SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 76/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republikya práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením zo 16. júla 2014 v konanívedenom pod sp. zn. 11 CoP 286/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením zo 16. júla 2014 v konaní vedenompod sp. zn. 11 CoP 286/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v januári 2013 podal návrhna zmenu úpravy výkonu rodičovských práv k maloletému dieťaťu smerujúci proti matkedieťaťa.
V konaní o nariadenie predbežného opatrenia vo veci zmeny úpravy stykus maloletým dieťaťom a uloženia informačnej povinnosti matke Okresný súd Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 38 P 152/2014 z 30. apríla 2014 návrhsťažovateľa zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v odôvodnení tohto uznesenia okresnýsúd v rozpore so štandardnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) konštatoval, že závažnosť a relevantnosť tvrdení sťažovateľa nie je možnéposúdiť v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, preto budú predmetom úplnéhoa riadneho dokazovania vo veci samej, v ktorom bude možné objektívne a v dostatočnomrozsahu posúdiť všetky okolnosti výkonu rodičovských práv a povinností k maloletémudieťaťu. Odvolaniu podanému sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdunebolo zo strany krajského súdu vyhovené a krajský súd prvostupňové rozhodnutieokresného súdu svojím uznesením sp. zn. 11 CoP 286/2014 zo 16. júla 2014 ako vecnesprávne potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že krajský súd (a aj okresný súd ako súdprvostupňový) svojím rozhodnutím v rozpore so znením zákona č. 99/1963 Zb.Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ako aj s judikatúrounajvyššieho súdu vo veci nariaďovania predbežných opatrení „svojvoľne zavádza a na navrhovateľa uvaľuje dôkazné bremeno „jednoznačnosti“ preukázania svojich tvrdení, hoci z povahy veci takéto tvrdenia možno preukázať len výpisom sms správ zo strany mobilného operátora, predvolaním svedkov, atď.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súduabsentuje „elementárna presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť, čo v kombinácii s nedostatočným sa vysporiadaním s tvrdeniami sťažovateľa, svojvoľným zavedením štandardu jednoznačnosti na dôkaznú, resp. iba osvedčovaciu povinnosť navrhovateľa zakladá rozpor so znením Občianskeho súdneho poriadku, ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a v konečnom dôsledku aj právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu“.
Sťažovateľ napokon argumentuje, že krajský súd, ktorý svojím postupom odmietolposkytnúť súdnu ochranu jeho rodičovským právam, porušil aj jeho základné právogarantované čl. 41 ods. 4 ústavy a tiež právo garantované čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných právzaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 286/2014,uznesenie krajského súdu zo 16. júla 2014 prijaté v uvedenom konaní zrušil a vrátil veckrajskému súdu na nové konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebonávrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bezústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie právgarantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnúsprávnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľana nariadenie predbežného opatrenia.
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviťpomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatreniealebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledkya spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktoréhoústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobnýchsúvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadnerozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámciobčianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníkasúdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvomúčinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnýmisúdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežnéopatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd jevšak také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecnéhosúdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobneI. ÚS 46/00). Aj v prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia jegarantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranuposkytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Zamietnutie návrhu na nariadeniepredbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytolv konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranupred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právnyzáver o neosvedčení splnenia zákonných podmienok pre nariadenie sťažovateľomnavrhovaného predbežného opatrenia oprel o skutkový stav ustálený zohľadnením „obsahu matkou doložených výpisov SMS správ medzi rodičmi v mesiacoch marec a apríl 2014, z ktorých je možné v danom časovom úseku konštatovať, že po prejavenom záujme zo strany otca o styk s dcérou mu matka v styku bezdôvodne nebránila (okrem prípadov choroby dieťaťa) a otca i pravidelne informovala o stave maloletej a o absolvovaných lekárskych vyšetreniach, t. j. o podstatných náležitostiach týkajúcich sa maloletej“.
Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádzaz logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.
V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomocna prerokovanie veci sťažovateľa, pretože ochranu jeho právam ako účastníka konaniaposkytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutomkonaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľapre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015