znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 75/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza v konaniach začatých 26. júla 2006 a 19. októbra 2006 o zaplatenie peňažnej pohľadávky s príslušenstvom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 17902/08 až Rvp 18504/08 a sp. zn. Rvp 28509/08 až Rvp 29797/08 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. Rvp 17902/08.

2. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2008 a 15. októbra 2008 doručené sťažnosti spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaniach začatých na návrh sťažovateľky 26. júla 2006   a 19.   októbra   2006,   ktorých predmetom   bolo   rozhodovanie   o uplatnenej   finančnej pohľadávke s príslušenstvom.

Z predložených sťažností vyplýva, že ku dňu ich doručenia ústavnému súdu neboli uvedené konania o návrhoch   sťažovateľky   doručených   okresnému   súdu   prostredníctvom kuriéra   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   nevykonal   v predmetných   veciach   žiaden relevantný procesný úkon. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala hlavne na skutočnosť, že do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nebola vyzvaná ani na zaplatenie súdnych poplatkov za podané návrhy.

Podľa   sťažovateľky „okresný   súd   prejednáva   spor   o zaplatenie   relatívne   nízkej peňažnej   pohľadávky,   ktorý   nevykazuje   znaky   právnej   a faktickej   zložitosti“.   Správanie sťažovateľky podľa jej názoru nemohlo spôsobiť prieťahy.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol, že postupom okresného súdu bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (čo po prepočte predstavuje sumu 663,88 €).

Ústavnému súdu na základe výzvy z 27. júla 2008 doručila predsedníčka okresného súdu 8. septembra 2008 podanie, v prílohe ktorého pripojila listinné materiály obsahujúce korešpondenciu   prebiehajúcu   v dotknutých   konaniach   medzi   sťažovateľkou   a okresným súdom. Prostredníctvom nej ústavný súd zistil tieto skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci.   Dňa   26.   júla   2006   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom uviedla «podávam Vám ďalšie Žaloby na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   som   aj   tieto   ďalšie   podania   urobil   elektronickými   prostriedkami   podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona.   Podanie   vrátane   príloh obsahuje elektronické dokumenty uchované na „DVD nosiči“, ktorý tvorí prílohu listu.». Na uvedené   podanie   reagoval   okresný   súd   listom   z 27.   júla   2006,   v ktorom   upozornil sťažovateľku, že z technického hľadiska nie je možné takto urobené podanie z jeho strany prijať,   pretože   okresný   súd   nemá   k dispozícii   elektronickú   podateľňu,   zároveň   poučil sťažovateľku, že podania je možné doručiť poštou, faxom, resp. osobným podaním.

Dňa   19.   októbra   2006   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   ďalšie   podanie označené   ako „Sprievodný   list   k návrhu“,   v ktorom   uviedla: „Podpísaný   splnomocnený zástupca   spoločnosti   B.   a.s.   som   na   Váš   súd   dňa   31.3.2006   podal   Žaloby   na   vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku som uvedené podania urobil elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Toto podania vrátane príloh obsahovalo elektronické dokumenty uchované na „DVD nosiči.“. Tiež poukázala na to, že okresný súd jej podanie odmietol v tom čase prijať s poukazom, že podateľňa okresného súdu nie je na prijímanie   podaní   podpísaných   elektronickým   podpisom   technicky   vybavená,   a z tohto dôvodu jej dva kusy „DVD“ nosičov zaslal späť. Sťažovateľka v liste v závere uviedla: „Keďže však v zmysle ust. §-fu 42 ods. 1 OSP je Váš súd povinný takého podanie prijať, predpokladám,   že   v období   od   31.3.2006   (kedy   som   na   Váš   súd   Žaloby   na   vydanie platobných rozkazov prvý krát podal) ste do dnešného dňa (čo je už pol roka) technické problémy súvisiace s prijímaním podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísané elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona   odstránili.   Preto   Vám   presne   to   isté podanie, aké som urobil dňa 31.3.2006 podávam aj teraz.“ Okresný súd na toto podanie sťažovateľky odpovedal listom z 20. októbra 2006, v ktorom ju oboznámil s tým, že jej podanie   urobené   formou   elektronického   dokumentu   nemôže   prijať,   pretože   nemá k dispozícii   elektronickú   podateľňu,   zároveň   ju   poučil   o možnosti   realizovať   podanie poštou, faxom, resp. osobným podaním.

