znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K., Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. U, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/22/2009 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2010   faxom   a 4.   februára   2010   poštou   doručená   sťažnosť   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo/22/2009 z 29. októbra 2009.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:«Dňa 27. 04. 2004 sme so zhotoviteľom D... uzatvorili Zmluvu o dielo... na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal vykonať pre nás stavebné práce... Podľa bodu 6.1 Zmluvy o dielo bola cena za dielo splatná nasledovne:

a) v deň začatia prác zálohová platba vo výške 131 289,- Sk,

b)   suma   868   711,-   Sk   vrátane   DPH   do   21   dní   od   zápisničného   odovzdania a prevzatia diela a po doručení faktúry, teda 21 dní sa počíta od toho úkonu, ktorý bol vykonaný neskôr,

c) suma 312 894,56 Sk vrátane DPH najneskôr do 31. 12. 2004... Dňa 19. 08. 2004 bol podpísaný Dodatok č. 1 v zmysle ktorého sa navrhovateľ zaviazal na vlastné náklady vykonať výmenu podlahy o výmere 180 m² poškodenej v rámci stavebných úprav strechy. Dátum skončenia a odovzdania prác (výmena podlahy) bol v zmysle Dodatku č. 1 dohodnutý do 19. 09. 2004. Zároveň bolo v Dodatku č. 1 dohodnuté, že ak navrhovateľ nesplní úlohu uvedenú v ods. 1 Dodatku č. 1 v stanovenej lehote (výmena podlahy do 19. 09. 2004) zaniká mu nárok na zaplatenie ceny za dielo vo výške 312.895,- Sk splatnej do 31. 12. 2004...

Máme za to, že v prípade ods. 2 Dodatku išlo o rozväzovaciu podmienku podľa § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v prípade ktorej nesplnenia zanikne navrhovateľovi nárok na zaplatenie ceny za dielo vo výške 312.895,- Sk splatnej v zmysle Zmluvy o dielo do 31. 12. 2004...

Okresný súd vo Zvolene rozsudkom č. k. 12 Cb 27/07-191 napriek vyššie uvedeným skutočnostiam vyhovel návrhu navrhovateľa a zaviazal nás uhradiť navrhovateľovi sumu 312.894,50 Sk s 14,50 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 23. 12. 2004 do zaplatenia ako aj nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

Z   odôvodnenia   Rozsudku   Okresného   súdu   vyplýva,   že   prvostupňový   súd prejudiciálne posúdil otázku platnosti Dodatku č. 1 zo dňa 19. 08. 2004 k zmluve o dielo zo dňa 27. 04. 2004 tak, že tento dodatok posúdil ako neplatný, z dôvodu, že svojim obsahom a účelom odporuje zákonu a to tým, že právny úkon, Dodatok č. 1, síce výslovnému zneniu zákonného   ustanovenia   neodporuje,   avšak   sleduje   ten   cieľ,   aby   zákon   dodržaný   nebol. Prvostupňový súd považoval dikciu Dodatku č. 1 z 18. 04. 2004 za šikanáciu, pri ktorej sa výkonom práva nesleduje cieľ, ale iba poškodzovanie strany navrhovateľa. Takýto cieľ je podľa názoru prvostupňového súdu v rozpore s podstatou podnikania s tým, že zásada poctivého obchodného styku zahŕňa aj ochranu dobromyseľnosti druhej strany...

