znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 76/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 342/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   6   C 342/2004.

V podanej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   od   9.   decembra   2004   prebieha na okresnom súde konanie, v ktorom sa dodnes „súd zaoberal iba obštrukciami, nebolo vytýčené   pojednávanie   vo   veci   ani   po   4-rokoch“.   Zároveň   poukázal   na   skutočnosť, že ústavný   súd   o prieťahoch   v predmetnom   konaní   už   rozhodoval   v konaní   vedenom pod sp. zn. II. ÚS 84/07, keď sťažnosť sťažovateľa odmietol.

V prílohe sťažnosti sťažovateľ preukázal, že 25. júla 2007 doručil okresnému súdu sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá smerovala proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojej odpovedi   zhodnotil   túto sťažnosť za čiastočne dôvodnú, pretože okresný súd bol v konaní nečinný od 1. mája 2007 do 31. augusta 2007 počas dočasného pridelenia zákonnej sudkyne na Krajský súd v Žiline.

Ústavný súd navyše zistil, že 11. decembra 2007 bol predmetný súdny spis pridelený opätovne zákonnej sudkyni. V období predchádzajúcom rozhodovaniu ústavného súdu sa okresný súd zaoberal návrhom sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu (vo všetkých konaniach, ktorých je účastníkom na okresnom súde).

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu.   Túto   žiadosť zdôvodnil   tým,   že   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov   v konaní   okresného   súdu   a skutočnosťou,   že „je   bez   príjmov“ a „plne   invalidný   bez   možnosti   zárobku“,   ako   aj poukázaním na spis ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. 84/07, „kde sú ostatné dôkazy a majetkové pomery sťažovateľa“.

V sťažnosti sťažovateľ požaduje bez bližšieho zdôvodnenia aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„II.A. Okresný súd v Žiline v konaní 6C/342/2004 porušuje základné práva D. B. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru, ktorým je Slovenská republiky viazaná.

II.B.   Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   konať   bez   ďalších   prieťahov   a rozhodnúť najneskôr do 3 mesiacov od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.D.   Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy konania trovy advokáta etc. do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, a práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru v predmetnom   konaní   okresného   súdu,   ústavný   súd   odmietol   pre   neprípustnosť, pretože o tejto časti sťažnosti rozhodol už uznesením č. k. II. ÚS 84/07-9 zo 17. mája 2007.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   z predloženej   sťažnosti,   z jej   príloh,   ako   aj   zo   spisu   vedeného pod sp. zn. II. ÚS 84/07 zistil, že predmetné konanie začalo 9. decembra 2004. Toto konanie bolo 20. septembra 2005 prerušené z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava II prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. Ps 12/04 o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony. Ústavný súd zistil, že v konaní o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony bolo vydané rozhodnutie č.   k.   Ps 12/04-366 z 15.   mája 2007,   ktorým sťažovateľ nebol pozbavený v spôsobilosti na právne úkony. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2007.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie   prekážky   jeho   postupu   vytvorenej   zákonom   ustanoveným   postupom (napr. právoplatným uznesením o prerušení konania) neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom   konaní. V prerušenom   konaní súd   nemôže vykonávať žiadne procesné   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemôže dôjsť k naplneniu účelu týchto práv (nález II. ÚS 103/06 a v ňom uvedená judikatúra). Preto nie je možné nečinnosť   okresného   súdu   v merite   veci   po   prerušení   konania   označiť   ako   zbytočné prieťahy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS   154/03).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva   zaručeného   v tomto   článku   (III.   ÚS   30/03)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03).

Berúc   do   úvahy   dobu,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   na   začatie   konania (9. decembra   2004)   do   prerušenia   konania   (20.   septembra   2005)   a následne od právoplatnosti   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II   (2.   júla   2007)   do   podania sťažnosti ústavnému súdu (9. januára 2008) nie je dôvodné hodnotiť postup okresného súdu ako   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   preto   ústavný   súd   podanú   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd svoj uvedený záver dopĺňa konštatovaním, že nie je vylúčené, ak by v budúcnosti   došlo   k ďalšej   nečinnosti   okresného   súdu,   že   by   tak   mohlo   dôjsť   aj   k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   nevidí   v   práve   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovanom v čl. 48 ods. 2 ústavy zásadnú obsahovú odlišnosť od práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručenom   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. II. ÚS   55/98). Preto vzhľadom   na   to,   že   konštatoval   zjavnú   neopodstatnenosť   posudzovanej   ústavnej sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   odmietol   pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy. Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno   dospieť v konkrétnom   prípade   aj   k   záveru,   podľa   ktorého   závažné   porušenie   niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený záver platí zvlášť v prípade potenciálneho porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup   (napr.   dlhodobá   nečinnosť)   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   vedie   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (IV. ÚS 159/07).

V posudzovanom   prípade   však s ohľadom   na to,   že   v predmetnom   konaní neboli zistené   ústavne   relevantné   prieťahy   a že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   ďalšie   dôvody, ktorých meritórne prerokovanie by mohlo viesť k zisteniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   alebo   rozhodnutiami   okresného   súdu,   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom   rozsahu,   nebolo   už   dôvodné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008