástupcu.

V okolnostiach prípadu odvolací súd doručil upovedomenie o termíne odvolacieho pojednávania právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá túto zásielku v dostatočnom časovom predstihu aj prevzala. Odvolací súd takto postupoval podľa už vyššie uvedeného § 49 ods. 1 OSP   v spojení   s   §   211   OSP.   Odvolací   súd   nebol   teda   povinný   doručiť   upovedomenie o pojednávaní pred ním aj sťažovateľke, stačilo doručiť písomnosť jej právnej zástupkyni, čo odvolací súd aj urobil. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom ďalej vyplýva, že zástupkyňa sťažovateľky sa osobne zúčastnila pojednávania, pričom uviedla, že sťažovateľku o termíne pojednávania neinformovala. Za tejto situácie nemožno prisvedčiť sťažovateľke, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred ním. Bolo vecou riadne predvolanej zástupkyne, aby o termíne pojednávania sťažovateľku vyrozumela a zabezpečila   jej   účasť,   prípadne   aby   požiadala   o odročenie   pojednávania   z vážnych dôvodov na strane sťažovateľky. Pokiaľ sťažovateľka nemala vedomosť o pojednávaní pred odvolacím   súdom,   nestalo   sa   tak   v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu.   Na   základe uvedeného   potom   dovolací   súd   konštatoval,   že   konanie   na   odvolacom   súde   nebolo postihnuté vadou vytýkanou sťažovateľkou, t. j. vadou podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti najvyšší súd už judikoval, že „Účastníkovi, ktorý mal zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, ak súd doručil predvolanie na pojednávanie len jeho zástupcovi, a nie aj účastníkovi“ (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   155/99,   ďalej   aj   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 16/01).

Keďže neboli zistené ani ďalšie vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Vzhľadom na neprípustnosť dovolania   dovolací   súd   nemohol   skúmať   správnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu a nemohol by tak urobiť ani vtedy, ak by sa odvolací súd skutočne dopustil inej vady, lebo iná vada než uvedená v ustanovení § 237 OSP nie je dôvodom prípustnosti dovolania. Na ňu by bolo možné prihliadnuť len vtedy, ak by dovolací súd bol oprávnený preskúmať rozhodnutie odvolacie súdu a ak by išlo o takú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou nie je, že odvolací súd nevykonal všetky sťažovateľkou navrhované dôkazy, a nevykonanie navrhovaných dôkazov, ako aj nesprávne vyhodnotenie dôkazov nemožno považovať ani za postup, ktorým súd účastníkovi odníma možnosť pred súdom konať (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 155/99).

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorý   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva   (napr.   právo   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy, vyjadrovať   sa   k vykonaným   dôkazom   a pod.).   Pritom   však   nie   je   rozhodujúce,   či   bola účastníkovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   postupom   odvolacieho   súdu   alebo prvostupňového súdu. Právom každého účastníka je, aby jeho vec súd prejednával v jeho prítomnosti a aby mu súd poskytol dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania.

Ústavný   súd   zistil,   že   odvolací   súd   v odvolacom   konaní dokazovanie   doplnil   na pojednávaní, na ktorom riadne vykonal dôkazy obstaranými listinami a poskytol účastníkom možnosť sa k nim vyjadriť. Z faktu, že na predchádzajúce pojednávania boli predvolávané sťažovateľka aj jej právna zástupkyňa, nevyplýva právo, aby tak súd postupoval aj naďalej v prípadoch, v ktorých mu to zákon neukladá. Jeho postup bol v súlade s ustanoveniami § 122 ods. 1, § 123 a § 129 OSP, podľa ktorých dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní a účastníci majú právo vyjadriť sa ku všetkých vykonaným dôkazom. Odvolací súd umožnil právnej zástupkyni sťažovateľky vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktorá mala priestor aj vyjadriť   sa   k právnym   dôsledkom   z nich   vyplývajúcim.   Aj   keď výslovne v rozsudku krajský súd uviedol, že v rámci odvolacieho konania doplnil dokazovanie, v okolnostiach prípadu vyzvaním vedľajšieho účastníka a Spravbytu, a. s., Prešov na vyjadrenie išlo len o potvrdenie   ich   počas   doterajšieho   celého   súdneho   konania   nimi   tvrdených   stanovísk (z 30. mája 2002), že nájomcom bytu je žalobca. Tým aj sporná otázka okolo existencie jedného   alebo   dvoch   podpisov   na   nájomnej   zmluve   nebola   tou   právne   významnou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá by opodstatňovala spoločný nájom obidvoch účastníkov k predmetnému   bytu   a ovplyvnila   tak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   už   judikoval,   že   „do   obsahu   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí povinnosť súdu vykonať dôkazy označené účastníkom konania. Do tohto obsahu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhovaných dôkazov, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov“ (I. ÚS 98/97).

Z tohto záveru, ako aj z vyššie uvedených východísk dovolacieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 102/03 z 29. septembra 2003 neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, a preto vyslovil, že právo sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, tak ako jej ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, porušené nebolo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004