Prvostupňový   súd   pri   vyhlásení   rozsudku   ústne   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie   len stroho s tým, že je viacej dôvodov na základe ktorých rozhodol tak ako rozhodol a tieto dôvody budú následne uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Po obdržaní písomného vyhotovenia rozsudku sme ostali zaskočený, nakoľko sme sa po prvý krát dozvedeli, že jediným   dôvodom   prečo   prvostupňový   sud   rozhodol   tak   ako   rozhodol   bolo,   že   posúdil Dodatok ako neplatný a to z dôvodu, že podľa jeho názoru odporuje zásadám poctivého obchodného   styku.   Ak   by   sme   vedeli,   že   rozpor   predmetného   Dodatku   s   poctivým obchodným   stykom   bude   pre   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   jedinou   podstatnou skutočnosťou, vyjadrili by sme sa k nej, prípadne by sme navrhli vykonanie ďalších dôkazov preukazujúcich,   že   Dodatok   v   žiadnom   prípade   nemôže   a   nie   je   v   rozpore   s   poctivým obchodným stykom. Uvedená skutočnosť sa objavila až v písomnom vyhotovení rozsudku a preto sme na ňu nemohli možnosť reagovať v predmetnom konaní a ani sa k nej vyjadriť. Máme   za   to,   že   vzhľadom   na   uvedený   postup   prvostupňového   súdu   nám   bola   odňatá možnosť konať pred súdom...

Ďalej   sme   v   našom   odvolaní   poukázali   aj   na   nepreskúmateľnosť   a   značnú zmätočnosť prvostupňového rozhodnutia pretože nevieme, na základe akých skutočností, resp.   akých   konkrétnych   dôkazov   dospel   prvostupňový   súd   k   záveru,   že   Dodatok   je   v rozpore s poctivým obchodným stykom.

Nárok   na   doplatenie   zvyšnej   sumy   navrhovateľovi   zanikol,   pretože   nedodržal dojednané podmienky a nie z dôvodu, že by sa tejto sumy navrhovateľ vzdal. V danom prípade išlo o dojednanie rozväzovacej podmienky spočívajúcej v tom, že ak v určitej lehote navrhovateľ nesplní svoju povinnosť, nárok na zaplatenie časti ceny za dielo mu zaniká. V tomto smere nejde o dojednanie dohody v rozpore so zákonom, ale v súlade s ním a to ako podľa § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak aj podľa § 570 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka...

Prvostupňový   súd   vôbec   nezobral   do   úvahy   skutočnosť,   že   škodu   -   zatečenie priestorov - spôsobil sám zhotoviteľ, ktorý podľa § 537 ods. 1 Obchodného zákonníka, zodpovedá objektívne za škodu na diele počas jeho vykonávania...

Napriek nami v odvolaní podľa nášho názoru oprávnene vytknutým skutočnostiam, Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudok   Okresného   súdu   vo   Zvolene   rozsudkom   č.   k. 43 Cob 60/2009 potvrdil.

Z odôvodnenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že odvolací súd sa plne stotožnil s výrokom rozhodnutia okresného súdu vo veci samej, ktorý pokladá za vecne správny, nakoľko odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a skutkovým záverom ako súd prvého stupňa. Odvolací súd však potvrdil rozsudok prvostupňového súdu z   iného   právneho   dôvodu   ako   súd   prvého   stupňa,   a   vychádzal   zo   skutočností,   ktoré navrhovateľom tvrdené neboli a súd prvého stupňa sa s nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. Odvolací súd mal za to, že nebol žiadny dôvod zaoberať sa v predmetnom konaní platnosťou Dodatku č. 1, pretože v Dodatku č. 1 je obsiahnutá samostatná dohoda o vykonaní prác bezodplatne navrhovateľom, v určitom vopred dohodnutom termíne s tým, že suma tam uvedená by mohla byť skôr podľa obsahu sankciou za omeškanie s dohodnutým termínom plnenia, prípadne zmluvnou pokutou, zaplatenia ktorej však nie je predmetom predmetného konania. Pri prípadnom posudzovaní výšky zmluvnej pokuty by bolo nesporné uvažovať tak, ako uvažoval okresný súd a ako to navrhovateľ v konaní navrhol s aplikáciou ust. § 265 Obchodného zákonníka, prípadne aj s aplikáciou ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, ku ktorej prihliada súd ex offo...

