znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 135/2009-27 z 18. novembra 2009 a sp. zn. 43 CoE 8/2010 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE 135/2009-27 z 18. novembra 2009 a sp. zn. 43 CoE 8/2010 z 21. októbra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 21. 03. 2003 poskytol Sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: I. K., bytom D. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 165,97 Eur (t. j. 5000,02 Sk). Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky.   Dlžník   bol   povinný   uhrádzať   sťažovateľovi   poskytnutý   úver   v   12-ich dvojtýždňových splátkach v sume 21,24 Eur (639,88 Sk) dvojtýždenne od 04. 04. 2003. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   stal   v   zmysle   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru,   úver   okamžite splatný. Dňa 29. 11. 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 13. 02. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom Zvolen (ďalej len „Okresný súd“) dňa 03. 03. 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Dňa 04. 09. 2007 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené dňa 03. 03. 2004 poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania uznesením zo dňa 09. 07. 2009, sp. zn. 11Er 413/2004-18 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora Okresný súd nerozhodol.

Sťažovateľ podal dňa 30. 07. 2009 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „Krajský   súd“)   ako   súd   odvolací uznesením zo dňa 18. 11. 2009 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 09. 07. 2009 ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením zo dňa 25. 03. 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľ podal dňa 17. 06. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 21.   10.   2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 25. 03. 2010 ako vecne a právne správne...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní...

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť   konanie   na   vyhlásenie   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   čo   spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania   z   vlastného   podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v   týchto   konaniach,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   následne   exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.».

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uzneseniami krajského súdu č. k. 12 CoE 135/2009-27 z 18. novembra 2009 a sp. zn. 43 CoE 8/2010 z 21. októbra 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 247,95 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 49,26 €.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   135/2009-27 z 18. novembra 2009 a sp. zn. 43 CoE 8/2010 z 21. októbra 2010.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   12   CoE   135/2009-27   z 18. novembra   2009   (ktorým   potvrdil uznesenie   prvostupňového   súdu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú)   nadobudlo právoplatnosť ešte 12. januára 2010 a sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu doručila 11. februára 2011, teda zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv uznesením   krajského   súdu   č. k. 43 CoE   8/2010   z 21.   októbra   2010   (ktorým   potvrdil uznesenie   prvostupňového   súdu   o zastavení   exekúcie),   pričom   v   relevantnej   časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa uvádza:

„Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že uznesením súdu prvého stupňa č. k. 11 Er   413/2004-18   zo   dňa   09.   júla   2009   bola   exekúcia   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného   poriadku   vyhlásená   za   neprípustnú   z dôvodu,   že   oprávneným   predložená notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   bolo   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho č. k. 12 CoE 135/2009-27 zo dňa 18. novembra 2009 potvrdené, pričom odvolací súd sa s argumentáciou súdu prvého stupňa stotožnil. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 12. 01. 2010.

Nakoľko exekúcia v tomto prípade bola právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásená za neprípustnú, súd prvého stupňa postupoval správne, keď v zmysle citovaného § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

Námietky oprávneného   vznesené   v odvolaní   sú v tomto   štádiu   konania už   právne irelevantné, odvolací súd sa nimi podrobne zaoberal v uznesení č. k. 12 CoE 135/2009-27 zo   dňa   18.   novembra   2009,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Odvolací súd preto považoval napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie za vecne správne a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný právny názor všeobecného súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (notárska   zápisnica),   ktoré   by   bolo   spôsobilé   byť   exekučným   titulom,   exekúcia   je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007   vydanom   pod   sp. zn.   3   Cdo/164/1996 publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997   uviedol,   že   „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011