znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 76/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   Ú.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom   a opatrením   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   –   podnetom na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012 a postupom   a opatrením   Daňového   úradu   N.   –   oznámením   o výkone   daňovej   kontroly sp. zn. 9412401/5/2838366/2012 z 5. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2012 doručená sťažnosť M. B., Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv konaním a opatrením Finančného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   –   podnetom na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012 (ďalej len „podnet“) a konaním a opatrením Daňového úradu N. (ďalej len „daňový úrad“) – oznámením o výkone daňovej kontroly sp. zn. 9412401/5/2838366/2012 z 5. októbra 2012 (ďalej len „oznámenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo doručené oznámenie daňového   úradu,   na   základe   ktorého   mala   začať   u sťažovateľa   ako   daňového   subjektu daňová   kontrola   29.   októbra   2012.   Sťažovateľ   po   začatí   daňovej   kontroly   požiadal 16. novembra 2012 o predloženie podnetu na vykonanie opätovnej kontroly za zdaňovacie obdobie 2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie „princípu   legality“ podľa   čl.   2   ods.   2 ústavy, porušenie čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a ďalej aj „neoprávnený zásah do   jeho   slobody   garantovanej   v čl.   12   ods.   1   Ústavy   SR   a porušenie   čl.   13   ods.   1 písm. a) Ústavy SR“, ku ktorému malo dôjsť konaním a podnetom finančného riaditeľstva a konaním a oznámením daňového úradu.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v závere   žiada,   aby   ústavný   súd po prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v náleze   vyslovil,   že postupom   a podnetom finančného riaditeľstva a postupom a oznámením daňového úradu došlo k porušeniu jeho označených práv, aby zrušil podnet finančného riaditeľstva a oznámenie daňového úradu, zakázal   pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   a   priznal   mu náhradu trov konania. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom odložení vykonateľnosti opatrenia Daňového úradu N. – oznámenia o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 05.10.2012 a uložil Daňovému úradu N. zdržať sa výkonu daňovej kontroly u sťažovateľa až do právoplatného rozhodnutia o predloženej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.   a)   ústavy,   ako   aj   porušenie   čl.   1   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   konaním a podnetom   finančného   riaditeľstva   a konaním   a   oznámením   daňového   úradu   o výkone daňovej kontroly.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

V súvislosti s napadnutým postupom a podnetom finančného riaditeľstva a postupom a oznámením daňového úradu ústavný súd upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   z ktorého   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe jemu dostupných opravných prostriedkov   predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Podľa   §   44   ods.   1   zákona   č.   563/2009   Z.   z.   o   správe   daní   (daňový   poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)   daňovou   kontrolou   správca   dane   zisťuje   alebo   preveruje   skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   ide   o špecifickú   kontrolnú činnosť   správcu   dane,   a   z   povahy   daňovej   kontroly   vyplýva,   že   sa   v nej   nerozhoduje o žiadnych právach a povinnostiach sťažovateľa ako daňového subjektu. Sťažovateľ ako daňový subjekt je povinný strpieť daňovú kontrolu a v rámci priznaných práv daňovým poriadkom má len právo vyjadriť sa k daňovej kontrole a navrhnúť, aby v protokole boli uvedené   jeho   vyjadrenia   k daňovej   kontrole   a k jej   zisteniam.   Až   následne,   v závislosti od výsledkov daňovej kontroly, správca dane môže začať daňové konanie, v ktorom sa už rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Z tohto uhla pohľadu je sťažnosť už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne, pretože ak by sa aj v budúcnosti tento predpoklad naplnil, právomoci ústavného súdu by predchádzalo konanie a rozhodovanie orgánov   verejnej   moci   s možnosťou   využitia   prostriedku   nápravy   i   v rámci   správneho súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ   by   však   v   rámci   aktuálnej   daňovej   kontroly   malo   dôjsť   k prekročeniu právomoci   finančného   riaditeľstva,   respektíve   daňového   úradu   alebo   k   inému   excesu, ktorým by mali byť hrubo porušené práva sťažovateľa ako daňového subjektu, tak ako to je tvrdené aj v posudzovanej sťažnosti, v takom prípade mal sťažovateľ možnosť postupovať podľa   piatej   časti   piatej   hlavy   OSP   (§   250v   nasl.)   a iniciovať   konanie   o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Uvedené dôvody viedli ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci v tejto veci, pretože právomoci ústavného súdu predchádza v tomto prípade právomoc príslušného daňového   orgánu,   resp.   všeobecného   súdu,   a teda   sťažovateľ   mal   (alebo   aj   bude   mať) k dispozícii iné účinné právne prostriedky na ochranu svojich označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že Všeobecná deklarácia ľudských   práv   nie   je   záväzným   dokumentom   medzinárodného   práva   a ani   Slovenská republika nie je ňou viazaná.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013