Voči Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 Cob 60/2009 sme podali dovolanie,   a   to   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   t.   j.,   že   nám   bola   postupom   jednak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolanie sme podali voči rozhodnutiu druhostupňového súdu v celom   rozsahu.   V   dovolaní   proti   Rozhodnutiu   Krajského   súdu   sme   poukázali   tak   na procesnoprávne ako aj hmotnoprávne pochybenie, tak zo strany Okresného súdu vo Zvolene ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici...

V   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   sú   uvádzané   nové   skutočnosti,   ktoré   pre   svoje rozhodnutie považoval odvolací súd za rozhodujúce, ktoré sa však objavili až v písomnom vyhotovení rozsudku krajského súdu a preto sme na ne nemohli reagovať ani v konaní na odvolacom súde a ani sa k nim vyjadriť. Týmto konaním krajského súdu bola porušená dvojinštančnosť konania a nám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Poukázali   sme   v   tomto   smere   na   právnu   vetu   a   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 145/2004 zverejnenom v ZSP pod č. 72/2005 pod názvom „Dvojinštančnosť súdneho konania a odňatie možnosti konať pred súdom“, citujem: „Ak odvolací   súd   potvrdí   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   iného   právneho   dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umožnil sa k novým   právnym   záverom   vyjadriť,   prípadne   predložiť   dôkazy,   ktoré   sa   z   hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, odníme takémuto účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku.“

K   nami   podanému   odvolaniu   proti   Rozsudku   Okresného   súdu   vo   Zvolene   podal navrhovateľ dňa 04. 02. 2009 vyjadrenie, v ktorom si zároveň uplatnil aj trovy odvolacieho konania. Napriek tomu, že krajský súd vydal rozsudok až 26. 03. 2009, t. j. skoro dva mesiace   po   doručení   vyjadrenia   navrhovateľa,   o   tom,   že   navrhovateľ   podal   k   nášmu odvolaniu vyjadrenie sme sa dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... Máme za to, že nám opätovne bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože napriek tomu, že vyjadrenie navrhovateľa bolo súdu doručené v potrebných rovnopisoch aj pre odporcu, nám, resp. nášmu právnemu zástupcovi do dnešného dňa doručené nebolo, následne čoho sme nemali možnosť k tomuto vyjadreniu navrhovateľa zaujať stanovisko... V dovolaní sme okrem procesnoprávneho pochybenia zo strany tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu poukázali aj na hmotnoprávnu stránku veci.

Podľa   § 265   Obchodného   zákonníka (ďalej   aj   „OBZ“),   výkon   práva,   ktorý je   v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu...

Vyššie   uvedené   ustanovenie   §   265   Obchodného   zákonníka   postihuje   tzv. „šikanovanie“ pri výkone práva v obchodných vzťahoch. Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený. Máme za to, že ak navrhovateľ mal byť takýmto výkonom práva poškodený, tak potom neuniesol dôkazné bremeno, pretože podľa nás nepreukázal dôveryhodnými dôkazmi, že by bol takýmto výkonom práva skutočne poškodený.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje viaceré ustanovenia Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktorými spochybňuje skutkové a právne závery Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a tvrdí, že dodatok č. 1 k zmluve o dielo, ktorá bola uzavretá medzi navrhovateľom a sťažovateľom je v súlade s citovanými zákonmi. Namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov (okresného a krajského súdu) vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho právnou argumentáciou „ohľadne podľa nášho názoru bežnej dohody medzi podnikateľmi o rozväzovacej podmienke... podľa § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo bolo významné pre posúdenie veci, pretože nárok navrhovateľa v   zmysle   tejto   rozväzovacej   podmienky   zanikol,   bol   daný   dôvod   na   dovolanie,   aj   keď odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. (Rozhodnutie 3 Cdo 92/96).“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po preskúmaní jeho sťažnosti takto nálezom rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 5 Obdo/22/2009 zo dňa 29. októbra 2009, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný   súd   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   sp.   zn. 5 Obdo/22/2009 zo dňa 29. októbra 2009 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000,-   EUR, ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 661,05 EUR na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. U...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 241/04, I. ÚS 25/05, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstatou sťažnosti sťažovateľa boli jeho tvrdenia o nezákonnosti a nesprávnosti rozsudkov (okresného súdu a krajského súdu), ktoré rozhodovali v spore o zaplatenie časti peňažnej sumy vyplývajúcej z uzavretej zmluvy o dielo. Podľa neho v okolnostiach daného prípadu   všeobecné   súdy   nesprávne právne   posúdili   vec,   keď   riadne   neodôvodnili   svoje rozhodnutia a nedali mu odpovede na jeho námietky, najmä „ohľadne podľa nášho názoru bežnej   dohody   medzi   podnikateľmi   o   rozväzovacej   podmienke...   podľa   §   36   ods.   2 Občianskeho zákonníka...“.

