SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 75/2016-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – Stavebně obchodní firmaHodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. JozefomHoličom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – Stavebně obchodní firmaHodonín, Měšťanská 9, Hodonín, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietanéporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6,čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.14 C 1/2011 z 24. februára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015 (spolu ďalejaj „namietané rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcusa žalobou pôvodne podanou so svojou manželkou domáhal určenia, že rekreačná chatav katastrálnom území Štrba zapísaná na(ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do ichbezpodielového spoluvlastníctva. Okresný súd v tomto konaní rozhodol rozsudkom sp. zn.11 C 638/2002 tak, že žalobu sťažovateľa a jeho manželky zamietol z dôvodu, že v konanínebol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení [§ 80 písm. c)Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Krajský súd následne uvedený rozsudok súduprvého stupňa potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Co 30/2007, 1 Co 31/2007 zo 17. decembra2007, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, ktorépovažoval za vecne správne.Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.3 Cdo 249/2008 z 25. júna 2009 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že súd prvého stupňa žalobuzamietol, lebo žalujúca strana nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanomurčení, no odvolací súd založil svoj rozsudok na opačnom závere. Keďže odvolací súd pokonštatovaní procesnej prípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP prvostupňovérozhodnutie nezrušil, ale pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku,odňal žalobcom možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Potom ako bola vecnajvyšším súdom vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu, krajský súd ako súd odvolacízrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu a takisto vec vrátil okresnému súdu naďalšie konanie.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012 zastavil konanieo návrhu sťažovateľovej manželky (z dôvodu späťvzatia) a pripustil zmenu petitu žalobyv tom zmysle, že nehnuteľnosť patrí do výlučného vlastníctva sťažovateľa (žalobcu).Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol namietaným rozsudkom sp. zn. 14 C 1/2011z 24. februára 2012. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietanýmrozsudkom sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresnéhosúdu potvrdil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 3 Cdo 418/2013z 26. februára 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné podľaustanovenia § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
4. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«V tejto sťažnosti preukazujeme to, že súdy konali v rozpore s ustanoveniami zákonov, Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných práv a slobôd „ako ústavný zákon", Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čo malo za následok nesmierne dlhotrvajúci spor, ktorý po 17,5 roku bol a je skončený na všeobecných súdoch „nespravodlivými rozhodnutiami" v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo malo za následok (aj) porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.»
Sťažovateľ tvrdí, že vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorého určenia sa v súdnom konanídomáhal, bolo„podvodným“spôsobom bez vkladu schopnej alebo záznamovej listinyprevedené na v konaní žalovaného správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛. Ďalejv sťažnosti uvádza:«Uznesenie č.k. NC 515/98, ktoré bolo použité na prepis vlastníctva: Príloha č. 9, ktorým bolo rozhodnuté: „ Zakazuje odporcovi“ !! To nebolo možné !?. Takýto postup v konečnom zúčtovaní prinieslo SKP, ⬛⬛⬛⬛ odmenu za predaje (majetku sťažovateľa) viac ako 65 mil. Sk. (2.157.604,72 €)!!? A takouto listinou bol aj,Návrh na vklad z 16.11.1998 a žiadosti pod Z 3967/98 (- príloha č. 11).
Z vyššie uvedeného a v spise založených listinných dôkazov je dokázané, že sťažovateľ využil všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky nápravy na to, aby zvrátil tento nezákonný stav (podvodu) pri strate vlastníctva. V dôsledku nezákonného postupu SKP a konkurzného súdu, sťažovateľ vo veku 73 rokov sa dostal do stavu finančnej núdze a ako dôchodca „zdravotne postihnutý“ nie je schopný iniciovať a platiť náklady spojené s „bránením svojich základných ľudských práv“ na súdoch v SR...
Pretože, ani jeden z konajúcich všeobecných súdov sa nevysporiadal s touto najzákladnejšou otázkou „nezákonného prepisu vlastníctva" na SKP (viď príloha č. 11 a 14 por. č. 2/1), tento prevod súdy ponechali bez povšimnutia. S touto otázkou, sa nevysporiadal ani jeden zo súdov I. a II. stupňa a nevysporiadal sa ani dovolací súd v konaní č. 3 Cdo 418/2013 (príl. č. 8).
Tvrdenie predsedu senátu, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust. §238 a 237 O.s.p., bolo nesprávne, preto je potrebné, aby ústavný súd v zmysle § 56 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. toto uznesenie sp.zn. 3Cdo 418/2015 zrušil.»
5. Sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodňuje tým, že«odvolací súd pojednával vec bez riadneho predvolania na pojednávanie a rozhodol dňa 18.06.2013 rozsudkom v neprítomnosti sťažovateľa čo má ten dôsledok, že sťažovateľovi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za následok porušenie nielen ust. § 237 písm. f ) O.s.p., ale porušili aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru....
Tieto zásady súdneho konania, dovolací súd v rozhodnutí č.k. 3 Cdo 418/2013 nemohol prehliadnuť, pretože k zmene vlastníctva nikdy nedošlo a nemohlo dôjsť na základe „zrušeného predbežného opatrenia“ (príloha č. 10 a 11). Pre takýto právny úkon na zmenu vlastníctva, chýbal základný listinný dôkaz a to „záznamuschopná“ alebo „vkladuschopná“ listina. Ani jedno z rozhodnutí, na ktoré v návrhu zo dňa 16.11.1998 (príloha č. 10 str. 2) SKP poukazuje, nie je listinou spôsobilými na prevod - zmenu vlastníctva v katastri nehnuteľností. To snáď, dovolací súd vedel, o čom nepochybujem!...
Medzi takéto vady patrí skutočnosť, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, Ústavy (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a Dohovoru čl. 6, 13, 17 a 41), že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal len zo stavu ako ho nesprávne zistil súd prvého a potvrdil odvolací súd bez toho, že by postupoval v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom.».
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 418/2013 zo dňa 26.02.2015 ktorým bolo dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Prešov č.k. 19 Co 85/2012-126 z 18.06.2013 a proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 14 C 1/2011-107 z 24.02.2012, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛
-Stavebné obchodní firma Hodonín, Méšťanská č. 9, 695 01 Hodonín, IČO 10579281 a to hlavne, jeho právo na základnú obranu podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy, ako i jeho základné ľudské práva podľa čl. 6, 13, 17, 41 a násl. Dohovoru, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 418/2016 zo dňa 26.02.2015 sa zrušuje a zrušuje sa aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19 Co 85/2012-126 zo dňa 18.06.2013 a vec vracia opätovne na rozhodnutie Okresnému súdu v Poprade v konaní sp.zn. 14 C 1/2011.
3. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z.z. po zrušení právoplatných rozhodnutí: Rozsudku Okresného v Poprade č.k. 14 C 1/2011-107 z 24.02.2012, Rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19 Co 85/2012 z 18.06.2013 a Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Cdo 418/2013 z 26.02.2015, doručeného dňa 26.03.2015, ktorými boli porušené základné ľudské práva podľa čl. 6, 13, 17, 41 a násl. Dohovoru, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20000-€, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. ⬛⬛⬛⬛ vedeného v SLSP,a.s.
4. ÚS SR, sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,52 € ktorú sumu sú povinný porušovatelia: Okresný súd v Poprade, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Jozefa Holiča, č.ú. ⬛⬛⬛⬛ vedeného v SLSP, a.s. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
10. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do31. decembra 1992 ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda savlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom.
11. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 1 ods. 2 Slovenskárepublika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnézmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovoromboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, ajkeď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
16. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akobydávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťaťsa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo naobmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.
17. Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebojeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje lenčiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivézadosťučinenie.
18. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho práv podľa užuvedených článkov ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozhodnutiami a postupomokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o určenie vlastníckeho právak nehnuteľnosti. Sťažovateľ namieta, že k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného došlopodvodom bez vkladu schopnej listiny, s čím sa konajúce súdy nevysporiadali. Odvolacísúd konal vo veci sťažovateľa v jeho neprítomnosti, čím mu bola ako účastníkovi konaniaodňatá možnosť konať pred súdom. S uvedenými pochybeniami okresného súdu a krajskéhosúdu sa najvyšší súd, ktorý bol súdom dovolacím, nevysporiadal a pri rozhodovanívychádzal z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a ustanovenia čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17, čl. 41 a nasl. dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012
19. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavnýsúd pripomína, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušeniazákladných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že ochrany tohto základného právaalebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa možno domôcť využitím dostupných ajúčinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02,II. ÚS 562/2011).
20. Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súduodvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Toto svoje právo ajvyužil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti rozhodnutiuokresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na tútoskutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti namietajúcejrozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 1/2011 z 24. februára 2012 odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013
21. Ústavný súd sa v okolnostiach veci zaoberal otázkou prípustnosti sťažnosti včasti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V tejto časti ústavný súd uvádza, že lehotuna podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňomdoručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná zazachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípadevo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011,I. ÚS 591/2014). Uvedené vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 685/2013z 13. novembra 2013, ktorou bola sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému rozsudkukrajského súdu odmietnutá pre neprípustnosť.
22. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
23. Ústavný súd uvádza, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Aj keď sťažovateľ v petite svojejsťažnosti ako porušený označil celý čl. 6 dohovoru, z obsahu argumentácie obsiahnutejv odôvodnení jeho sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práva na spravodlivé súdnekonanie, tak ako je obsiahnuté v odseku 1 tohto článku dohovoru.
24. Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.19 Co 85/2012 z 18. júna 2013, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v dňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia (§132 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení zmien a doplnkov). Ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom (§ 133 OZ v znení účinnom od 01.01.1992 do 31.12.1992).
Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa ním na výsledku podnikania spoločnosti. Ak sa vkladá podnik alebo jeho časť, použijú sa, pokiaľ sa týka prechodu práv a povinností, primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku (§ 59 ods. 1, 4 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom od 1.1.1992).
Ak sa majú poskytnúť nepeňažné vklady, musí sa v spoločenskej zmluve uviesť predmet vkladu, spôsob určenie jeho ceny v peniazoch a suma, ktorou sa započítava na vklad spoločníka (§109 ods. 3 cit. Obchodného zákonníka).
Vlastnícke právo k veciam, ktoré sú zahrnuté do predaja, prechádza z predávajúceho na kupujúceho účinnosťou zmluvy. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti prechádza registráciou podľa osobitných predpisov. Ustanovenia § 444 až 446 platia obdobne (§ 483 ods.3 cit. Obchodného zákonníka).
Prvostupňový súd zásadne správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Je treba predovšetkým uviesť, že navrhovateľ môže mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľnosti je evidovaná na LV ako vlastníctvo iného subjektu. Správne prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 09.07.1997 a ktorým súd určil, že odporca v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ - Stavebno-obchodná firma A - Z Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, Želstav A - Z, vzniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, t.j. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 81 Cb 80/97-859, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania) z konkurznej podstaty úpadcu Želstav A - Z spol., s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava. Aj odvolací súd v prejednávanej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na ⬛⬛⬛⬛ Katastrálne územie Štrba, okrem nehnuteľnosti a to Rekreačné stredisko Stará Lesná evidované v a lodenice Senec evidované v ⬛⬛⬛⬛ ktorý navrhovateľ získal zmluvou o predaji časti podniku „z 30.04.1992, od Federálneho fondu Národného majetku ČSFR, platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav A - Z, s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien spoločenskej zmluvy firmy Želstav A - Z, s.r.o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy. Štátne notárstvo Bratislava 1 túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom.28.12.1992 pod č. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992. Teda vlastníctvo k celému vnesenému majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu, teraz odporcu v 1. rade v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti Želstav A - Z, s.r.o. Bratislava, Štefánikova ulica č.15. Odvolací súd preto sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom tento poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03, v ktorých bolo jednoznačne konštatované, že navrhovateľ platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je predmetom tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Želstav A - Z, spol. s.r.o. Štefánikova 15, Bratislava. Navrhovateľ tým stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť preto nemôže patriť do jeho vlastníctva.
K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd dodáva, že nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je jasný, presvedčivý, nepreskúmateľný a preto je potrebné ho zrušiť. V odôvodnení napadnutého rozsudku je jednoznačne uvedené, že predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľ vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav A-Z, s.r.o., Štefánikova 15, Bratislava, zmenou spoločenskej zmluvy, ktorú registrovalo Štátne notárstvo Bratislava I. dňa 28.12.1992 pod číslo. Tým vlastníctvo k celému vnesenému majetku prešlo na úpadcu a navrhovateľ tak stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti.
