znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   M.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   T.   ml., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť K. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. T. ml.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... O nároku sťažovateľky rozhodol Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C/204/2009 v právnej veci žalobkyne: K. M. proti žalovanému: M. S. o zaplatenie 10.622,05 € s príslušenstvom rozsudkom zo dňa 07. 01. 2011, ktorým žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietol žalobu z dôvodu, že skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ vyžaduje, aby sa sťažovateľka domáhala vrátenia zaplatenej časti kúpnej ceny výlučne oproti vráteniu vlastníctva Bytu. Nakoľko však žalobkyňa nikdy nenadobudla vlastnícke právo k Bytu, nie je možné, aby podľa § 457 OZ splnila vzájomnú reštitučnú povinnosť na vydanie vzájomne poskytnutých plnení z neplatného právneho úkonu a tým nárok sťažovateľky na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny nepriznal. Nakoľko sťažovateľka mala za to, že tento rozsudok je nesprávny podala voči nemu odvolanie.

Sťažovateľka   v   podanom   odvolaní   poukazovala   na   to,   že   aplikácia   §   457   OZ na právny   vzťah   účastníkov   tohto   konania   je   vylúčená.   Z   odbornej   literatúry,   ktorá vychádza z ustálenej praxe súdov bývalej ČSSR, resp. ČSFR a následne zo súdov SR a ČR vyplýva: „Ustanovenie § 457 upravuje vzájomnú reštitučnú povinnosť strán zrušenej alebo neplatnej zmluvy.   V   žiadnom prípade však nepredstavuje samostatnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia sa zakladá na niektorej zo skutkových podstát uvedených v § 451 ods. 2; § 457 len špeciálne upravuje jeho obsah. Predpokladom aplikácie ustanovenia § 457 je, že na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy už plnili obidve zmluvné strany. Pokiaľ plnila iba jedna zo strán vyplýva povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia podľa § 451 ods. 1, § 456 alebo § 458. Aplikácia § 457 v tomto prípade nie je namieste pretože jeho hlavným zmyslom je vzájomne podmieniť reštitučné záväzky obidvoch strán a tým sa vyhnúť situácii, v ktorej by sa jedna strana domáhala vrátenia plnenia, ktoré poskytla bez toho, aby druhej strane nevydala plnenie, ktoré sama od nej dostala. Tam, kde na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnila iba jedna zo strán nie je pojmovo možné konštruovať vzájomnú podmienenosť plnenia obidvoch strán,   pretože   ich   skrátka   nie   je   čím   podmieniť“   (Eliáš   a   kol.:   Občanský   zákonník Velký akademický komentář, I. svazek, Linde Praha, a. s. 2008). To znamená, že vzájomná reštitučná povinnosť podľa § 457 OZ nastupuje len v prípade, ak z neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnili obidve zmluvné strany. Až v takomto prípade sú reštitučné nároky účastníkov neplatného, resp. zrušeného právneho úkonu vzájomne podmienené...

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom sp. zn. 5 Co/85/2011   zo   dňa   26.   10.   2011,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   potvrdil. Z odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   použil   pri   rozhodovaní   správny predpis, správne ho vyložil a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani skutočnosti   uvedené   v odvolaní.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   „...   súdna   prax   sa zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná, môže sa účastník domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie zo zmluvy. Pri neplatnosti dvojstranného právneho úkonu musí nastúpiť postup podľa § 457 OZ a nárok jedného z účastníkov zmluvy na   vrátenie   plnenia   z   neplatnej   zmluvy   je   zo   zákona   podmienený   jeho   záväzkom   voči druhému účastníkovi“...

Sťažovateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje a považuje ho za nesprávny a neústavný. Odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní,   s   citovanou   judikatúrou   a   odbornou   literatúrou,   pri   svojich   úvahách   sa nevysporiadal   so   skutočnosťami   namietanými   v   podanou   odvolaní   o   vyfabrikovaných tvrdeniach prvostupňového súdu,   ktoré nevychádzajú z vykonaného dokazovania a tieto jeho   tvrdenia bez   ďalšieho   prevzal   a na   tvrdenia   sťažovateľky pritom   neprihliadal.   Na druhej   strane   sa   odvolací   súd   odvoláva   na   zjednotenú   súdnu   prax,   pričom   akýkoľvek príkladný   odkaz   na   takúto   prax   neposkytol,   čím   možno   jeho   rozhodnutie   považovať   za arbitrárne a opreté len o presvedčenie odvolacieho súdu bez jeho podloženia relevantnými právnymi zdrojmi.