S odstupom   času   listom   z 19.   februára   2008   okresný   súd   adresoval   sťažovateľke výzvu   tohto   znenia: «V   roku   2006   boli   zástupcom   Vašej   spoločnosti   JUDr. M.   P. doručované súdu elektronické dokumenty podpísané zaručeným elektronickým podpisom na „DVD   nosiči“.   Žiadam   Vás,   aby   ste   tieto   nosiče   súdu   opätovne   predložili   za   účelom ďalšieho   procesného   postupu.   V roku   2006   nebol   súd   na   prijímanie   uvedených   podaní vybavený   elektronickou   podateľňou,   preto   boli   DVD   nosiče   Vášmu   zástupcovi   vrátené. V súčasnosti je súd pripravený elektronické podania prijať, preto Vás na ich predloženie vyzývame.» Sťažovateľka   podaním   z 26.   februára   2008   oznámila   okresnému   súdu,   že originály   nosičov   mu   nemôže   predložiť,   pretože   ich   pripojila   ako   dôkazový   materiál v súvisiacich   konaniach   prebiehajúcich   na   ústavnom   súde,   no   môže   mu   poskytnúť   ich identické záložné kópie. Okresný súd takúto možnosť akceptoval a oznámil sťažovateľke v liste z 5. marca 2008, že žiada o predloženie týchto kópií. Sťažovateľka podaním z 10. marca 2008 však požiadala okresný súd, aby ju ešte predtým informoval, „akým spôsobom bude naložené s elektronickými kópiami dokumentov“. Okresný súd listom z 31. marca 2008 opätovne požiadal o zaslanie uvedených kópií a poučil sťažovateľku, že je ochotný prijať aj podania v písomnej forme. Sťažovateľka reagovala podaním zo 4. apríla 2008 označeným ako „Stanovisko“, v ktorom uviedla: „Bez konkrétneho opisu procesného postupu, ktorý bude Vaším súdom realizovaný, nemožno z našej strany vo veci pokračovať, pretože by sme sa vystavili reálnemu riziku premlčania pohľadávok, ktoré boli uplatnené prostredníctvom podaných návrhov.“ Okresný súd ďalším svojím podaním z 22. apríla 2008 sťažovateľke oznámil, že „Z Ústavného súdu SR Košice nám boli doručené DVD nosiče obsahujúce Vaše podania   doručené   tunajšiemu   súdu   v roku   2006.   V prípade,   že na návrhoch,   ktoré   boli podané   elektronickými   prostriedkami   a podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom netrváte, oznámte nám túto skutočnosť v lehote 10 dní. Po uplynutí uvedenej lehoty začneme podania prijímať, s čím vzniknú náklady na úhradu ktorých Vás vyzveme.“. Sťažovateľka reagovala podaním z 29. apríla 2008, v ktorom okrem iného uviedla: „musíme konštatovať, že z Vášho listu nie je zrejmé, aké návrhy Vám boli doručené. V roku 2006 sme realizovali viacero elektronických podaní s rozdielnymi návrhmi. Nevieme teda čoho by sa mala týkať náš súhlas či nesúhlas. Upozorňujeme,   že v prípade,   ak bude začaté súdne konanie na základe   návrhov   doručených   treťou   osobou   –   nie   navrhovateľom   –   dôjde   k porušeniu základnej   požiadavky   určenej   pre   platnosť   podaných   návrhov   –   prejavu   vôle   aktívne legitimovanej osoby. Takto podané návrhy nemôžu vyvolať právne účinky predpokladané ust. § 79 ods. 1 OSP.“

V ďalšom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 18.   februára   2009   predsedníčka okresného súdu uviedla, že elektronické dokumenty podpísané zaručeným elektronickým podpisom   obsahujúce   návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov,   ktoré   boli   právnym zástupcom sťažovateľky doručené okresnému súdu v dňoch 26. júla 2006 a 19. októbra 2006, boli okresným súdom sťažovateľke vrátené z dôvodu, že okresný súd v tom čase nedisponoval   elektronickou   podateľňou   vybavenou   na   prijímanie   takýchto   podaní. Po zriadení   tejto   elektronickej   podateľne   okresný   súd   viackrát   vyzýval   sťažovateľku na predloženie uvedených   podaní   (19. februára 2008, 5. marca 2008, 31. marca 2008, 22. apríla   2008,   5.   septembra   2008   a 20.   januára   2009).   Sťažovateľka   mu   však   dosiaľ „DVD“ nosiče nepredložila a podaniami z 20. októbra 2008 a 23. januára 2009 okresnému súdu oznámila, že nimi nedisponuje, pretože boli predložené Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ako dôkazy v konaní o jej sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak   tento   zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   uvedeného   zákona   je však   možné   v konaní   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   predložených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažností, z vyjadrenia okresného súdu, ako aj zo spisu ústavného súdu v predchádzajúcich   sťažovateľkiných   veciach   vedených   pod   sp. zn.   II. ÚS 149/08 a IV. ÚS 35/08 vyplýva, že návrhy sťažovateľky boli okresnému súdu doručené kuriérom 26. júla 2006 a 19. októbra 2006 v prílohe sprievodného listu. Okresný súd v prílohe listov z 27.   júla   2006   a 20.   októbra   2006   vrátil   sťažovateľke   jej   podanie   („DVD“ nosiče, na ktorých boli zaznamenané jednotlivé návrhy na začatie konania) späť.