Ani ďalšia odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nerešpektoval výroky rozhodnutím NS SR nie je dôvodná. Súd prvého stupňa správne poukázal na rozsudky NS SR č. 20bo/l70/96 a 6Obo/62/03, ktorými bolo jednoznačne konštatované, že navrhovateľ platne vzniesol okrem iného aj predmetný majetok ako nepeňažný vklad do majetku Želstav A - Z, s.r.o.. Uvedeným teda navrhovateľ stratil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, ktorú nadobudol odporca v 1/ rade, a ktorý ako vlastník s ňou mohol nakladať, a to aj tak, že ju previedol na odporcu v 2/ rade a tento na odporcov v 3/ a 4 / rade. Nie je možné teda súhlasiť s odvolateľom, že uvedené prevody sú absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle §39 OZ, nakoľko jeho tvrdenie nebolo preukázané...
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.»
25. Z už uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, žekrajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktorý vo vecisťažovateľa rozhodoval ako súd prvého stupňa. Z tohto odôvodnenia krajského súdua všeobecnými súdmi vykonaného dokazovania je zrejmé, že k prevodu vlastníckeho právak nehnuteľnosti zo sťažovateľa na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., došlo vnesenímnepeňažného vkladu, ktorý tvorila nehnuteľnosť, do spoločnosti, v ktorej bol sťažovateľspoločníkom. Vklad bol realizovaný na základe zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti, naktorej sa podľa výsledkov vykonaného dokazovania podieľali všetci vtedajší spoločnícispoločnosti, teda aj sťažovateľ. Za splnenia zákonných podmienok registrácie zmenyspoločenskej zmluvy štátnym notárstvom, tak ako to v roku 1992 upravovalo znenieustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, došlo k prevodu vlastníckeho právak nehnuteľnosti na spoločnosť. Túto skutočnosť navyše potvrdzuje, ako vyplývaz odôvodnenia krajského súdu, aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorýmnajvyšší súd v druhom stupni rozhodoval o žalobe sťažovateľa na vylúčenie veciz konkurznej podstaty, potom ako bol na spoločnosť Želstav A-Z, s. r. o., vyhlásenýkonkurz a ktorým bolo taktiež potvrdené, že k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostina spoločnosť platne došlo zmenou spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti a jej následnouregistráciou na štátnom notárstve.
26. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, akv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, I. ÚS 655/2014).
27. Podľa ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súduobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jehovýklad relevantných ustanovení a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnenéa nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol východiská, na základektorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom savyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo vecipodstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnychpredpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
28. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať dopostupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
29. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcuporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretoženapadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia týchto práv,dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015
30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa je rozhodnutímprocesného charakteru, ktorým najvyšší súd nerozhodoval v merite veci. Najvyšší súdnapadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako mimoriadny opravnýprostriedok z procesných dôvodov ako procesne neprípustné. Opätovne, odkazujúc najudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99), ústavný súd konštatuje,že z tohto dôvodu sa lehota na podanie ústavnej sťažnosti považuje za zachovanú ajvo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako je už uvedené a ako to vyplývaaj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 685/2013 z 13. novembra 2013 (bod 21).
31. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Cdo 418/2013z 26. februára 2015 v podstatnom uviedol:
„V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; dovolanie žalobcu preto podľa týchto ustanovení nie je prípustné.
Najvyšší súd už síce v tejto veci rozhodoval, avšak právne záväzné závery, ktoré zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. 3 Cdo 249/2008, sa týkali iba porušenia zásady dvojinštančnosti konania a dôsledkov tejto procesnej nesprávnosti. Zo spisu vyplýva, že najvyšším súdom vytýkaná vada bola v ďalšom konaní odstránená. Nič nenasvedčuje tomu, že by prvostupňový alebo odvolací súd záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený v prejednávanej veci nerešpektovali a že by sa od neho odchýlili. Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možností účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným... Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“
K námietke sťažovateľa, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d)OSP, teda že išlo o prekážku rozsúdenej veci, najvyšší súd uviedol:„Z obsahu spisu nevyplýva, že by konaniu v tejto veci predchádzalo iné občianske súdne konanie, ktoré sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Vo veci vedenej na Okresnom súde v Hodoníne pod sp. zn. 7 C 669/96, na ktorú poukazuje dovolateľ, uplatnila jeho manželka (ako žalobkyňa) voči ⬛⬛⬛⬛ (ako žalovanému), nárok na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým jej manžel ako spoločník ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. vniesol do tejto spoločnosti ako nepeňažný vklad majetok získaný na základe zmluvy o predaji podniku z 30. apríla 1992. Ide teda o vec s odlišnými účastníkmi a odlišným predmetom konania. Námietka žalobcu o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. je preto neopodstatnená.“
S tvrdením sťažovateľa, že mu bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] sa najvyšší súd vysporiadal takto: „O procesnú vadu takejto povahy ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom... Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovi bolo odňaté niektoré z uvedených procesných práv...