Odvolací   súd pri   svojich právnych   úvahách   o   tom,   že   žalovaný   splnil   povinnosť z kúpnej zmluvy tým, že Byt odovzdal sťažovateľke opomenul najzákladnejšiu a esenciálnu náležitosť kúpnej zmluvy, a to, že predávajúci má nielen povinnosť faktického odovzdania predmetu kúpy do držby kupujúceho, ale odovzdaním sa v zmysle § 588 ods. 1 OZ rozumie odovzdanie   predmetu   kúpy   do   vlastníctva   kupujúceho.   Pokiaľ   by   šlo   o   synalagmatický právny   vzťah   tak   povinnosť   sťažovateľky   zaplatiť   žalovanému   kúpnu   cenu   by   bola podmienená povinnosťou žalovaného sťažovateľke nielen odovzdať Byt (ako sa odvolací, ale aj prvostupňový súd nesprávne domnievajú), ale aj previesť vlastnícke právo k bytu. Inak by kúpna zmluva ako zmluvný typ nemala v právnej spoločnosti absolútne žiadne opodstatnenie...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/85/2011 zo dňa 26. 10. 2011 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   5   Co/85/2011   zo   dňa   26.   10.   2011   a   vracia   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť   sťažovateľke   trovy   tohto   konania   vo   výške   261,82   €   na   účet   jeho   právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktoré   považuje   sťažovateľka   namietaný   rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že jej nárok na zaplatenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý s odvolaním sa na to, že sťažovateľka si mala uplatňovať nárok na náhradu škody voči inej osobe.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   5   Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 41 C/204/2009-228 z   7.   januára   2011   v   konaní   o   zaplatenie   10   622,05   €   s   prísl.   z   titulu   bezdôvodného obohatenia   vyslovil   svoj   právny   názor   a   vysvetlil   dôvody   svojho   rozhodnutia,   prečo rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   5   Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 okrem iného uviedol:

„... K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku je potrebné uviesť, že aj súdna prax sa zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná,   môže   sa   jej   účastník   domáhať   úspešne   vrátenia   svojho   plnenia   len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, pokiaľ nie je dobre možné vrátenie plnenia pôvodného (§ 458 ods. 1 veta druhá OZ). Pri neplatnosti dvojstranného právneho úkonu (akým kúpnopredajná zmluva o predaji nehnuteľnosti bezpochyby je) musí nastúpiť postup podľa § 457 OZ a nárok jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi. V   prejednávanej   právnej   veci   je   potrebné   vychádzať   zo   súdnej   praxe,   že   nárok jedného   z   účastníkov   zmluvy   na   vrátenie   plnenia   z   neplatnej   zmluvy   je   zo   zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi, a táto vzájomná viazanosť musí byť vyjadrená   v   rozsudku,   ktorým   súd   rozhodne   o   niektorom   z   týchto   nárokov.   Vzájomne podmienenými   plneniami   sú   všetky   plnenia   vzájomnej   podmienenosti,   na   ktorých   sa účastníci dohodli, ako aj plnenia, kde podmienenosť a vzájomná viazanosť priamo vyplýva zo zákona.