Z dôvodu   neprijatia   návrhov   okresným   súdom   sa   sťažovateľka   v záujme ochrany svojich práv obrátila sťažnosťou z 5. októbra 2006 a 14. decembra 2006 na ústavný súd, ktorý   nálezom   sp. zn. II. ÚS 149/08   z   24.   júna   2008   a nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   35/08 zo 14. októbra 2008   rozhodol o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s neprijatím uvedených návrhov urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a prikázal okresnému súdu v týchto veciach konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V odôvodneniach   obidvoch   svojich   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že   v súlade s týmto   príkazom   bude   povinnosťou   okresného   súdu   opätovne   sa   zaoberať   podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 (doručenom okresnému súdu 26. júla 2006) a z 11. októbra 2006   (doručenom okresnému súdu 19. októbra 2006) ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania.

V okolnostiach prípadu je nepochybné, že okresný súd bude povinný opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 a z 11. októbra 2006 ako návrhmi na začatie konania, a pritom musí zabezpečiť zachovanie jeho právnych účinkov ku dňu jeho podania, a to bez ohľadu na technické problémy, ktoré by mohli v tejto súvislosti vzniknúť. Tento právny názor je pre okresný súd záväzný (§ 56 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosti na porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní proti okresnému súdu doručené ústavnému súdu 15. júla 2008 a 15. októbra 2008 sa týkajú identických návrhov podaných okresnému súdu, ktoré tvorili základ predchádzajúcich sťažností podaných ústavnému súdu a o ktorých už ústavný súd rozhodol. Sťažovateľka v tomto prípade namieta síce porušenie inej súčasti základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako to bolo v konaní vedenom na ústavnom súdu pod sp. zn. II. ÚS 149/08 a sp. zn.   IV. ÚS   35/08),   avšak   na základe   tých   istých   podstatných   skutkových   a právnych okolností   vo   vzťahu   k tomu   istému   orgánu   verejnej   moci.   Zachovaná   je   identita namietaného   zásahu   do   jej   základných   práv   –   namietaná   nečinnosť   okresného   súdu v konaniach   o návrhoch   urobených   formou   elektronického   podania,   ktoré   okresný   súd odmietol   prijať   s poukazom   na   administratívno-technickú   nespôsobilosť.   Sťažovateľka v tomto prípade iba zvýrazňuje druhý – časový aspekt namietaného zásahu do jej práv, domáhajúc sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietaná nečinnosť okresného súdu v konaní v prvom prípade v období od 26. júla 2006   a v druhom   prípade   v období   od   19.   októbra   2006   je   nevyhnutným   dôsledkom (sprievodným   javom)   toho,   že   okresný   súd   odmietol   prijať   ňou   doručené   elektronické podania s tým, že nedisponuje potrebnými technickými prostriedkami. Vo vzťahu k tomuto zásahu však sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 149/08 a pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   35/08   už   dosiahla   nápravu   (nálezom   z 24.   októbra   2008 a zo 14. októbra   2008)   v podobe   uznania   (vyslovenia)   porušenia   jej   označených   práv ústavným súdom a v podobe príkazu ústavného súdu adresovaného okresnému súdu, aby o jej návrhoch konal podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prirodzene, vrátane § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá).

