znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 76/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/32/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/32/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «je obeťou porušenia Dohovoru... v konaní na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod č. k. 18 C 32/2007 poznačenom prieťahmi v dôsledku neefektívneho konania, odňatia sťažovateľovi možnosti   konať   pred   súdom,   vydávania   nezákonného   rozhodnutia,   v   dôsledku   čoho   sa konanie iba „umelo" vinou závažných procesnoprávnych pochybení, v dôsledku porušenia zásady rýchlosti súdneho konania iba „umelo predlžuje, od 16. 03. 2007 vo veci nebolo porušovateľom rozhodnuté ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu a to aj napriek tomu, že   sťažovateľ   priebežne   podal   tri   sťažnosti   na   prieťahy   predsedovi   Okresného   súdu Bratislava III... a jednu sťažnosť na prieťahy predsedovi Krajského súdu v Bratislave. K neprimerane dlhému konaniu poznačenom tzv. ad hoc úkonmi súdu s výraznými časovými odstupmi prispela aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa JUDr. S. Gandelová odišla na stáž na Krajský súd v Bratislave, pričom porušovateľ nezabezpečil ďalšiu plynulosť a efektívnosť konania vo vecí samej.

Teda dľa právneho názoru sťažovateľa dĺžka konania (na dvoch stupňoch v dôsledku procesnoprávnych pochybení porušovateľa a odňatia sťažovateľovi možnosti konať pred súdom) ku dňu podania tejto sťažnosti ústavnému súdu nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Za   neprimeranú   dĺžku   konania   zodpovedá   jednoznačne   porušovateľ,   ktorý   ak   by dôsledne aplikoval zásadu iura novit curia a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. l Dohovoru..., konal v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, tak po kontradiktórnom vypočutí oboch účastníkov konania na pojednávaní dňa 11. 10. 2007 bol povinný konanie zastaviť, pretože z podaného žalobného návrhu a prednesov účastníkov konania mal porušovateľ dostatočne   a   hodnoverne   preukázané,   že   žalobca   (zastúpený   advokátom)   v   žalobnom návrhu   jednoznačne   nevymedzil   difamujúce   skutkové   tvrdenia   sťažovateľom,   teda porušovateľ vedel a musel vedieť (súd pozná právo), že bez jednoznačného vymedzenia týchto výrokov nie je žaloba spôsobilým predmetom súdneho konania.

Okresný súd Bratislava III má však zjavné problémy s rešpektovaním základných práv sťažovateľa a rešpektovaním ústavy... ako aj Dohovoru... Jeho konanie je poznačené prvkami neprípustnej svojvôle. Sťažovateľ teda tvrdí, že pokiaľ porušovateľ (všeobecný súd) i napriek tomu, že sťažovateľ opakovane aj na pojednávaní dňa 11. 10. 2007 žalobu žiadal zamietnuť a porušovateľ naďalej tzv. konal (zmätočne) a tzv. koná - viď. chronológia tzv. úkonov, predstierajúc, že koná v súlade s ust. §-u 1 a nasl. O. s. p,, pričom opak je pravdou,   tak   tým   neprípustné   poskytuje   ochranu   niekomu   (žalobcovi),   ktorý   o   ňu predpísaným spôsobom nepožiadal...

Porušovateľ vie a musí vedieť, že porušuje základné ústavné práva sťažovateľa, že žalobca doposiaľ o ochranu nepožiadal predpísaným spôsobom od 16. 03. 2007, že nekoná o vzájomnom návrhu sťažovateľa od 15. 03. 2010, napriek tomu predstiera bezprieťahovosť a efektívne konanie v danej veci v súlade so zákonom a ústavou...

Konanie   porušovateľa   voči   sťažovateľovi   nadobudlo   charakter   odmietnutia spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Konanie porušovateľa nie je perfektné, nie je bezvadné. Tento   stav   neistoty   a   bezmocnosti,   beznádeje   sťažovateľa   o   výsledok   konania zapríčinený porušovateľom aj v čase podania tejto ústavnej sťažnosti trvá.

Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam, pretože sa jedná o účelovú žalobu na ochranu osobnosti...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/32/2007 porušené bolo, prikázal okresnému súdu konať a súčasne mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/32/2007.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Zároveň však z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I.   ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetné konanie začalo na okresnom súde 16.   marca   2007   doručením   žalobného   návrhu   navrhovateľa   proti   sťažovateľovi   ako odporcovi „na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od podania žaloby priebežne konal, o čom svedčí aj to, že prvé relevantné pojednávanie sa uskutočnilo už 11. októbra 2007, a aj v ďalšom období vykonal množstvo procesných úkonov (napr. na ďalších šiestich pojednávaniach vypočul účastníkov konania a svedkov). V čase od 29. septembra 2009 do 25. októbra 2012 okresný   súd   síce   neurčil   vo   veci   ani   jeden   termín   pojednávania,   v   tomto   období   však rozhodoval   o   jednotlivých   podaniach   účastníkov,   keď   navrhovateľ   menil   svoj   návrh, čiastočne zobral svoj návrh späť a proti týmto podaniam a následným súdnym rozhodnutiam procesného charakteru podával odvolania aj sťažovateľ, v dôsledku čoho sa nachádzal spis spolu v rámci odvolacích konaní na Krajskom súde v Bratislave viac ako jeden a pol roka (v období od 25 augusta 2011 do 27. júla 2012, ako i v čase od 19. novembra 2012 až do 28. júna 2013). Okrem toho sa sťažovateľ nezúčastnil v roku 2008 až troch pojednávaní, ktoré   musel   okresný   súd   odročiť.   Takisto   z   dôvodu   podaného   odvolania   sťažovateľom okresný súd zrušil aj pojednávanie, ktoré sa malo konať 25. októbra 2012.

Aj   keď   od   16.   marca   2007   (od   podania   žaloby)   do   podania   sťažnosti 24. septembra 2013 ústavnému súdu   síce   nebolo vo veci vydané meritórne rozhodnutie, nemožno však konštatovať, že by okresný súd v uvedenom období priebežne nekonal aspoň o procesných otázkach. Po podaní samotnej sťažnosti ústavnému súdu okresný súd navyše nariadil   tri   pojednávania   a   5.   decembra   2013   rozhodol   rozsudkom.   Sťažovateľ   proti uvedenému rozsudku 11. decembra 2013 podal odvolanie, ktoré sa v súčasnosti doručuje účastníkom konania.

Na tomto skutkovom základe ústavný súd konštatuje, že aj keď doterajšia činnosť okresného súdu v namietanom konaní nebola po celú jeho dobu optimálna, keďže trvala viac   ako   6   rokov,   po   podaní   sťažnosti   18.   augusta   2013   podľa   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sa už zabezpečuje efektívna ochrana sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho postup smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, pretože po doručení sťažnosti ústavnému   súdu   (24.   septembra   2013)   okresný   súd   začal   vo   veci   konať   intenzívnejšie a konanie na prvom stupni zavŕšil vydaním meritórneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená   (napríklad   obdobne   III.   ÚS   209/2007 a IV. ÚS 102/2012).

Ak   by   však   krajský   súd   na   základe   odvolania   účastníkov   konania   rozsudok okresného súdu z 5. decembra 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ktorý by bol prípadne v ďalšom postupe nečinný, sťažovateľovi nebude nič brániť opätovne podať v tejto veci ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie označených práv.

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočívala v jeho tvrdení, že okresný súd „po kontradiktórnom vypočutí oboch účastníkov konania na pojednávaní dňa 11. 10. 2007 bol povinný konanie zastaviť....“ a „dĺžka konania (na dvoch stupňoch v dôsledku procesnoprávnych pochybení porušovateľa a odňatia sťažovateľovi možnosť konať pred súdom)... nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

V naznačených súvislostiach ústavný súd zastáva názor, že napadnuté konanie by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym   relevantným   nepriaznivým   dôsledkom   pre   sťažovateľa,   ktorý   bol   týmto rozhodnutím spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na   výsledok   konania   a   nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe, prípadne v opravných konaniach.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011), a ústavný súd ani v okolnostiach danej veci nezistil dôvod na pripustenie výnimky z tejto zásady.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   vecne   preskúmal   sťažnosť   predtým,   ako   o   veci   samej definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Úlohou ústavného súdu nie je náprava prípadných pochybení všeobecných súdov v neskončených   (prebiehajúcich)   konaniach,   ale   ústavný   súd   je   zásadne   povolaný posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a konečného právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08), čo však nie je evidentne ešte prípad sťažovateľa, ktorý mal možnosť v priebehu konania realizovať svoje procesné práva, a zatiaľ nič nenaznačuje, že by jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru mohli byť v danej veci porušené.

Ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva   na   prejednanie   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   súčasne   konštatoval, že postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. (IV. ÚS 546/2012).

Vzhľadom na to sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014