znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   Mgr.   P.   A.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 47/2012 z 30. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   spol.   s   r.   o.   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2012 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o., B. (ďalej   len „sťažovateľka“),   doplnená písomným podaním   doručeným   25.   októbra 2012, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Cdo 47/2012 z 30. júla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom účastníka –odporcu   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 51 C 75/2010. Podaním doručeným okresnému súdu 23. marca 2011 oznámila v označenom konaní svoj vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na strane odporcu s odôvodením,   že   má   právny   záujem   na   výsledku   predmetného   súdneho   konania. Predmetom označeného konania vedeného okresným súdom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým je zriadené exekučné záložné právo v súvislosti s exekučnými konaniami, v ktorých je sťažovateľka v pozícii oprávnenej a v ktorých je zabezpečovaný nútený výkon právoplatných rozsudkov okresného súdu. Povinným v týchto exekučných   konaniach   je   práve   odporca   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 51 C 75/2010.

Právny   záujem   na   výsledku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 51 C 75/2010   sťažovateľka   vo   svojom   oznámení   o vstupe   do   konania odôvodnila tým, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré   sú   jediným   majetkom   odporcu,   z ktorého   sťažovateľka   môže   uspokojiť   svoje judikované pohľadávky, a jednak tým, že ako oprávnenej v exekučných konaniach bolo na zabezpečenie vymožiteľnosti jej judikovaných pohľadávok zriadené exekučné záložné právo na tieto nehnuteľnosti.

Okresný   súd   na   základe   návrhu   oboch   účastníkov   konania   na   nepripustenie sťažovateľky   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   rozhodol   uznesením sp. zn. 51 C 75/2010 zo 6. apríla 2011 tak, že nepripustil vstup sťažovateľky do konania.

Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 14 Co   253/2011   z 28. októbra   2011   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového súdu.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   v danom   prípade   neexistuje právny záujem   sťažovateľky   na výsledku   konania,   ktorý   je   v zmysle   §   93   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania. Ďalej krajský súd vo svojom rozhodnutí   konštatoval,   že   o právny   záujem   ide   vtedy,   ak   rozhodnutím   vo   veci   bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného   práva.   V danom   prípade   právne   postavenie   vedľajšieho   účastníka   proti odporcovi   zostane   bez   ohľadu   na výsledok   konania   nezmenené.   K zmene   dôjde   jedine v otázke   prípadného   sťaženia   vymožiteľnosti   pohľadávky,   čo   už   predstavuje   prekážku faktického charakteru.

Sťažovateľka   nesúhlasiac   s právnym   názorom   krajského   súdu   podala   dovolanie, v ktorom namietala, že jej bola znemožnená obrana jej práv a právom chránených záujmov, a teda jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol   jej   dovolanie,   v odôvodnení   ktorého   sa   nestotožnil   s právnym   názorom sťažovateľky   a konštatoval   neexistenciu   právneho   záujmu   sťažovateľky   na   výsledku predmetného   konania   z dôvodu,   že   samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   je   veriteľom odporcu, nezakladá právny záujem na výsledku konania, ako má na mysli § 93 ods. 1 OSP. Konštatoval, že v danom prípade ide vyslovene o majetkový záujem, ako správne ustálil aj odvolací   súd.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   právny   záujem   sťažovateľky   nemožno vyvodiť ani z jej postavenia ako oprávnenej v označených exekučných konaniach. V tejto súvislosti   sa   stotožnil   s právnym   záverom   krajského   súdu,   že   prípadným   určením spoluvlastníckeho práva navrhovateľa nedôjde k zmene právneho postavenia sťažovateľky v rámci hmotného práva.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že „nezákonnosť nepripustenia sťažovateľa ako   vedľajšieho   účastníka   konania   spočíva   v nesprávnej   aplikácii   ust.   §   93   ods.   O.s.p. a nesprávnom, neprimerane reštriktívnom a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcom výklade   pojmu   právny   záujem   na   výsledku   konania“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka v sťažnosti   najvyššiemu   súdu   vyčítala,   že   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia nevysporiadal   s   existujúcou   rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu,   a v tomto   smere poukázala na konkrétne rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci „sp. zn. 3 Cdo 319/09“, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Rč 78/2006.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„...   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a v zmysle   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012, č. k. 5Cdo 47/2012 zruší a vec vráti na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky do konania ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu   v konaní   vedenom   okresným   súdom sp. zn. 51 C 75/2010 odmietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten   bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   O svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   I.   ÚS   363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).

Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Sťažovateľka namietala, že jej mala byť odňatá   možnosť   pred   súdom   konať   v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   §   93   ods.   1   OSP a neprimerane reštriktívnym a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcim výkladom pojmu „právny záujem na výsledku konania“, v dôsledku čoho najvyšší súd nesprávne v rozpore s jej označenými právami vyhodnotil jej dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   uznesenia,   ktorá   vychádza   z výkladu   pojmu   „právny   záujem   na   výsledku konania“,   je   dostatočná   a   zrozumiteľná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu   nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v prípadoch výkladu a aplikácie procesných predpisov orgánom verejnej moci je potrebné mať na zreteli čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto vo všeobecnosti   reštriktívny   výklad   takýchto   noriem   je   namieste.   Najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s aplikáciou § 93 ods. 1 OSP konštatoval, že právny   záujem   v danom   prípade   neexistuje,   pretože   bez   ohľadu   na   výsledok   konania nedôjde   k zmene   právneho   postavenia   sťažovateľky   v rámci   hmotného   práva.   Takýto právny názor korešponduje s okolnosťami posudzovaného prípadu, pretože sťažovateľka bude   bez   ohľadu   na   výsledok   konania   aj   naďalej   oprávnenou   v exekučnom   konaní (rozhodnutie   nebude   mať   vplyv   na   existenciu   pohľadávky   sťažovateľky)   a v súvislosti so zriadením exekučného záložného práva exekútorom jej ani podľa názoru ústavného súdu žiadne hmotné právo nevzniklo, pretože ide o procesný nástroj exekútora, ktorým exekútor len zabezpečuje vykonateľnú pohľadávku.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého uznesenia   nevysporiadal   a   nerešpektoval   svoje   skoršie   rozhodnutie   v analogickej   veci, a v sťažnosti   poukazovala   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod „sp. zn. 3 Cdo 319/09“ a ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, tak k tejto námietke ústavný súd poznamenáva, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu v danej otázke nie   je   jednotná,   a ako   príklad   uvádza   rozhodnutie   v konaní   sp.   zn.   3   Cdo   140/2005 z 29. septembra   2005,   kde   najvyšší   súd   pri   výklade   pojmu   právny   záujem   na výsledku konania zaujal stanovisko, že „o právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude   dotknuté   právne   postavenie   vedľajšieho   účastníka   (jeho   práva   a   povinnosti vyplývajúce z hmotného práva)“.

Ústavný súd v tejto súvislosti   tiež pripomína, že jeho úlohou nie je zjednocovať judikatúru najvyššieho súdu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013