Označené opatrenia na nápravu porušenia ústavnosti v sťažovateľkinej veci možno vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považovať   za   primerané   a dostatočné.   Pokiaľ sťažovateľka žiada v nových sťažnostiach (ktoré sú predmetom tohto konania) vysloviť, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznať kompenzáciu formou priznania primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na uplynuvšiu dobu nečinnosti okresných súdov argumentujúc, že namietané porušenia jej práv nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, a obdobie, počas ktorého trvajú predmetné konania, pre ňu znamená „výrazné obmedzenie... vlastníckych práv“ a problémy   v podnikateľskej   činnosti,   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd súd zistil z vyjadrení predsedníčky okresného súdu a z korešpondencie medzi   okresným   súdom   a sťažovateľkou,   že   okresný   súd   opakovane   vyvinul   iniciatívu (po doručení nálezov ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 149/08 a sp. zn. IV. ÚS 35/08 a potom, ako boli prekážky technického charakteru odstránené) smerom k sťažovateľke, aby získal predmetné   podania   a mohol   riadne   pokračovať   v konaniach,   avšak   bezvýsledne. Sťažovateľka mu „DVD“ nosiče, na ktorých sú predmetné návrhy zaznamenané, dosiaľ nepredložila napriek jeho oznámeniu sťažovateľke z 19.   februára   2008, že   je vybavený technickými   prostriedkami   umožňujúcimi   prijatie   a spracovanie   návrhov   v elektronickej podobe, a ďalšiemu oznámeniu z 5. marca 2008, že je možné prijať aj identické záložné kópie.

Za   tohto   stavu   veci   musí   ústavný   súd   konštatovať,   že   bezprostrednou   príčinou pretrvávania   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   týkajúcej   sa   ňou   uplatňovaných majetkových   práv   preto   nie   je   namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   vo veciach   jej elektronických   podaní   v období   od   26.   júla   2006   a v období   od   19.   októbra   2006,   ale skutočnosť, že okresný súd objektívne v predmetných konaniach pokračovať nemôže, a to ani v takých elementárnych, ale nevyhnutných úkonoch, ako je doručenie návrhu na začatie konania ostatným účastníkom do vlastných rúk, čo vyplýva z § 79 ods. 4 OSP.

Náprava porušenia ústavnosti, ktorú sťažovateľka dosiahla, spočívajúca vo výroku nálezu sp. zn. II. ÚS 149/08 z 24. júna 2008 a nálezu sp. zn. IV. ÚS 35/08 zo 14. októbra 2008 o porušení jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a výrok, ktorým ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetných veciach konať v súlade s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   v danej   fáze   konaní   podľa   názoru ústavného súdu primeraná a dostatočná.

Z organizovania   postupu   okresného   súdu   pri   vybavovaní   podaní   doručených   mu 26. júla   2006   a 19.   októbra   2006   je   zrejmé,   že   v dôsledku   nedisponovania   technickými prostriedkami na príjem podaní podaných elektronickými prostriedkami bola v jednotlivých konaniach   vzhľadom   na   nemožnosť   realizácie   práva   sťažovateľky   podať   návrh   jedným zo spôsobov   ustanovených   zákonom   okresným   súdom   porušená,   resp.   obmedzená dispozičná zásada konania.

Na   druhej   strane,   sama   sťažovateľka   si   musí   byť   vedomá   skutočnosti,   že neposkytnutie   uvedených   „DVD“ nosičov,   ktoré   obsahujú   jej   návrhy   zaznamenané v elektronickej podobe, bráni ďalšiemu postupu okresného súdu v uvedených veciach ako „condicio sine qua non“, pričom nie je rozhodujúce, z akých dôvodov tak sťažovateľka dosiaľ neurobila alebo nemôže urobiť.

Intenzita   právnej   neistoty   účastníka   konania   je   spravidla   vyjadrená   jeho   snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať,   ako   aj   snahou   o využitie   všetkých   účinných   prostriedkov   na   ich   ochranu. Neposkytnutie súčinnosti sťažovateľkou spočívajúcej v nepredložení „DVD“ nosičov vedie k spochybneniu   jej   skutočného   záujmu   ako   účastníčky   konania   o ochranu   jej   práv v konaniach pred okresným súdom a zároveň aj naozajstného dosiahnutia účelu základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktorým   je   odstránenie   stavu   jej právnej neistoty. Argument sťažovateľky, podľa ktorého „DVD“ nosiče nemôže predložiť, pretože ich musí poskytnúť ako dôkaz v konaní pred ESĽP, nemá podľa názoru ústavného súdu potrebnú relevanciu vzhľadom na existenciu možnosti vyhotovenia ich kópií.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v súčasnosti   existuje   objektívna   prekážka,   pre   ktorú okresný   súd   nemôže   v predmetných   právnych   veciach   sťažovateľky   ďalej   konať.   Táto prekážka môže byť odstránená len súčinnosťou sťažovateľky, ktorá ju však okresnému súdu bez relevantného dôvodu nie je ochotná poskytnúť.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená. Z uvedeného dôvodu rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného   súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľke   nič   nebráni   v tom, aby opätovne   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   pre   porušenie   základných   práv   a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009