Takisto   sťažovateľ   tvrdí,   že   v   dôsledku   ich   procesných   pochybení   (nemal   napr. možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu navrhovateľa, ktoré uviedol k jeho odvolaniu podanému krajskému súdu alebo k písomnému rozhodnutiu okresného súdu, ktorým „posúdil Dodatok ako neplatný...“, pretože „podľa   jeho   názoru odporuje zásadám   poctivého obchodného styku“, čím mu bola odňatá jeho možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Námietky v tejto súvislosti smerovali aj k tomu, že okresný súd, ako aj krajský súd mali založiť svoje rozhodnutia každý na inom právnom názore, čím nebola dodržaná v jeho prípade „dvojištančnosť konania“.

Sťažovateľ sa preto na základe uvedeného domnieva, že najvyšší súd rozhodnutím, ktorým odmietol dovolanie v jeho veci, porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke porušenia označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom ústavný súd najprv uvádza, že najvyšší súd ako primárny ochranca ústavnosti je viazaný čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), v rámci dovolacieho konania oprávnený a zároveň   povinný dbať na ochranu základných   práv účastníkov konania vrátane ústavne súladného   výkladu   a   aplikácie   relevantných   právnych   noriem   vzťahujúcich   sa   na   daný prípad.

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že účastníkovi občianskeho súdneho konania ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani zákonné procesno-právne predpisy   negarantujú   v   procese   dokazovania   právo   vyjadrovať   sa   k   právnym   záverom konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník   právo   vyjadrovať   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   a   tak   ovplyvňovať   skutkové zistenia   súdu,   je   úplné   objasnenie   skutkového   stavu   veci.   Následné   právne   posúdenie dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu a účastník konania nie   je   oprávnený   doň   kvalifikovane   zasahovať.   Svoj   odlišný   právny   názor   totiž   môže uplatniť   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   alebo   iných   prostriedkov   nápravy,   ku ktorým patrí aj ústavná sťažnosť. Tá však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06).

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu podľa § 242   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a   dospel   k   záveru,   že dovolanie nie je dôvodné.

V   odôvodnení   predmetného   rozsudku   skúmal   dovolací   súd   predovšetkým   to,   či nedošlo k závažnej procesnej vade zakladajúcej zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 OSP, alebo námietkami sťažovateľa,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   resp.   že   všeobecné   súdy nesprávne právne posúdili danú vec.

V podrobnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote dovolanie s poukazom na ust. § 237 písm. f/, § 238 ods. 1 a § 241 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku

Poukazuje na tú skutočnosť, že dňa 21. 01. 2009 podal proti rozsudku súdu prvého stupňa   odvolanie.   Voči   tomuto   jeho   odvolaniu   sa   žalobca   písomne   dňa   04.   02.   2009 vyjadril. Napriek tomu, že krajský súd vydal rozsudok až 26. 03. 2009, t. j. skoro dva mesiace po doručení tohto vyjadrenia, o tejto skutočnosti sa dozvedel až z odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu.   Krajský   súd   zároveň   priznal   žalobcovi   aj   trovy   odvolacieho konania za podané vyjadrenie. Z obsahom vyjadrenia sa oboznámil až po nahliadnutí do súdneho spisu dňa 04. 05. 2009, t. j. po doručení rozhodnutia odvolacím súdom. Je toho názoru, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože napriek tomu,   že   vyjadrenie   žalobcu   bolo   súdu   doručené   v   potrebných   rovnopisoch   aj   pre žalovaného, napriek tomu, jemu, resp, jeho právnemu zástupcovi do dnešného dňa doručené nebolo, následne čoho nemal možnosť k tomuto vyjadreniu zaujať stanovisko.

Odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   z   iného   právneho   dôvodu, vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi nezaoberal. Prvostupňový súd žalobe žalobcu vyhovel s odôvodnením, že dodatok č. 1 je úkon v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Naopak, krajský súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil na tom skutkovom základe, že nebol žiadny dôvod zaoberať sa v predmetnom konaní platnosťou dodatku. S takýmto stanoviskom odvolacieho súdu sa   žalovaný   nestotožňuje,   ale   zároveň   takýmto   postupom   súdu   mu   bola   odňatá možnosť   konať   pred súdom,   keďže   k   uvedenému záveru   odvolacieho   súdu,   ktorý   vôbec nevychádza z okolností zisťovaných a dokazovaných na prvostupňovom súde nemal možnosť sa vyjadriť.

Preto žiada, aby v zmysle § 243b ods. 3 O. s. p. dovolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   najskôr   skúmal,   či dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, a to bez toho, aby vyslovil prípustnosť dovolania. Nejde teda o žiaden z dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. Dovolanie je všeobecne prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Dovolateľ uviedol, že rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., a podľa jeho názoru, napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorý   znemožnil účastníkovi   v   konaní   realizáciu   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, t. j. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.

Postupom súdu v konaní je teda činnosť súdu, ktorá vydaniu súdneho rozhodnutia predchádza, a nie jeho vlastná rozhodovacia činnosť, ktorej úlohou je priebeh konania vyhodnotiť.

Odvolaciemu   súdu   nemožno   vytknúť   procesné   nedostatky,   na   ktoré   poukazuje dovolateľ   v   dovolaní.   Občiansky   súdny   poriadok   neukladá   súdu   povinnosť   doručovať vyjadrenie protistrany k podanému odvolaniu, a pokiaľ odvolanie má všetky náležitosti v zmysle   §   205   ods.   1   O.   s.   p.   je   dostatočným   procesným   podkladom   pre   rozhodovanie odvolacieho súdu bez ohľadu na to, či sa druhá sporová strana vyjadrila, resp. nevyjadrila k dôvodom podaného opravného prostriedku.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p., odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva   do   súvislosti   s   postupom   súdu   a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   veci   zaujatým v napadnutom   rozhodnutí.   Právnym   posúdením   veci   súdom,   spočívajúcom   v   aplikácii hmotnoprávneho   alebo   procesného   predpisu   na   zistený   skutkový   stav   vyjadreným   v rozhodnutí sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. Dovolateľ mal právo ako účastník konania nazerať do súdneho spisu pred odvolacím súdom a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44 ods. 1 O. s. p.). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, na ktorý sa taktiež odvolával dovolateľ, nezakladá prípustnosť dovolania, možno ním odôvodniť dovolanie, ktoré je prípustné len z dôvodov vedených v ust. § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p.

Keďže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., ani v zmysle § 237 O. s. p., dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v dovolacom konám žiadne trovy nevznikli.“

Z   uvedeného   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   po   preskúmaní   dovolacieho dôvodu sťažovateľa usúdil, že v jeho prípade nedošlo k procesným vadám odvolacieho konania a že námietky dovolateľa sa v skutočnosti týkajú právneho posúdenia veci, ktoré však nezakladá samo osebe prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku. Takto formulovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Výsledok   tejto   interpretácie   považuje   ústavný   súd   za   logický   a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave, a ak jeho posúdenie nie je v súlade s názorom účastníka, tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s podstatnými dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   ešte   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je ani to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti nezistil relevantnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a právami označenými sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 240/09).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010