znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   zdraviapodľa   čl. 40   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnoustarostlivosťou, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu zdraviapodľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu pre dohľadnad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   z jeho   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   nespokojnýs postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti požiadal písomne úrad o prešetrenie jehopostupu.   Úrad   po   vykonaní   šetrenia   zaslal   sťažovateľovi   listom   oznámenie   o ukončeníšetrenia podania sp. zn. 34244/2013/602 z 24. mája 2013, v ktorom konštatoval, že nezistilporušenie   súčasne   platných   právnych   predpisov   pri   liečbe   sťažovateľa.   Sťažovateľnespokojný s výsledkom šetrenia písomne žiadal „o preskúmanie postupu pobočky Banská Bystrica“ vo veci už uvedeného šetrenia úradu. Úrad na sťažovateľovo podanie reagovaloznámením z 2. decembra 2013, ktorým konštatoval správnosť postupu pobočky úradu.Sťažovateľ podal aj sťažnosť adresovanú Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republikyz 20. mája 2014, ktoré oznámením sp. zn. Z00377-2014-OKVAS postúpilo sťažnosť úraduna   vybavenie.   Úrad   sťažnosť   z   20.   mája   2014   vybavil   oznámením   výsledku   šetreniasp. zn. 40353/2014/972 z 8. júla 2014, ktorým sťažovateľovi oznámil, že pobočka úradupri vybavovaní   podnetov   zo   strany   sťažovateľa   postupovala   komplexne,   stotožnila   sazo závermi   šetrenia   vyjadrenými   v skoršom   oznámení   z 24.   mája   2013   a vzhľadomna absenciu nových namietaných skutočností uviedla, že úrad nemôže vykonať opakovanýdohľad.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta,   že   postup   úradu   bolnesprávny   a poškodil   jeho   ústavné   práva   podľa   čl.   40   ústavy,   pretože   úrad   sa   v rámcisvojich   postupov   nevyjadril   k   správnosti   alebo   nesprávnosti   liečebného   postupu,   lenkonštatoval,   že   postup   poskytovateľa   liečebnej   starostlivosti   bol   v súlade   s právnymipredpismi.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súdnálezom vyslovil porušenie označeného ústavného práva postupom úradu a vec vrátil úraduna ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde návrhy   vo   veciach,   na   prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal tým,či   účinnú   ochranu   základného   práva,   ktorého   porušenie   vo   svojej   sťažnosti   namietal,neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkov nápravy, ktoré jemožné súčasne považovať za účinné právne prostriedky ochrany namietaného porušeniajeho základného práva (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda či v danom prípade nejdeo nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že k porušeniu označených právsťažovateľa malo dôjsť postupom úradu vo veci jeho podnetu a jeho sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky   súdny   poriadok   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   (ďalej   len   „OSP“)v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa   odseku 2   citovaného   ustanovenia   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdyzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zverujerozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   v   oblastiverejnej správy.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bolaukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánuverejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nejalebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochranyproti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú, alebo hrozí jeho opakovanie.

Preskúmajúc   negatívnu   enumeráciu   a postupy   a rozhodnutia,   ktoré   sú   vylúčenéz preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiadenlegálny dôvod na záver, podľa ktorého by malo byť v danej veci namietaný postup úradu(ako orgánu verejnej moci) pri výkone jeho úloh z tejto právomoci vylúčený.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictvak dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na dosiahnutie   nápravy   svojho   označenéhozákladného   práva,   porušenie   ktorého   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal.   Účinnýprostriedok   nápravy   v prípade   namietaného   porušenia   označeného   základného   právapostupom úradu v okolnostiach prípadu závisel od jeho právneho posúdenia, či sťažovateľoznámenie výsledku šetrenia z 8. júla 2014 považoval za iný zásah alebo ho považovalza rozhodnutie. Pokiaľ ho sťažovateľ považoval za rozhodnutie, mohol podať návrh podľa§ 244 OSP a nasl., alebo ak ho považoval za iný zásah, mohol podať návrh podľa § 250vods. 1 OSP.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponoval dostupným a účinným prostriedkomnápravy   ním   namietaného   porušenia   označeného   základného   práva,   o ktorom   bolv konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   princípsubsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v týchprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),nie je vo vzťahu k predmetnému postupu úradu daná právomoc ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v   stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobneIV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v rámci   predbežnéhoprerokovania odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie beztoho, aby sa zaoberal tým, či vôbec mohlo namietaným postupom úradu dôjsť k porušeniuoznačeného základného práva sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015