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z toho dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 O.s.p.
Námietka žalobcu o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté' dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).“
Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa najvyššísúd vyjadril, odkazujúc jednak na judikatúru ústavného súdu, ako aj na judikatúrunajvyššieho súdu:„Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil tvoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru... dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu, lebo nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.“
Sťažovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že bolorozhodnuté bez pojednávania a v jeho neprítomnosti. Najvyšší súdu uviedol:„V danom prípade súd prvého stupňa žalobcu riadne predvolal na pojednávanie 24. februára 2012 (viď doručenku na č.l. 89 spisu). Žalobca podaním z 20. februára 2012 (č.l 99 spisu) požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní, nepožiadal ale o jeho odročenie (obsah tohto podania dokonca nasvedčuje tomu, že sám počítal s tým, že pojednávanie sa uskutoční aj v jeho neprítomnosti). Postup súdu prvého stupňa, ktorý v tejto procesnej situácii vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.
... v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Postup odvolacieho súdu teda zodpovedal ustanoveniu § 214 ods. 2 O.s.p. a nemal za následok procesnú nesprávnosť v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“ Sťažovateľ namietal aj existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g) OSP, keď podľa jeho tvrdenia napadnutý rozsudok odvolacieho súdu predstavoval len rozhodnutie predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. Najvyšší súd sa k tomu vyjadril: «So zreteľom na podstatu predmetnej námietky žalobcu najvyšší súd, postupujúc podľa vyššie uvedených ustanovení Spravovacieho poriadku, vyžiadal z Krajského súdu v Prešove zberný spis zn. 19 Co 85/2012... otvoril... obálku, v ktorej sa nachádza zápisnica o hlasovaní členov odvolacieho súdu... Zo zápisnice o porade a hlasovaní senátu vyplýva, že ju podpísali všetky menované sudkyne a za prijatie tohto rozhodnutia hlasovali tak predsedníčka senátu odvolacieho súdu, ako aj obe jeho členky. Na tomto základe dospel dovolací súd k záveru, že aj táto dovolacia námietka je neopodstatnená.
Sťažovateľ v dovolaní namietal aj procesné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., no podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „Dovolací súd môže ale pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia takejto povahy len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Tzv. iná vada je síce relevantný dovolací dôvod, sama o sebe ale (i keby k nej skutočne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, k vade tejto povahy došlo alebo nedošlo (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“»
A napokon vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemuposúdeniu veci najvyšší súd uviedol:„Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesné prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“
Najvyšší súd teda dospel k záveru, že„prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 a § 237 O.s.p. nemožno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že jeho opravný prostriedok je procesné neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.“.
32. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnostinávrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, čisplnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhodujeo merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebeobsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanieo ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomocinajvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnostidovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušeníoznačených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
33. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlades procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súduv sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípades Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietolpre neprípustnosť (III. ÚS 539/2011).
34. Ústavný súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že odôvodnenienapadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základrozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie je v rozpore so zárukamivyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015 podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 13, čl. 17 a čl. 41 a nasl. dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 418/2013 z 26. februára 2015
35. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavujepredovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa odústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzípredmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnejochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľdomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil zaporušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpenýzvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09). Text uvedený mimo petitupovažuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,IV. ÚS 174/2011).
36. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, síce v odôvodnenísvojej sťažnosti načrtol aj dôvody porušenia svojho práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1Dodatkového protokolu k dohovoru, v rámci vymedzenia petitu svojej sťažnosti však akoporušené označil čl. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 13, čl. 17, čl. 41 a nasledujúcedohovoru. Ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, preto namietané porušenie práva naochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru považuje len za súčasťargumentácie sťažovateľa.
Vo vzťahu k uvedeným článkom ústavy a dohovoru, ktoré sťažovateľ označil v petitesvojej sťažnosti, však v odôvodnení neuviedol, v čom malo porušenie uvedených právspočívať, a nepredostrel žiadne argumenty, ktoré by mali porušenie označených právodôvodňovať. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa zjavnenezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému petitu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 13, čl. 17, čl. 41 a nasl. dohovoru odmietnuť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
36. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľanerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2016