Vrátenie kúpnej ceny oproti vydaniu nehnuteľnosti vyplýva z uzavretej kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania (fotokópia kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu z 11.   7.   2006,   na č.   l.   9 - 11),   kde na jednej   strane predávajúci -   žalovaný prevádzal v zmysle čl. II. Zmluvy, v ňom špecifikovanú nehnuteľnosť na kupujúcich - pod 1. žalobkyňu a 2. Bc. M. V. a na strane druhej podľa jej čl. VI žalobkyňa ako kupujúca v podiele 1/2 kúpila do podielového spoluvlastníctva predmetnú nehnuteľnosť a uhradila predávajúcemu

-žalovanému 320.000,-Sk pri podpise zmluvy. Synalagmatický charakter uvedeného záväzku je jednoznačný, nakoľko povinnosť žalovaného previesť predmetný byt na žalobkyňu bola oproti zaplateniu kúpnej ceny žalobkyňou; išlo o dvojstranný právny úkon, akým kúpna zmluva nepochybne je, podmienená plnením oboch zmluvných strán (aj keď z neplatného právneho úkonu), ktorý bol medzi účastníkmi v kúpnej zmluve dohodnutý a ktorý vyplýva aj z ust. § 588 ods. 1 OZ, podľa ktorého z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet   kúpy   kupujúcemu   odovzdať   a   kupujúcemu   povinnosť   predmet   kúpy   prevziať a zaplatiť   zaň   predávajúcemu   dohodnutú   cenu.   Ide   teda   o   odplatný   prevod   vlastníctva k veci.   Preto,   pokiaľ   žalobkyňa   voči   žalovanému   žiada   vydať   plnenie   vyplývajúce z bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451   OZ   ods.   1,   uvedené   zák.   ust.   nie   je   možné aplikovať, keďže pri uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy, aj keď išlo o neplatný právny úkon, pri uzatváraní kúpnej zmluvy plnili obidve zmluvné strany, a preto v prejednávanej veci je namieste   použitie   §   457   OZ.   So   zreteľom   na   synalagmatický   charakter   záväzku,   ktorý vznikol medzi oboma účastníkmi, t. j. kúpnopredajnej zmluvy a nemožnosť žalobkyne vrátiť žalovanému ním poskytnuté plnenie, t. j. vrátiť mu predmet kúpy - nehnuteľnosť do jeho vlastníctva, nemôže sa voči žalovanému úspešne domáhať vrátenia plnenia, ktoré prijal od žalobkyne z titulu zaplatenia kúpnej ceny 320.000,-Sk, pretože reštitúcia z jednej i druhej strany nie je možná a vlastníctvo k predávanému bytu neprejde opäť na predávajúceho, t. j. na žalovaného. Žalobkyňa pri tak širokom výklade použitia § 451 OZ., t. j. aj v prípade vrátenia   bezdôvodného   obohatenia   z   neplatnej   kúpnej   zmluvy   v   podstate   popiera dvojstrannosť právneho vzťahu - kúpnej zmluvy (aj keď neplatnej), ktorý medzi účastníkmi konania   vznikol,   pretože   tvrdí,   že   prevodca   nehnuteľnosti   -   žalovaný   jej   neposkytol akékoľvek plnenie, t. j. že nedošlo k odovzdaniu predmetu kúpy, že plnila iba ona, avšak opomína skutočnosť, že žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy jej plnil za podmienky, že mu žalobkyňa zaplatí kúpnu cenu a v súčasnosti nie je v možnostiach žalobkyne, aby mu byt vrátila.   Je   potrebné   vziať   na   zreteľ   aj   to,   že   v   prejednávanej   veci   nárok   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia   by   bolo   možné   uplatňovať   len   subsidiárne,   v prípade,   ak   by neboli podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody (R 1/1979 ) a žalobkyňa si mohla uplatniť nárok na náhradu škody voči tomu, kto jej spôsobil   škodu   svojim   protiprávnym   konaním   tým,   že   prvotne   uzavrel   neplatnú   kúpnu zmluvu, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné kúpne zmluvy, a pokiaľ si takýto nárok voči škodcovi neuplatnila, nemôže to byť na ujmu žalovaného, ktorý vznik škody na jej strane nezavinil...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že jeho   odôvodnenie   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Krajský   súd   podľa   ústavného   súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú dané podmienky na dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. V danom prípade si sťažovateľka mala uplatniť nárok z titulu zodpovednosti za škodu voči osobe, ktorá jej spôsobila škodu svojím protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrela neplatnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Odvolací súd dôsledne postupoval podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku, keď preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu z pohľadu odvolacích dôvodov.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III.   ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012