znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 76/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti T. K. D., s miestom podnikania K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 420/1996 na neverejnom zasadnutí 21. júna 2006, takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   420/1996 p o r u š i l   základné   právo   T.   K.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 420/1996 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. K. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   -   okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice – okolie   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T. K.   D.   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   adresu   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. K. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 76/06-14   z   1.   marca   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť   T.   K.   D.,   s miestom   podnikania   K.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr. J. H., Advokátska   kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Košice   -   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 420/1996.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   11.   decembra   1995 okresnému súdu žalobu o náhradu škody voči žalovanému A.   C., bytom R.,   ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. Nc 1702/95. Okresný súd sťažovateľa vyzval 7. augusta 1996 na odstránenie nedostatkov jeho návrhu na začatie konania. Sťažovateľ reagoval na túto výzvu okresného   súdu   podaniami   zo   7.   septembra   1996   a 10.   novembra   1996.   Podaním   z 31. marca 1997 sťažovateľ v predmetnom konaní navrhol zámenu žalovaného.

V súčasnosti je toto konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 420/1996. Do dňa podania ústavnej sťažnosti bolo nariadené vo veci samej len jedno pojednávanie, ktoré   sa   uskutočnilo   19.   marca   1997,   a okresný   súd   vykonal   tri   výsluchy   konané 4. novembra 1996, 13. mája 1997 a 26. marca 2002.

Nečinnosť   okresného   súdu   v tomto   konaní   pretrváva   napriek   tomu,   že   podaním z 19. novembra 2001 sťažovateľ požiadal o nariadenie pojednávania.

Sťažovateľ   podľa   §   63   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov podal predsedovi okresného súdu 22. júla 2005 sťažnosť na prieťahy, na ktorú však do dňa podania ústavnej sťažnosti nedostal odpoveď.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 420/1996 bolo nečinnosťou okresného súdu porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Okresný súd Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 420/1996 svojou nečinnosťou porušil sťažovateľove základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky preto prikazuje Okresnému súdu Košice – okolie vo veci konať.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, vo výške 150.000,- Sk ako aj náhradu trov konania vo výške 10.600,- Sk (2 úkony právnej pomoci, 2 x režijný paušál).“

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu svojej sťažnosti na prieťahy, ktorá bola okresnému súdu doručená 22. júla 2005 a preukazuje využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Právny zástupca sťažovateľa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 4. apríla 2006 oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej veci vyjadril podaním z 10. apríla 2006 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že „skutočnosti, ktoré sú opísané v predmetnej sťažnosti zodpovedajú stavu veci“ a súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ doručil 11. decembra 1995 Okresnému súdu Košice I návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode s príslušenstvom smerujúci proti A. C. (ďalej len „žalovaný“). Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. Nc 3220/95.

Spisový materiál v uvedenej veci bol 18. decembra 1995 postúpený okresnému súdu z dôvodu jeho príslušnosti na ďalšie konanie, kde mu bola pridelená sp. zn. Nc 1702/95.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z   12.   augusta   1996   okresný   súd   vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania v lehote 15 dní. Sťažovateľ na túto výzvu súdu reagoval podaním doručeným 10. septembra 1996.

Zákonný   sudca   pokynom   z 24.   októbra   1996   nariadil   predvolať   na   informatívny výsluch 4. novembra 1996 sťažovateľa. Podľa úradného záznamu spísaného 4. novembra 1996 okresný súd poučil sťažovateľa o zákonných náležitostiach návrhu na začatie konania, vyzval   ho,   aby   svoj   návrh   v lehote   7   dní   doplnil   a taktiež   ho   poučil   o následkoch nedoplnenia   návrhu   v určenej   lehote.   Sťažovateľ   13.   novembra   1996   okresnému   súdu doručil doplnenie svojho návrhu na začatie konania.

Úpravou   z 28.   novembra   1996   zákonný   sudca   nechal   vyzvať   sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v lehote 15 dní. Sťažovateľ si túto poplatkovú povinnosť splnil 17. decembra 1996.

Zákonný sudca pokynom z 22. januára 1997 nariadil na 19. marec 1997 pojednávanie v uvedenej   veci,   na   ktoré   nechal   predvolať   účastníkov   konania   a žalovanému   súčasne s predvolaním doručiť podaný návrh na začatie konania.

Pojednávanie konané 19. marca 1997 bolo súdom po vypočutí účastníkov konania odročené   na   neurčito   a súčasne   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   predložiť   súdu upravený návrh žaloby v lehote 20 dní.

Listom z 31. marca 1997 sťažovateľ navrhol „zmenu žalovaného“ a zároveň zmenu príslušnosti súdu na Košice – mesto.

Na základe pokynu z 29. apríla 1997 bol sťažovateľ predvolaný na informatívny výsluch 13. mája 1997. Podľa úradného záznamu spísaného z tohto výsluchu sťažovateľ súd požiadal,   aby   pripustil   zámenu   žalovaných   tak,   aby   z konania   vystúpil   žalovaný a do konania vstúpil ako žalovaný L. Ž..

Podaním   z 19.   novembra   2001   sťažovateľ   požiadal   o urýchlené   nariadenie pojednávania v tejto veci. Zákonný sudca pokynom z 11. marca 2002 nechal na 26. marec 2002   predvolať   na   informatívny   výsluch   sťažovateľa.   Úradný   záznam   o výsluchu sťažovateľa v spisovom materiáli pripojený nebol.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v tejto veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ   prispel   k predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   najmä   podaním nekvalifikovaných   návrhov,   ktorých   nedostatky   okresný   súd   následne   odstraňoval prostredníctvom svojich výziev, resp. informatívnych výsluchov sťažovateľa. Uvedenými nedostatkami   správania   sťažovateľa   však   podľa   ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu v tomto konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu začalo ihneď po 18. decembri 1995, keď bol súdu doručený návrh na začatie konania, a trvalo osem mesiacov, t. j. až do 12. augusta 1996, keď okresný súd pristúpil k jednoduchému prvotnému procesnému úkonu – k odstraňovaniu nedostatkov podaného návrhu. V období od informatívneho výsluchu sťažovateľa uskutočneného 13. mája 1997 okresný súd až do dňa   podania   ústavnej   sťažnosti   (21.   novembra   2005),   t.   j.   viac   ako   osem   rokov   a šesť mesiacov   v uvedenej   veci   nevykonával   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   začalo   pred okresným   súdom   18.   decembra   1995   a trvá   už   viac   ako   desať   rokov   a   štyri   mesiace. Z uvedenej doby takmer deväť rokov a dva mesiace tvoria obdobia, v ktorých v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk, ktoré odôvodnil neodôvodnenými prieťahmi v konaní. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 80 000 Sk. Táto suma zohľadňuje predmet konania okresného súdu, t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke - „at stake“, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (deväť rokov a dva mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 10 600 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej pomoci vrátane režijného paušálu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby (príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súd) priznal odmenu vo výške 5 002 Sk (2 x 2 501 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk) spolu teda vo výške   5   302   Sk   a vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   na   priznanie   náhrady   trov konania v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006