znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 76/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť M. K., D., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 5 Co 68/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd v konaní vedenom   na   Krajskom   súde   v   Trenčíne   pod   sp. zn. 5 Co 68/02   p o r u š e n é b o l o.

2.   M.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15   000   Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2004   doručená   sťažnosť   M.   K.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. V. Š., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 5 Co 68/02.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   76/05-11   z   9.   marca   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 11. apríla 2005, vyjadril, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Nečinnosťou krajského súdu je mi spôsobovaná   ďalšia   škoda,   nakoľko   zaniknuté   BSM   o ktorého   vyporiadanie   sa   v spore jedná   sa   neúmerne   preťahuje“. Predmetná   vec je vedená   na Okresnom   súde   Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 80/96, pričom na krajskom súde jej bola pridelená sp. zn. 5 Co 68/02.

Sťažovateľka   s prihliadnutím   na   nečinnosť   krajského   súdu   podala   sťažnosť   na prieťahy v konaní. Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1561/04 z 28. mája 2004 uviedol, že sťažnosť považuje čiastočne za opodstatnenú, ale prieťahy v predmetnom konaní boli spôsobené najmä z objektívnych príčin, „... ktoré spočívali vo vysokom nápade agendy   a množstve   nevybavených   vecí   v danom   senáte,   opakovanej   a dlhodobej práceneschopnosti   predsedníčky   senátu   a v neposlednom   rade   aj   z dôvodov   na   strane odporcu, ktorý sa dvakrát nedostavil na pojednávanie“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v   konaní   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   68/02.   Zároveň   sťažovateľka   žiada   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk.

Ústavný súd výzvou zo 6. apríla 2005 požiadal predsedu krajského súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2005 podal prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a uviedol, že „Je pravdou, že konanie na Krajskom súde   v Trenčíne   trvalo   takmer   dva   roky,   čo   však   bolo   spôsobené   nedostatočným personálnym obsadením súdu a vysokým nápadom agendy. Okrem toho v danom prípade išlo   o skutkovo   náročnú   vec,   čo   si   vyžiadalo   tiež   nemalé   množstvo   času   na   jej naštudovanie“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu krajského súdu a   najmä   podrobného   preštudovania   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   68/02   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresný súd prípisom z 30. januára 2002 zaslal spis sp. zn. 7 C 80/96 krajskému súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   80/96-161 zo 7. septembra 2001. Krajskému súdu bol predmetný spis doručený 12. februára 2002, kde mu bola pridelená spisová značka 5 Co 68/02.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 68/02-231 z 28. januára 2004 zrušil predmetný rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Krajský súd prípisom z 13. februára 2004 požiadal podpredsedníčku krajského súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie predmetného uznesenia z dôvodu právnej náročnosti veci. Podpredsedníčka krajského súdu vyslovila 13. februára 2004 súhlas s predĺžením lehoty na vypracovanie uznesenia do 25. apríla 2004.

Krajský súd vydal 22. apríla 2004 pokyn kancelárii krajského súdu na vyhotovenie odpisov uvedeného uznesenia. Uvedeným záznamom bez označenia čísla listu posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na prieťahy v konaní.   Predseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1561/04   z 28.   mája   2004 uviedol,   že   sťažnosť   považuje   čiastočne   za   opodstatnenú,   ale   prieťahy   v predmetnom konaní boli spôsobené najmä z objektívnych príčin, „... ktoré spočívali vo vysokom nápade agendy   a množstve   nevybavených   vecí   v danom   senáte,   opakovanej   a dlhodobej práceneschopnosti   predsedníčky   senátu   a v neposlednom   rade   aj   z dôvodov   na   strane odporcu, ktorý sa dvakrát nedostavil na pojednávanie“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide o vec, ktorá patrí po právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Skutkovú   stránku   predmetnej   veci   ústavný   súd   obvykle   posudzuje   ako   zložitú s prihliadnutím   na   predmet   konania,   pretože   pri   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   je   potrebné   zohľadniť   časté   protikladné   stanoviská   a   úkony účastníkov konania. Ústavný súd však zastáva názor, že aj napriek uvedeným konkrétnym okolnostiam   je   dĺžka   odvolacieho   konania   v trvaní   takmer   dvoch   rokov   ústavne neakceptovateľná,   a to   vzhľadom   na   okolnosť,   že   krajský   súd   nevykonal   ďalšie dokazovanie vo veci samej, ale rozhodnutie okresného súdu zrušil pre nepreskúmateľnosť a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Ústavný súd nezistil z posudzovaného spisu a vyjadrení účastníkov konania žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny,   bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   krajského súdu   došlo   k   porušeniu   vyššie   uvedeného práva,   ústavný   súd   zistil,   že   tomu   tak   je,   a   to   bez   existencie   zákonnej   prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných krajským súdom v tejto veci zistil, že krajský   súd   nevykonal   žiadny   úkon   v   posudzovanej   veci   od   12.   februára   2002 do 28. januára 2004 (23,5 mesiacov), pričom spis bol doručený krajskému súdu 12. februára 2002 a rozhodnutie krajského súdu bolo expedované okresnému súdu 23. apríla 2004.

Predseda krajského súdu v stanovisku vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2005 podal prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a uviedol, že „Je pravdou, že konanie na Krajskom súde v Trenčíne trvalo takmer dva roky, čo však bolo spôsobené nedostatočným personálnym obsadením súdu a vysokým nápadom agendy. Okrem toho v danom prípade išlo   o skutkovo   náročnú   vec,   čo   si   vyžiadalo   tiež   nemalé   množstvo   času   na   jej naštudovanie“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup krajského súdu v predmetnej veci ako konanie, v ktorom došlo aj s prihliadnutím na čas potrebný na naštudovanie rozsudku okresného súdu a rozhodnutie krajského súdu v danej veci k zbytočným prieťahom zo strany krajského súdu v celkovej dĺžke 17 mesiacov, pričom z celkového obdobia 26 mesiacov, ktoré uplynuli od 12. februára 2002   do   23.   apríla   2004,   mohol   ústavný   súd   uznať za   dobu   primeranú   úkonom,   ktoré krajský súd v danej veci vykonal, najviac deväť mesiacov.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že predseda krajského súdu v stanovisku z 12. apríla 2005 uviedol,   že   po   vypracovaní   písomného   rozhodnutia   bol   spis   23.   apríla   2004   vrátený okresnému súdu, ako aj na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, a okolnosť, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti nepožiadala ústavný súd, aby prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd neprikázal krajskému súdu v posudzovanom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky najmä v dĺžke odvolacieho konania na krajskom súde, ktoré trvalo takmer dva roky,   čo   môže   u   sťažovateľky   vyvolať   oprávnene   pocit   trvalej   neistoty   a pochybností týkajúcich sa časového horizontu ukončenia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj so zreteľom na skutočnosť, že vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie   a   rozhodnutie.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   primerané   finančné zadosťučinenie sumu 15 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto ústavný súd žiadosti sťažovateľky o primerané finančné zadosťučinenie vo zvyšnej časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s ohľadom na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde umožňuje ústavnému súdu v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd však v tomto prípade nepriznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, pretože právny zástupca sťažovateľky v oznámení doručenom ústavnému súdu 7.   marca   2005   uviedol,   že   sťažovateľka   si „...   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom v Košiciach neuplatňuje“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005