znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 76/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátka kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I a uznesením Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Daňového   úradu   Košice   I (ďalej aj „daňový úrad“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v dňoch 20. až 22. decembra 2006 podal ako daňový subjekt 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V. Správca   dane   požiadal   nadriadený   orgán   o   predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   o   týchto podaniach. Prípisom správcu dane sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe   daní“)   o   predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   nadriadený   orgán,   pričom   však neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti takémuto nesprávnemu postupu zamestnancov správcu dane 5. marca 2007 námietku. Dňa 7.   marca   2007   zaslal   správcovi   dane   sťažnosť   na   nesprávny   a   nezákonný   postup   jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných   lehôt.   Túto   sťažnosť   správca   dane   postúpil   oddeleniu   petícií   a   sťažností Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) 12. marca 2007. Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane podanie   označené   ako „Žiadosť   o   vydanie   rozhodnutí   a   dodržanie   zákonnej   procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V.“, v ktorom sa domáhal rozhodnutia vo všetkých začatých konaniach, a to nie postúpením veci nadriadenému   orgánu.   Prípisom   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas   požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   vo   všetkých   24   začatých   konaniach. Neuvedenie   času   predĺženia   lehoty   nemožno   považovať   za   porušenie   zákona.   Dňa 22. februára   2007   doručil   sťažovateľ   daňovému   riaditeľstvu   podanie   označené   ako „Sťažnosť – nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca   správcu   dane.   Prípisom   nového   správcu   dane   Daňového   úradu   Košice I sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál   zo   17.   apríla   2007   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že predchádzajúci   správca   dane   nemôže   vydať   žiadne   rozhodnutie.   Z   prípisu   daňového riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/3969-43993/2007/991545-r   z   1.   júna   2007   vyplýva,   že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením zákona.   Zároveň   bolo   potvrdené,   že   lehoty   na   rozhodnutie   vo   všetkých   24   začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené. Ďalšie sťažovateľovo podanie z 22. mája 2007,   v   ktorom   namietal   porušenie   povinnosti   správcu   dane   rozhodnúť   v   24   začatých konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého treba   považovať   za   orgán   verejnej   správy.   Z   prípisu   daňového   riaditeľstva   sp.   zn. I/132/5172-41745/07/Fabi   zo   14.   júna   2007   sa   sťažovateľ   po   prvýkrát   dozvedel,   že vo všetkých   podaniach   bola lehota   predĺžená ešte   15.   marca   2007,   avšak napriek tomu v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená. Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp.   zn.   VI/230/64/697/2007   z   28.   februára   2007   bola   delegovaná   miestna   príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu „na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008 bola žaloba zamietnutá.

Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008 a postup daňového úradu za porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, no napriek tomu sa nedomohol nápravy. Postup správcu dane svedčí o jeho snahe vyhnúť   sa   povinnosti   rozhodnúť   v   začatých   daňových   konaniach.   Sťažovateľ   považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania   boli doručené správcovi   dane, pričom   ustanovenie   §   20   zákona   o   správe   daní   nepripúšťa   možnosť,   aby   bolo   konanie ukončené oznámením. Napokon ani správca dane pôvodne nespochybňoval svoju povinnosť rozhodnúť o podaniach sťažovateľa, keďže požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené   kvalifikovaným   podnetom   schopným   vyvolať   účinky   začatia   daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 91/2007 zo dňa 2. 10. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky   zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 91/2007 zo dňa 2. 10. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aj Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu (v   nešpecifikovanom   konaní)   v   jeho   daňových   veciach   a rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2007.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   Ústavný   súd konštatuje, že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadol v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu, pričom však z celého obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   daňovému   úradu   vyčíta,   že jeho   početnejšie   podania nevybavil   formou   rozhodnutia,   ale   iba   písomným   oznámením.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom ustanovený   prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľ   využil,   keď   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 S 91/2007-24 z 2. októbra 2008 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   S   91/2007-24 z 2. októbra   2008,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ vidí najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácie   ustanovení   §   20   a   §   30a   zákona   o   správe   daní   krajským   súdom.   Podstatou sťažnosti   je   tak   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným v napadnutom uznesení.

Na základe ustálenej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Na uvedenom základe ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu a dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označeného práva je zjavne neopodstatnené.

Krajský súd v sťažovateľom napadnutom uznesení okrem iného uviedol:„Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j, stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

Začatie daňového konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky   začatia   daňového   konania.   Týmto   podnetom   je   buď   príslušná   forma   iniciatívy fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   daňové   priznanie)   alebo   formalizovaná iniciatíva samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé vyvolať začatie daňového konania.

Na tunajšom súde prebiehajú konania vedené pod sp. zn. 7S/106/2007-7S/111/2007, 6S/126/2007-6S/132/2007   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   DR   SR,   v ktorých   sa rozhoduje   o daňových   povinnostiach   navrhovateľa   ako   platiteľa   DPH   za   zdaňovacie obdobia do 31.12.2001.

Navrhovateľ v podaní doručenom DÚ Košice V dňa 20.12.2006 namietal nesplnenie procesných   podmienok   začatého   daňového   konania   z dôvodu   nezákonného   ukončenia daňových kontrol za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia.

Túto otázku ako aj ďalšie námietky proti nezákonným krokom v daňových kontrolách prislúchalo posudzovať daňovým orgánom v rámci týchto daňových kontrol (§ 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) a v následných daňových vyrubovacích konaniach.

Vzhľadom   k tomu   odporca   nie   je   povinný   posudzovať   tieto   námietky   spätne   do minulosti v samostatnom daňovom konaní.

Z uvedených   dôvodov   odporca   nebol   nečinný,   ak   o podaní   navrhovateľa   zo   dňa 14.12.2006 nerozhodol formou rozhodnutia v zmysle § 30 zákona č. 511/1992 Zb., ale na podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením...

Preto   z vyššie   uvedených   dôvodov   súd   návrh   navrhovateľa   bez   pojednávania v zmysle § 250t ods. 4 O.s.p. ako neodôvodnený zamietol.“

Predmetné uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009