znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 76/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republikya práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením zo 16. júla 2014 v konanívedenom pod sp. zn. 11 CoP 286/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením zo 16. júla 2014 v konaní vedenompod sp. zn. 11 CoP 286/2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v januári 2013 podal návrhna zmenu úpravy výkonu rodičovských práv k maloletému dieťaťu smerujúci proti matkedieťaťa.

V konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia   vo   veci   zmeny   úpravy   stykus maloletým dieťaťom a uloženia informačnej povinnosti matke Okresný súd Bratislava III(ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   38   P   152/2014   z 30.   apríla   2014   návrhsťažovateľa zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v odôvodnení tohto uznesenia okresnýsúd v rozpore so štandardnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) konštatoval, že závažnosť a relevantnosť tvrdení sťažovateľa nie je možnéposúdiť   v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia,   preto   budú   predmetom   úplnéhoa riadneho dokazovania vo veci samej, v ktorom bude možné objektívne a v dostatočnomrozsahu   posúdiť   všetky   okolnosti   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   k maloletémudieťaťu. Odvolaniu podanému sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdunebolo   zo   strany   krajského   súdu   vyhovené   a krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutieokresného súdu svojím uznesením sp. zn. 11 CoP 286/2014 zo 16. júla 2014 ako vecnesprávne potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že   krajský   súd   (a   aj   okresný   súd   ako   súdprvostupňový)   svojím   rozhodnutím   v rozpore   so   znením   zákona   č.   99/1963   Zb.Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   s judikatúrounajvyššieho   súdu   vo   veci   nariaďovania   predbežných   opatrení „svojvoľne   zavádza a na navrhovateľa uvaľuje dôkazné bremeno „jednoznačnosti“ preukázania svojich tvrdení, hoci   z povahy   veci   takéto   tvrdenia   možno   preukázať   len   výpisom   sms   správ   zo   strany mobilného operátora, predvolaním svedkov, atď.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súduabsentuje „elementárna   presvedčivosť,   zrozumiteľnosť   a   jasnosť,   čo   v kombinácii s nedostatočným   sa   vysporiadaním   s tvrdeniami   sťažovateľa,   svojvoľným   zavedením štandardu   jednoznačnosti   na   dôkaznú,   resp.   iba   osvedčovaciu   povinnosť   navrhovateľa zakladá   rozpor   so   znením   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ustálenou   judikatúrou Najvyššieho súdu SR a v konečnom dôsledku aj právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu“.

Sťažovateľ napokon argumentuje, že krajský súd, ktorý svojím postupom odmietolposkytnúť   súdnu   ochranu   jeho   rodičovským   právam,   porušil   aj   jeho   základné   právogarantované čl. 41 ods. 4 ústavy a tiež právo garantované čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných právzaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   286/2014,uznesenie krajského súdu zo 16. júla 2014 prijaté v uvedenom konaní zrušil a vrátil veckrajskému súdu na nové konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebonávrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bezústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané   porušenie   právgarantovaných   dohovorom,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu   potvrdzujúcim   vecnúsprávnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľana nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviťpomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatreniealebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledkya spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu,ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktoréhoústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobnýchsúvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadnerozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámciobčianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníkasúdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvomúčinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnýmisúdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežnéopatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd jevšak také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecnéhosúdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   (§   74   a nasl.   OSP)   (obdobneI. ÚS 46/00).   Aj   v prípade   nevyhovenia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   jegarantované   právo   dotknutého   účastníka   konania   na   konečnú,   definitívnu   ochranuposkytovanú   súdom   rozhodnutím   vo   veci   samej.   Zamietnutie   návrhu   na   nariadeniepredbežného   opatrenia   v žiadnom   prípade   nevylučuje,   aby   všeobecný   súd   poskytolv konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis   versus   Slovenská   republika   z 10.   1.   2000   č.   39754/98,   v ktorom   sa   konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje   výrok   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení,   primeranú   a   efektívnu   ochranupred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00,I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejtosúvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdovo predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010,III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právnyzáver   o neosvedčení   splnenia   zákonných   podmienok   pre   nariadenie   sťažovateľomnavrhovaného predbežného opatrenia oprel o skutkový stav ustálený zohľadnením „obsahu matkou doložených výpisov SMS správ medzi rodičmi v mesiacoch marec a apríl 2014, z ktorých je možné v danom časovom úseku konštatovať, že po prejavenom záujme zo strany otca o styk s dcérou mu matka v styku bezdôvodne nebránila (okrem prípadov choroby dieťaťa) a otca i pravidelne informovala o stave maloletej a o absolvovaných lekárskych vyšetreniach, t. j. o podstatných náležitostiach týkajúcich sa maloletej“.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajským   súdom   prijatý   právny   záver vychádzaz logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

V danom   prípade   teda   ústavný   súd   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomocna prerokovanie   veci   sťažovateľa,   pretože   ochranu   jeho   právam   ako   účastníka   konaniaposkytuje   Občiansky   súdny   poriadok   a občianskoprávny   (všeobecný)   súd   v dotknutomkonaní,   a   to   prostredníctvom   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy.Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľapre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015